Showing posts with label momenty.. Show all posts
Showing posts with label momenty.. Show all posts

Sunday, 23 March 2014

You want to ride my bicycle!



Posledné dva roky som našich otravovala s vetou: "Priala by som si (Chcela by som/Chcem - použitie slovies sa menilo v závislosti od počtu opakovaní vyslovenia tejto vety) bicykel." Keďže som bicykel vždy mala už od mala, nik sa nad tým nejako extra nepozastavoval. Na čo by mi predsa bol druhý bicykel, všakže?
Ale ja som nechcela len tak hocijaký. Netúžila som po bicykli s prehadzovačkou a odpružením, po horskom, krosovom či BMX bicykli. Netúžila som po čiernom, modrom či červenom bicykli so stojanom na fľašu a kapsičkou na cyklistické rukavice. "Na Sagana" sa hrám rada, ale na to mi stačí aj môj pôvodný čierno-červený (s prehadzovačkou, odpružením, stojanom na fľašu, bez kapsičky) bicykel, ktorý zvláda všetko, pokiaľ to kondične zvládam ja. (: Je síce hmotnostne trochu ťažší, no jazdí sa mi na ňom dobre.
Mojím snom bol mestský bicykel s krásnymi veľkými kolesami, koženou "sedánkou", zvončekom a riadidlami, na ktoré pohodlne pripevním košík, v ktorom budem môcť nosiť tulipány a môjho psa. (Ako z filmu, vážení!) Mal byť v jemnej dievčenskej farbe (biely, pastelovo ružový či modrý) a volala by som ho Lady. Lebo by ako Lady pôsobil, lebo by som na ňom ako Lady jazdila, lebo by možno prelomil L(ˇ)ady medzi verejnosťou a niekoho by som tým "nakopla" na kúpu podobného a nonšalantný cyklista v meste by už nebol fenoménom! Čo je, povedala by som, trochu zvláštne, lebo keď sa obzriete do okolitých krajín, či už Rakúsko, Nemecko, Poľsko či iná krajina, ľudia bicykle využívajú radi a často, pričom vôbec nie je zvláštne, ak vidíte na bicykli ženu v šatách a podpätkoch či pána v obleku a mokasínách, ako sa vezie do práce. U nás je to ešte stále v plienkach, no ja verím, že tento "trend" príde aj ku nám a ľudia si uvedomia, že bicykel je na pohyb v meste oveľa efektívnejšia, zdravšia a lacnejšia voľba. 

A tak sa mi pred týždňom splnil sen. Doteraz som na rôznych webstránkách nachádzala bicykle v cenovej hladine 350€+. Priznám sa, že táto cena sa mi zdala privysoká, vzhľadom na to, že v garážach našich prastarých a starých rodičov takéto bicykle zapadajú prachom, pričom by sa dali pokojne využiť. Stačí len trošku zručnosti so šrubkami, sprejom na kov a handričkou a bicykel je ako nový! (Mne táto zručnosť išla pri jeho rozmontovaní, no zmontovať sa mi ho už nepodarilo. (: ) Takže v mojom prípade bola nádejou už len hotová kúpa...
Na Insportline.sk som svoju Lady našla. Je to DHS Cruiser 2602, model 2013. Je v bielej farbe (predávajú ho aj v ružovej, no mne biely mi pasuje viac), má zvonček, koženú sedačku a riadidlá, nechýba mu stojan, ani "prďácke" blatníky a je vyrobený v Rumunsku! (Podporujem "domáci" trh.)
Hneď, ako sa oteplí (mám na mysli ešte stále chladné rána), na ňu vysadnem a hor sa do školy! Od nášho domu vo Svite do školy v Poprade je to asi 9km, čo sa vyrovná jednej menšej ceste medzi mestskými časťami vo väčších mestách, takže nič tragické a nezvládnuteľné aj napriek tomu, že bez prehadzovačky. Okrem toho, smerom tam to máme mierne dole kopcom, tak sa ráno nezapotím. Uznávam, cesta naspäť mi asi bude trvať dlhšie, no stojí mi to za to. Čo je naozaj skvelé, je fakt, že Svit je s Popradom veľmi dobre prepojený cez cyklistický chodník, ktorý pokračuje až cez centrum Popradu, tak nie je žiadny problém prepravovať sa cez Poprad na bicykli.
Okrem toho, že ušetrím benzín a prírodu, spravím niečo i pre svoje zdravie. Nemôžem sa dočkať!
A úprimne, dúfam, že sa na ňom budem premávať i od septembra v Bratislave.

Aký máte vzťah k bicyklom, či už horským alebo mestským, vy? 
Ozaj, ak by ste mali tip na nejaký štýlový košík na bicykel, dajte vedieť! (:

A ešte spomeniem, že som typovo podobný bicykel videla tento týždeň i v Exisporte, v pomerne dobrej cene, dokonca i s prúteným košíkom a prehadzovačkou, tak ak nad niečím podobným premýšľate, skočte sa pozrieť. 

Friday, 28 February 2014

Šťastné "blogoniny"!




Ubehli štyri roky. Štyri roky odo dňa, kedy som sa "vrhla" do blogovacích vĺn a dúfala, že ma niekde strhne prúd a ja sa ním nechám unášať. Štyri roky odo dňa, kedy som si myslela, že som zjedla všetku múdrosť sveta a písať si blog je "malina". Štyri roky odo dňa, kedy som v hlave mala skreslenú predstavu o všetkom, vrátane blogového sveta, móde a najmä svojej osoby. Obhliadnem sa dozadu a vidím, ako veľa sa toho zmenilo. Ako som vyrástla a "vyrástla". 
Chcela by som tvrdiť, že som vtedy v tých vlnách nevedela plávať, no hodiť sa do nich bolo moje rozhodnutie, takže jediné, čo mi ostávalo, bolo naučiť sa, ako sa v týchto vlnách pohybovať. Chcela by som tvrdiť, že som bola naivná a detinská, no použiť minulý čas by bolo v mojom veku trochu smiešne, keďže sa tomu nevyhnem ani dnes. Chcela by som tvrdiť, že som sa na ten prúd vykašľala a idem si svojím vlastným, no vždy sa nájde niekto/niečo, čo vás chtiac či nechtiac ovplyvní (v názoroch, štýle, správaní alebo výzore), takže z času na čas som i ja súčasťou nejakého toho prúdu. Chcela by som tvrdiť, že dnes som múdrejšia a mám o všetkom jasnú predstavu, no viem, že sa budem učiť celý život a jasné predstavy budem mať tak maximálne o tom, aký koláč si doma v nedeľu upečieme. 

Na druhej strane, aj napriek tomu, že (zatiaľ) nie som a nebudem tá najmúdrejšia, najkrajšia, najdokonalejšia osoba na svete, veľa som sa už naučila a blog mi veľmi veľa dal.

Množstvo spoluprác, dobrých priateľov a skúseností.
Najväčšie ďakujem patrí mojej mamine, ktorá to už štvrtý rok všetko statočne znáša, ráno sa (kyslo či nadšene) tvári, keď vidí, čo mám oblečené, ktorá mi pomáha a podporuje ma, ktorá sa so mnou teší a keď potrebujem, behá na poštu po balíčky, ktorá je ochotná obetovať kúsky svojho šatníka v môj prospech a najmä obrovitánske ďakujem jej patrí za to, že je taká skvelá, aká je.
Blog a ja by sme dnes neboli tam, kde sme (a verte mi, že to nie sú len frázy a prázdne reči), ak by nebolo Martina a Bobinky, ktorá ma s Martinom pred rokom aj čosi zoznámila.Martin, človek, vďaka ktorému mám vždy perfektné fotky, ktorý vie vždy všetko vybaviť, je za každú srandu. Človek, ktorý ma zoznámil s mnohými inými ľuďmi, ktorí mi "predali" svoje know-how, aké by som nikde inde nemala šancu získať a ktorí sa stali mojimi dobrými priateľmi. (Najmä Paťka!) Ďakujem Vám za všetko!
Tiež ďakujem môjmu priateľovi, Petríkovi, ktorý ma akceptuje aj so všetkými mojimi mašľami, baletkovskými sukňami, tonou kabeliek a miliónom náušníc. 

Chcela by som poďakovať všetkým, ktorý môj blog (i šatník, a.k.a Johnny The Wardrobe - jeho staršia foto tu) z hľadiska dlhodobej či jednorázovej spolupráce v uplynulom roku podporili. Čačky.sk, Avon, Rimmel, Selecta Fashion, Naničvlasy.sk, Asus, Philips, Ariel, Budstylova.sk, Chicnova, Persunmall, Zunique, Lara Bags či iní. 

 Mám za sebou štvrtý rok. Štvrtý rok topánok, kabeliek, šiat, klobúkov, nohavíc, blúzok, svetrov, kabátov, doplnkov, rukavíc, šálov, sukní, búnd, sák. Štvrtý rok úsmevov, vážnych výrazov, ksichtíkov, vyplazených jazykov, našpúlených úst, pusiniek a "mračkov". Štvrtý rok myšlienkových pochodov, básničiek, textov, úvah, vypisovania sa, padania kameňov zo srdca, povrchných rečí, úprimných rečí a komentárov. Štvrtý rok fotení, nápadov, tvorenia. Štvrtý rok lásky, vášne, bláznovstva, priateľstva, vďačnosti a dobrodružstva. Štvrtý rok s Vami!
Práve Vy ste tí, ktorí mi najviac pomáhajú (aj keď o tom často krát neviete), ktorí ma posúvajú vpred, ktorí mi v správach či e-mailoch dodávajú silu a ukazujú mi, že si blogom nehádžem len hrach o stenu, ale dokážem svojou (našou) prácou i niekoho inšpirovať.Ďakujem, že ste.

A som šťastná, že ma sledujte aj na Facebook-u a Instagrame!
Ste zlatíčka.
Na záver by som len doplnila, že blog je žrút času. Kto to neskúsil, nemá ani tušenia, kto bloguje, vie, o čom hovorím. Často krát čitateľ vidí už len výsledok niekoľkohodinovej driny. Pre niekoho povrchný výstrelok, pre iného inšpirácia, pre ďalšieho celý život. 
Aj napriek tomu, že to nie je vždy ľahké, užívam si to! Blog sa stal súčasťou môjho života a neviem si bez neho predstaviť život. Pokiaľ nad blogom rozmýšľate, smelo do toho! Nikdy neviete, v čom vám pomôže a kam vás posunie (:
Veľa šťastia! Vo všetkom, čo si zaumienite. 




Tuesday, 21 January 2014

little mix VII.



Po dlhom čase, presnejšie po 5 mesiacoch, tu mám pre vás (či pre seba) opäť raz mix niekoľkých fotiek z Instagramu, ktoré sa počas posledného mesiaca nakopili. Priznám sa, ani som si neuvedomila, koľko času od posledného príspevku tohto typu prešlo! Ak by som tu mala dať všetky fotky, ktoré na môj účet odvtedy pribudli, boli by sme tu do zajtra. Avšak, ak by som z nich vypustila všetky "selfies" (fotky samej seba, ak niekto nepozná), ich prezeraním by ste strávili presne 5 sekúnd. Takže asi tak...
Ale je to droga, vážení. Naozaj. Keď si pozerám účty všetkých tých krásnych Rusiek, nedokážem sa od toho odtrhnúť. Toľko inšpirácie, krásy a najmä motivácie v jednom! Viete mi niekto vysvetliť, ako je možné, že všetky sú také krásne, so skvelými vlasmi a dokonalými postavami? Čaro Ruska (nie Pavla)...

Príspevky tohto typu mám ja osobne veľmi rada. Je to akýmsi "nazretím" do života iných ľudí. Rada si prezerám také príspevky u Beccy či Dominiky (najmä jej Instaúčet).
Nevadia vám takéto príspevky? Môžu sa tu objavovať pravidelnejšie? 

Tuesday, 24 December 2013

Štastné a Veselé Vianoce!



Vianoce, plamienky, láska, varené víno, sobíky, stromček, perníky, vianočná večera, služby Božie, sneh, salónky, úsmev, imelo, mráz kresliaci na okno, Mrazík, Matísek či Kevin, koledy, Ježiško a Santa, darčeky, rodinná pohoda, svetielka, dym z komínov, horúca čokoláda, med a oplátky, zvonček, prskavky, zemiakový šalát, zlaté prasiatko, dotyk...
Čokoľvek, čo Vám pripomína Vianoce, ktoré milujete, čo Vám tie Vianoce robí takými, aké si ich prajete mať, čo Vás robí počas Vianoc šťastnými. 
Ľúbte sa, oddychujte, tešte sa. Buďte šťastní, nestresujte, vychutnávajte si každý magický moment. 

Prajem krásne sviatky.


Sunday, 3 November 2013

povedz, že to tak nie je.




Keď som bola dieťa, mala som pred spaním taký rituál. Skôr, než som si ľahla do postele, kompletne a precízne som vždy skontrolovala priestor pod posteľou. Bála som sa, že odtiaľ v noci vylezie príšerka a bude ma chcieť zjesť. V mojich predstavách to boli rôznofarebné strašidlá, minimálne 4 krát väčšie ako ja, s obrovskými tesákmi a veľkými labami. Keď som bola chorá a musela som ležať "zababušená" pod perinou, poverila som kontrolou podposteľného priestoru maminku. Nikdy to nechcela urobiť a ja som nechápala prečo. Išlo predsa o moje prežitie, nie? Čo ak by tam nejaké to strašidlo predsa bolo? 
Dnes ten rituál už nepraktizujem. A pochopila som aj, prečo bolo treba toľko presviedčania, aby ho praktizovala sem-tam i moja mamina. Strašidlá neexistujú pod mojou posteľou. Neschovávajú sa tam, aby ma mohli cez noc strašiť a zjesť. Sú totižto všade okolo nás. Nepotrebujú sa schovávať, lebo sme si na nich už zvykli. Nemajú obrovské tesáky a laby. Pozreli ste sa dnes do zrkadla? Tak potom s istotou viete, ako tie strašidlá vyzerajú.
Sú ukryté v nás. V každom z nás. U niekoho tak hlboko, že sa dostanú na povrch iba z času na čas, u niekoho ich spoznávame denne.
Kiež by boli schované radšej pod posteľou...

...I can beat the night, Im not afraid of thunder
I am full of light, I am full of wonder

Woah, oh I ain't falling under
Woah, oh I am full of wonder

Though our feet might ache, the worlds upon our shoulders
No way we goin break, cos we are full of wonder...




Sunday, 27 October 2013

zážitkovo a.k.a. Miss Stredných Škôl 2013



Všetko to začalo v januári. Bolo 7-meho, snehu po kolená, zima ako v ruskom filme. Ja ešte s červenými/ryšavými vlasmi na hlave, s troma kilami viac ako mám dnes, v blúzke požičanej od maminy a nervami v koncoch. Ako morálno-psychická podpora pri mne sedí Bobinka a ja neviem, či sa mám smiať alebo radšej plakať. Do čoho sa to vlastne rútim? Je vôbec nejaká šanca, že uspejem? Ani na jednu otázku neviem odpoveď, no snažím sa to brať s ľahkosťou. Veľmi mi to nejde, preto ma Bobinka upokojuje a ja sa cítim ako pred "maturou" zo slovenčiny. (To som vtedy ešte nevedela, aká tá maturita bude, všakže. Ale dnes to už viem a tie pocity sa k tomu dajú pokojne prirovnať.)
Prezliecť sa do plaviek a ide sa na to. Spolu s ďalšími 4 dievčatami čakáme na chvíľu s veľkým CH. Otvoria sa dvere a po jednom si nás volajú dnu. Je rad na mne. Nohy sa mi trasú ako dve osiky (škoda, že aj tak nevyzerajú :D), no snažím sa držať si štandard. Zdravé sebavedomé vystupovanie, čo najväčšia profesionalita, úsmev na perách. Prejdem sa v plavkách z jednej strany miestnosti na druhú, usmejem sa do foťáku, zodpoviem na pár otázok a ide sa na "čakačku". "Boba, ja nepostúpim. Nemám šance." Boba ma upokojuje a mne to začína byť vlastne jedno. Ak nepostúpim, život pôjde ďalej. Presne tak, ako šiel doteraz.
Dvere sa otvoria a porota si náš zavolá "na koberček". "Číslo XY a číslo ZY môžete ísť domov. Vy ostatné, postupujete." Povedali moje číslo? Neverím vlastným ušiam, že som ho nepočula. Pre istotu sa poobzerám okolo a ubezpečím sa, koľko ľudí z miestnosti odišlo. Tak predsa! Postupujem. 
Vidíme sa 19teho na kastingu vo Valčianskej doline. Pod jednou podmienkou. Prídem s prirodzenou farbou vlasov...

Je 19. januára. Mám o pár centimetrov kratšie a o pár odtieňov tmavšie vlasy. S celou rodinkou sa rútime do haly v Impozante, ktorá je od steny po stenu preplnená krásnymi dievčatami s vlasmi minimálne po zem. Mám chuť sa otočiť vo dverách a utekať skôr, kým si ma niekto všimne. O 9:20 píšem Bobe, ktorá na mňa intenzívne myslí v pohodlí domova: "Och, chcem ist preč....vlasy po zem tu vsetky maju.!!" Dievčatá majú obuté "štekličky" a sukničky, ja som v čiernom roláku, legínach a čiernych čižmách (vonku je sneh a mínus 10, nezabúdajme), jednu obskakuje mamina ako dáka poddaná "sudička" a krémuje jej telo (naozaj, nepreháňam, dodnes sa na tom doma smejeme.), druhej češe sestra vlasy. Môj ocino oznamuje, že on tam so mnou veru čakať nebude, brat piští, že chce ísť do "Mekáču". Zlatý klinec doobedia je slečna, ktorá príde do haly s kufrom a vankúšom a pýta sa, ktorá je jej izba. Porotu však ešte nevidela a vetu o postupe nepočula, ako inak. Vlasy mi stoja dupkom. Bojím sa, sebavedomie a sebadôvera je na hladine -100. Niet si kam sadnúť, všetky dostupné stoly obsadili rodičia finalistiek. Niekde v rohu, pod oknom, je však jeden veľký stôl, ktorý je obsadený len do polovice. Sedí pri ňom krásna blondínka s úsmevom na perách, brunetka s ofinkou a pán v strednom veku, asi otec niektorej z nich. 
Prisadneme si k nim a po chvíli sú už rozhovory v plnom prúde. Blondínka je Kristínka a má 15. Vyzerá však minimálne o 3 roky staršia odo mňa a ja z nej nemôžem spustiť oči. Pán v stredných rokoch je jej ocino a slečna s ofinkou kamarátka. Obe prišli na finálový kasting. Rovnako, ako ja. Sú od Zvolena. Rovnako, ako ja. (Aby sme si to upresnili, nežijem tam. ;) Narodila som sa tam.) Sympatické mladé slečny, ukecané, vysmiate. 
Čas ubieha a ide sa pred porotu. Podobný scenár ako pri prvom kastingu, avšak s väčším zložením poroty a ešte väčšou nervozitou. 
Nejak bolo, nejak bude.
Postavia si nás všetkých 35 pred seba a vyberú finálovú 12tku. Som tam! Aj s Kikou! Skáčeme radosťou a štípeme sa, či to nie je len sen. Nie je! Nemusím mať ani vlasy po zem? Nemusím!

Berieme kufre, vankúše a začína sa naša púť Miss-kou. Spolu s Kikou obdivujeme výhľad z okna a pri vybaľovaní zisťujeme, čo všetko sme doma zabudli. 
Nikdy predtým som nestretla človeka, s ktorým by som si tak rýchlo "sadla". O čomkoľvek sme sa začali baviť, bolo to, akoby som ju poznala od detstva. 

A už to išlo. Fotenie, nejaké tie dotazníky, samé dobré jedlo (to musím obzvlášť vyzdvihnúť, všade, kde sme boli, nám skvelo varili!), milí ľudia.
Dni nám ubehli a išlo sa domov. Plná hlava spomienok, radosť z postupu a tešenie sa na prvé sústredenie.

To sme absolvovali pri Terchovej, v nádhernom Rozsutci. Učili sme sa "chodiť", zase neskutočne dobre jedli, veľa fotili, oddychovali, s babami sme sa ešte viac zblížili, strašne veľa sme sa nasmiali a užili sme si všetko naplno.

Potom nasledovalo sústredenie v Paríži. Pravda, bolo skôr výletom, ako sústredením, no zážitkom na celý život. Bolo nám strašne super!
Niekedy v júni Chorvátsko. Krásne teplo, čistučké more, deň plný "makania" a smiechu.

Dni ubiehali ako voda a prišiel október. S ním aj finálový galavečer. 
Na výhru som si nerobila žiadne nádeje. Išla som tam s tým, že posledný krát uvidím baby, šikovný team a poriadne si to užijeme. 
Pokiaľ by ste sa ma na začiatku súťaže opýtali, prečo som sa prihlásila, určite by bola jednou z odpovedí "Chcem to vyhrať". Postupom času sa to však zmenilo. Niežeby som to vyhrať nechcela. Chcela som. Veľmi. Ale sem-tam mi "ušiel" jazyk a bola som drzá viac, než bolo vhodné. Za každú cenu som si chcela presadiť svoju pravdu a svojou "drzákovitosťou" som zapríčinila, že moje šance na úspech boli, podľa môjho názoru, mizivé. 
Preto som to už nebrala tak tragicky. Áno, stále som dávala zo seba maximum a snažila sa vystupovať najlepšie, ako som vedela, no stále ma škrelo to, že si neviem zavrieť ústa v pravý čas. 
No nedalo sa s tým už nič robiť. Čo sa stalo, stalo sa. Späť som to už vziať nemohla...

Finále šlo rýchlo. Ani som sa nestačila "rozkukať" a už bolo po tom. Stáli sme všetky na pódiu a čakali, ktorá bude Miss Stredných Škôl 2013. Druhá a prvá vicemiss. Medzi nimi môj typ na víťazku. Nevedela som si tým pádom predstaviť, kto by mohol vybrať a tak som len netrpezlivo čakal, ktoré číslo a meno padne.

Padlo číslo 3. Padlo moje meno.

A padla som ja. Teda, skôr nejaký ten kameň z môjho srdca. Zistila som, že zázraky sa dejú, že treba len veriť, že všetko zlé je na niečo dobré, že všetko, čo robím, musím robiť na maximum, že šťastie sa na vás usmeje vtedy, keď to najmenej čakáte...

Ďakujem všetkým, vďaka ktorým som mohla prežiť tak nádherný takmer trištvrte rok plný skvelých zážitkov. Boli svetlé, boli tmavšie momenty, no vždy nám bolo najlepšie, ako sa len dalo. Spoznala som neskutočne skvelé dievčatá. s niektorými som si mala povedať viac, s inými menej, s niektorými sme dokonca ani o pol štvrtej ráno nemali "dosť" a ústa nám mleli a mleli, tak to však vždy býva. Spoznala som veľa šikovných ľudí, ktorí nám nesmierne pomáhali a stáli pri nás počas celej súťaže. Videla som veľa krásnych miest a precestovala tri krajiny. Užila som si kopec zábavy a zážitkov mám toľko, že ich ani nedokážem spočítať.

Ďakujem pánovi riaditeľovi, ďakujem Karin, ďakujem Zuzke a Janke, ďakujem fotografom, ďakujem Kikuške, Alex, Anežke a Kajke. Ďakujem Romanke, Dominike, Klaudy, Aďke, Nii, Lujze, Deniske a Evelyn.
Ďakujem tiež Dávidovi, ktorý mi pomohol s voľnou disciplínou.

Samozrejme, ďakujem i Maminke a Ocinovi, že boli počas celej súťaže so mnou trpezlivý a podporovali ma.
A veľké ďakujem všetkým, ktorí ma na finále prišli podporiť. 

Súťaž ostane navždy v mojom srdci a je to pre mňa obrovská skúsenosť do budúcna.

Pokiaľ máte nejaké otázky, pokojne sa pýtajte. :)

A ozaj. Tie vlasy sa prefarbiť predsa len oplatilo...

:)

Monday, 21 October 2013

deň medzi štvrtkom a pondelkom.



Prežila som jeden z najkrajších víkendov svojho života. Splnilo sa mi hneď niekoľko snov a šťastie by som mohla rozdávať celému svetu. O tom, čo sa stalo, vám napovie fotka na konci tohoto článku či aj príspevok o všetkom, krok za krokom, ktorý sa na blogu objaví pravdepodobne v stredu.
Avšak na úkor tohto šťastia a, pre mňa osobne, obrovského úspechu, šla celá moja energia a čas. Momentálne nemám ani 10 minút voľných, keďže musím dobiehať, čo som zameškala a rozumne plánovať na najbližšie dni. 
Fotky k článku sú preto staršieho dáta (streda- dnes totižto vyzerám, akoby ma niekto zbil), kedy bolo v Poprade daždivo a ja som konečne mohla vytiahnuť prvý tohtojesenný maxisveter. 
Stál ma neskutočné peniaze (2,99€, mala som problém túto sumu rozdýchať) a nosí sa najlepšie na svete, presne tak, ako to tie maxisvetre vedia. Pocit ako v perinke, nikde nič nevykúka, nikdy sa nič nekrčí, rozumie si so silónkami či legínami a v kombinácii s vestou príjemne zahreje aj v sychravejšom počasí.

K tomu môj obľúbený klobúk, najpohodlnejšie topánky na podpätku, aké vlastním (dá sa v nich aj utekať, neklamem!) a schované vlasy. 


majte úspešný (a podľa predpovedí aj príjemne teplý) týždeň. :)

Sunday, 13 October 2013

sme nahí až na kožu.


Viem, čo chcem povedať, ale neviem, či viem, ako. 
Viem, čo chcem a viem, čo nechcem, ale neviem, či to viete aj vy o sebe.
Lebo v poslednom čase sa ľudia navôkol akosi zamotali. Do pavučín klamstiev, do vlastnej siete samoľúbosti, do nitiek sporov. Nik nie je taký, aký býval a každá minca má nielen dve strany. Doteraz som tou mincou neotáčala, aby som videla, čo je na tej druhej či inej strane. Lebo mi to tak vyhovovalo. Lebo sa mi tá jedna strana páčila a asi nebol dôvod, prehadzovať si mincu z jednej strany na druhú či na tretiu. 
Ale po čase vysvitlo, že tá minca sa, ak ju neotočím ja, zošmykne zo stola a pristane na zemi tvárou dole. Aby odhalila tú druhú stranu. Ješitnejšiu, zištnejšiu či samoľúbu. A keď ju budem chcieť dvihnúť oboma prstami, aby boli strany v rovnováhe, zistím, že minca má i tretiu stranu. Nepatrnú, no predsa. Niekde tam, na hrane. Kde sa to všetko dobré a zlé mieša, kde sa to snaží ustáliť a nájsť rovnováhu, kde to čas od času balansuje na povrázku ponad hlboké priepasti, kde sa to predbieha, čo zvíťazí a kde by sme napokon chceli byť všetci. Niekde na oboch stranách rieky. Aby sme nemuseli opustiť to, čo milujeme a aby sme nemuseli prestať bojovať proti tomu, čo nás ťaží, bez toho, aby sme milovaných ohrozili. Aby sme vyšli ako víťazi. 
Bez masiek, bez póz a fráz, ktoré nám nikdy nič nedali a ani nedajú, bez dier v srdciach a jazvách na duši. 
Skromne, s pocitom šťastia, s vďakou v očiach a pokorou na srdci. S odhalenými slabosťami, s priznanými chybami, s úsmevom na tvári a novými ilúziami.
Aj ja ich mám. Aj vy ste ich mali či máte.
Tak prečo by sme ich mali ostatným brať? 
Prečo mi ich chcete vziať? Je to môj život, moje radosti, moje starosti, moje šťastie, môj plač, 
moje čarovné chvíle, môj sentiment, moje lásky, moje vojny.
Aj vy ich máte. Tak ich žite a nechajte ich žiť aj iných...

Thursday, 18 July 2013

nejaké tie novinky. (Zúčastni sa AVON Testovania so mnou!)

Nazvime to "informatívny príspevok".
Nakopilo sa mi toho viac, čo potrebujem s vami "vybaviť", preto som sa rozhodla dať to do samostatného príspevku.

Za posledný rok som viac-menej striktne ignorovala ponuky na zahraničné spolupráce. Kabelky, Čína, oblečenie, Čína, šperky, Čína, spoločenské šaty, nejaká tá Amerika. Ponuky to boli zaujímavé, no nie pre mňa. Sama viem, ako to vo väčšine prípadov pri nakupovaní funguje. Povedzme si na rovinu, kto by už dobrovoľne nakupoval na stránke, kde predávajú "čínske nekvalitky" za viac ako 50$ vo veľkosti "one size"? Myslím, že veľmi málo z vás. Ja teda rozhodne nie. Radšej si kúpim niečo z Asosu, River Islandu či New Looku, kde mám istotu, že veci mi budú sedieť a budem spokojná so servisom, dodaním i platbou, ktorá je bezproblémová. Ale o inom som chcela.
Ide tu o marketing a prilákanie ľudí. Najlepší spôsob, ako to v dnešnej dobe urobiť, je reklama. Jednou z možností je zapojiť do reklamy blogerky a prezentovať veci na nich. Samozrejme, každá blogerka sa ponuke na spoluprácu poteší, keďže je podľa mňa pocta, ak si vás niekto vyberie na prezentáciu jeho produktu. Existuje, samozrejme, aj druhá možnosť, a to taká, že prevezmete iniciatívu do svojich rúk a do programov pre blogerov sa zapájate bez "pozvánky" a do danej firmy napíšete ako prví. Niektoré blogerky si dokonca zakladajú blogy len preto, aby mohli dostávať veci zadarmo. (Logika tohto konania mi aj po rokoch uchádza. Mám blog preto, lebo ma to baví? Zjavne nie.)
No tú druhú možnosť vylúčime. Nie som až taký "snaživec".
Do včerajšieho dňa by sme mohli vylúčiť i tú prvú možnosť. Samozrejme, ponuke na zahraničnú spoluprácu som sa vždy potešila, ale tam to aj skončilo, keďže som si myslela, že to nemá nejaký hlbší zmysel. No včera sa vo mne niečo zlomilo. Uvedomila som si, že ak sa na to dám, nebudem mať "výhody" len ja, ale aj vy. Mnoho z daných firiem ponúka okrem spolupráce so mnou, i spoluprácu a benefity pre mojich čitateľov. Zľavové kupóny či giveaway potešia predsa každého. (Najmä ten giveaway, nie? :)) Tak prečo sa na to nedať? 
Prebehla som e-mailovú schránku a odpovedala na ponuky, ktoré mi prišli za posledný rok. Je tam pár vecí, ktoré musím "splniť", kým mi veci pošlú, no nech...

Z Persunmall.com som dostala za úlohu vytvoriť si "wishlist" vecí, ktoré by sa mi páčili. 
Spravila som malú koláž vecí, ktoré by sa mi toto leto ešte hodili. Všetko je pod 30 doláčov a prekvapivo vo viac ako jednej veľkosti (kabelku nepočítam), tak som ešte zvedavá, aká bude kvalita vecí. :)





Čo sa týka česko-slovenských ponúk na spoluprácu, pri tých mi vždy poskočí srdce od radosti. Je to rozhodne iné, ak sa vám ozve "domáca firma" a vyberie si vás na prezentáciu jej produktu. Také osobnejšie, vrúcnejšie a môjmu srdcu bližšie. Okrem toho, viete, že si vás našli preto, lebo sa im váš blog páči (a máte istotu, že si ho aj aspoň raz prečítali) a chcú, aby ste boli súčasťou ich projektu.
Rada by som v tejto súvislosti spomenula články z oblasti techniky pre Philips (obe skúsenosti nájdete pod touto hlavičkou) a Asus, z oblasti krásy a beauty produktov pre Biodermu, Avon či Rimmel a z oblasti oblečenia pre Zunique, Ladymania či Poriadokdokabelky. Všetko to boli, a aj sú, úžasné príležitosti a skvelé skúsenosti, za ktoré som veľmi vďačná.
A čo sa týka otázky, či dané "domáce" firmy myslia i na mojich čitateľov, odpoveď je: ÁNO! :)

Konkrétne firma AVON prichádza so skvelou novinkou, ktorú bude môcť vyskúšať 9 z vás, mojich čitateliek, ktoré máte chuť "testovať" a následne o tom napísať i pár viet do spoločného článku na môj blog, v ktorom sa objavia skúsenosti a názory všetkých dievčat, ktoré túto novinku so mnou testovali. O čo ide? Tak si teda prečítajte časť e-mailu, ktorý som dostala. 

rasenka

Ahoj Ivano,

Pomáhám AVONu s uvedením této řasenky na český i slovenský trh, ještě ji totiž nikdo neměl šanci zkusit.
Právě teď, ji ale má možnost vyzkoušet zdarma několik šťastlivců na světě a já bych chtěla, aby i Ty si se stala jedním z mála lidí, kteří ji budou moci otestovat jako první.
Řasenka není revoluční jen svým nápaditým designem, ale také unikátním panoramatickým kartáčkem, který Tvoje řasy krásně zviditelní.
A navíc - aplikaci barvy na řasy Ti usnadní ohýbací rukojeť, takže už se nemusíš bát, že Ti při spěchu kartáček namaluje obočí :-)
***

O co tedy jde a proč Ti píši?

Byla jsi vybrána mezi 10ti nejzajímavějšími bloggerkami v SR a v rámci uvedení novinky na trh, bych Tě ráda oslovila, zda by jsi měla zájem s námi tuhle novinku otestovat.

Jak na to?

Společně s AVONem Ti odešlu 10 kusů řasenek aby jsi mohla se svými čtenářkami řasenku otestovat. Způsob, jakým se svými čtenářkami budeš komunikovat, nechám na Tobě. Zda zvolíš soutěž, nebo se sejdete a budete experimentovat - to bude čistě v Tvé režii."

Tak čo, idete do toho so mnou? Špirály už mám doma, nachystané na testovanie. Ja som ešte v Nemecku, avšak budúcu nedeľu už budem doma, tak by sme to mohli dať nejako dokopy. ;)
Môj prvotný zámer bol taký, že špirály by som dala dievčatám, ktoré by si ich mohli osobne prevziať v Poprade a okolí. No nechcem, aby bol niekto ukrátený, preto som sa rozhodla, že 5 špirál dostanú dievčatá v okolí Popradu, s ktorými sa dohodnem na osobnom prevzatí a 4 špirály vám pošlem poštou. (Jedna ostáva mne. ;) 
A kto špirálu dostane? Spravíme to spôsobom "Rýchlejší vyhráva". Stačí, ak mi napíšete e-mail, správu na Facebooku, necháte odkaz v komentároch tuto na blogu či na FB Fanpage a ak budete medzi "šťastnou deviatkou", špirála je vaša. Potrebujem od vás len mail, na ktorom vás zastihnem (aby sme sa mohli dohodnúť, čo a ako) a tiež informáciu ohľadom dodania špirály (teda či ste okolie PP a môžem vám ju dať osobne, alebo ste "cezpoľní" a pošlem vám ju poštou). 
Tak teda, nech sa páči. Rýchlejší vyhráva...
:)


Friday, 12 July 2013

little mix IV.


Čo robí náš život takým, akým je? Čarovným, občas bolestivým, často chutným, niekedy sladkým, pre niekoho chrumkavým, pre iného trpkým, no z väčšej časti radostným? Čo nám vyčarí jamky v lícach, kvôli čomu nám tečú slzy po tvári, prečo nás bolí od smiechu brucho a pre koho sme schopní stratiť hlavu a niekedy aj srdce? Sú to momenty? Sú to ľudia? Sú to materiálne veci? Alebo skôr hlboké emócie? Nech je to ktokoľvek či čokoľvek, som za to vďačná. Lebo to všetko robí môj život takým, akým je a ja nemôžem byť inak, než šťastná.

Odkedy mám v mobile Instagram, väčšinu týchto momentov si spracúvam mobilom. Je to fajn vec, ktorá urobí aj z ... no zo všetkého tortu. (Myslím, že každý pozná tú prvú časť.) Aj keď pravdou je, že človek si na tom vybuduje veľmi rýchlo závislosť a stane sa, že fotí a "instagramuje" všetko, čo mu príde pod ruky.
Avšak, čo už dnes nevytvára závislosti?


najsamlepšie topánky z F&F/srdiečkové nechty a na krku "jména hloupých na všech sloupích"/ najlepšie ajskafé na svete


obľúbená činnosť/aby som nezabudla, ako som vyzerala včera/party outfit na GNO (bude do konca mesiaca aj na blogu)


GNO a DIY čelenka/GNO po konci školy/make-up pre GNO


koniec školy/keď som sa tvárila ako rockerka/keď som sa tvárila ako Barbie


keď som sa v podstate tvárila tak všeobecne (na tretiu. resp. na siedmu)


Lásky, krásky, nebudem mať z nich nikdy vrásky. :*


s mamičkou/s okuliarmi/s mamičkou a bratríčkom (vyzerá tam ako Minion.)


Love, peace and moments Ivanka

Friday, 5 July 2013

Fairies welcome.


Niektoré veci, ktoré nás v živote postretnú, nepochopíme. Nikdy im neprídeme na koreň a ich podstata ostáva pred nami ukrytá. No nie preto, že by nám nedochádzalo, čo sa deje. Skôr ide o to, že sú "niečím viac". Medzi nebom a zemou. Magické, čarovné, z iného sveta.
  Nie je nám súdené pochopiť ich a vďaka tomu je nám i lepšie. Žijeme v sladkej nevedomosti a užívame si ich prítomnosť a trvanie. Tak ako lásku, tak ako nový život, tak ako pravé priateľstvo.
Mám jednu obľúbenú pieseň. Určite ju všetci poznáte. Chci zas v tobě spát. Spieva ju Koller a vždy keď ju počujem, mám zimomriavky po celom tele, v žalúdku mi to tak zvláštne mravčí a celé telo zaplaví vlna pokoja. No priznám sa, nikdy som ju celkom nepochopila. Je tam veľa metaforických výrazov, ktoré sú už aj na mňa príliš záhadné. (A to sa viem v rôznych metaforách či iných prenesených významoch celkom pekne orientovať.) No možno práve pre to, že si tú pieseň vysvetľujem po svojom, je pre mňa taká nádherná. Možno práve pre to je pre mňa taká osobná a tak veľmi ju milujem...

Mlčíš a svět je funny záhadou
stává se pro mě honey
když dračí drápy tnou
temnice tmavá vříská, bleskne tmou
mý vlasy loučí, víská a letí nad vodou
a hrubý síly vzívám
snídám bezpráví
tví oči v hlavě vídám
je to všechno jedna velká síla
jestli se vážně hodíš , nevím, nejdu spát
na kolej kluky vodíš a ráno se chceš brát
jestli se kemně hodíš , snad jdu k tobě spát
s láskou se vůni brodíme
postelový království za koně nechce se mi dát
jsem na tom stejně, mám tě rád
jablkem nejsi, kousnu hloubš a zlíbám tě celou
Mercy ó mercy, tak opustit zoufalců ráj
chci zas v tobě spát
říkáš, že svět je krásnej, svět je zlej
až naše hvězda zhasne howdy howdy hey
štěstím se lůza brodí, neříkám
hledá a pravdu rodí, neví, neslýchá tě lásko...

Máte aj vy svoju? :)

Okrem toho, ďalšou magickou vecou pre mňa je, ako som už spomenula, pravé priateľstvo. Denisku, ktorá si so mnou "zamodelkovala" pri fotení "víloidných" fotiek, poznám od našich troch rokov. Narodili sme sa v rovnakom roku, s odstupom jedného mesiaca a jedného znamenia. Chodili sme spolu do škôlky a odvtedy to spolu ťaháme...
Dnes vám viac k tomu nepoviem. Len toľko, že ďakujem Bohu za takých ľudí, ako je ona. A hlavne za ňu. :)

Článok k týmto fotkám (samozrejme iný, ako je tuto na blogu) si môžete prečítať na blogu fotografa Martina. Stačí, ak kliknete tu

Monday, 1 July 2013

Mladá skladá z úlomkov svet


Prvá láska je ten najkrajší gýč...
 Vraj to tak je. A viete čo? Ja si myslím, že nie len tak. Nejde len o prvú lásku. Každá láska je gýč. Ružový ako nebo pri západe slnka a lepkavý ako cukrová vata. 

Veci zvyknú strácať na význame. A asi ani nejde tak o tie veci, ako o ľudí, ktorí tieto veci tvoria či robia. Nie raz som sa presvedčila o tom, že to, čo platilo včera, dnes akosi zaostáva a zajtra upadne do zabudnutia. Postupom času sa ružové okuliare zošúchajú, lebo dnes to už nie je to, čo to bývalo včera. Viete, nálepka Made in China robí svoje. Aj tieto ružové okuliare pochádzajú z pásovej výroby, kde sa vyrábajú milióny ďalších, rovnako nekvalitných napodobenín dokonalého sveta s tenkou vrstvou ružovej navrchu. Predávajú sa v nevkusnej zlatej krabičke, ktorá má navodzovať čarovnú atmosféru a zároveň slúži ako očný klam. Láka ľudí do dokonalého sveta, ktorý vydrží večne. 
Ale ja už dnes viem, že ten sa nedá kúpiť. Ja to viem vlastne celý život, len z času na čas na to zabúdam.
Veď viete, ten dokonalý svet si musíte spraviť. A nikdy nie je neskoro zahodiť tie napodobeniny do koša a začať odznova bez nich...





Kráska na fotkách: Bobinka


Love, peace and fashion Ivanka


Saturday, 8 June 2013

dúfam, že nie si z vesmíru na návšteve na pár dní.


Slová. Obyčajné slová. Pár hlások v slede za sebou, ktoré by mali dávať zmysel. Mali, všakže. Ale mnohokrát nedávajú. Zdá sa vám, že ľudia vôkol vás rozprávajú iným jazykom ako vy i napriek tomu, že ste "medzi svojimi". Cítite sa, akoby ste práve pristáli z Gurunu. Nikomu nerozumiete a nik nerozumie vám. Dva vzdialené svety a medzi nimi obrovská priepasť. I keď stojíte pri sebe blízko, ste si vzdialení. Na kilometre. Duševne, karmou, snami, ideálmi. Nič nie je také, ako bývalo. To svetlo v srdci vyhaslo a iskra v očiach sa stratila. Nevedno prečo. Gurun predsa neexistuje, nie? (Okrem toho v Kedahu.) Ako je potom možné, že sa všetko zmenilo? Že sa cítim ako mimozemšťan? Sme si zrazu cudzincami...

Ako cudzinec som vyzerala aj v deň fotenia. A tak som sa aj cítila. I keď je pravda, že cudzincom sa zdám byť a cítim sa ním aj v iné dni. Ako presne? To si môžete prečítať na blogu fashion-beauty-glamour fotografa Martina, kde nájdete i pár fotiek, ktoré sa v tomto článku neobjavili.

Sunday, 2 June 2013

little mix III.

celý život je o náhodách. o príchodoch, odchodoch, úspechoch, zlyhaniach. o nás, vás, mne, tebe. o láske, nenávisti, trpezlivosti, nervoch. o slnku, daždi, hmle, rose. o slzách, smiechu, strachu, risku-zisku. o čokoláde, ovocí, nerestiach, diétách. o čakaní, meškaní, nevhodných momentoch, vychutnávaní si. o všetkom, o ničom. buď sme, alebo nie sme. 
tak buďme. 

a prežijeme všetko, čo príde...
verím v to.


líčenie na zajtrajšie fotenie/ antistresová predmaturitná kúra/ maturitný outfit


posúťažná kreativita/ súťaž a krásne druhé miesto/ ja a moje druhé ja v kaviarni La Caffeteria 


make-up na fotenie (ešte z fotenia v zime)/ nekonečné čakanie na autobus v Prahe/ učenie sa na maturitu (áno, vždy sa nájde niečo lepšie, čo sa dá robiť miesto (m)učenia sa)


keď som ešte mala dôvod chodiť do školy s úsmevom/ ružička za spevácky výkon na vystúpení/ zase nejaká moja dlhá chvíľka


fotenie so Zuzkou Smolkovou/ na schodoch pred La Grand Arche v Paríži/ najobľúbenejšia Hello Kitty mikina


riflový pohodlný outfit (druhé najobľúbenejšie rifle v šatníku)/ outfit, ktorý som si chcela obliecť, keď bude teplo...zatiaľ sa nedostavilo/ zas a znovu


cestička na blbečka/ pracujem na tom/ jediná nositeľná šiltovka v mojom šatníku



Love, peace and random Ivanka

Sunday, 19 May 2013

"A my sme púpavy, kvitneme hneď od jari...


... Na hlavičkách žlté vlasy, lúčina je plná krásy."

Pamätáte sa na tú pesničku? Mne rezonuje v hlave už od detstva, vždy, keď sa na jar objavia prvé krásne kvietky. Spievam si ju potom celý čas až pokým nezačnem mať alergiu, kedy sa piesne o kvietkoch menia na "gánenie" na všetkú zeleň, ktorá sa v okolí objavuje.
No len na chvíľu. Pokým sa nenadopujem bojovníkmi. Potom už je dobre. .)
Slnko vysoko nad hlavami, my si sedíme na lúke medzi púpavami a tvárime sa nevinne. Však, Ľuboš? (Ten sa počas fotenia smial z mojich nacvičených výrazov po tom, čo na mňa zmieril foťák.)
No fashion/beauty/glam fotograf Martin si už na moje "úsmev číslo dva, úsmev číslo štyri" zvykol. 
Mimochodom, niekedy v blízkej budúcnosti nafotíme čosi (už teraz môžem povedať, zaujímavé) s týmto chlapcom, takže sa nemôžem dočkať, kedy budem mať trochu viacej času a dáme to dokopy.

Čo sa týka PHILIPS Lumey, o ktorej ste si prečítali a stále môžete aj nájsť článok u mňa na blogu, musím povedať, že som najviac spokojná, ako je to len možné! Verte, neverte, funguje to viac než som očakávala. Poviem len toľko, žiletka je v koši...

Thursday, 16 May 2013

keď vieme lietať i bez krídel.


My vieme lietať i bez krídel. Šťastie a pokora v srdciach, trepotanie v bruchu a jamky v lícach. Pár čarovných chvíľ, keď sa cesty dvoch ľudí spoja. Zopár slov z mojich úst, pár z tvojich. Pohladí ťa po dlani, cítiš teplo vychádzajúce zo srdca. Dotyky a príťažlivosť, melódia hlasov, rytmus citu. Vždy presne vieme, čo chceme. A keď to nevieme, tak to zistíme. Ruka v ruke, jasná myseľ a všetko je zrazu iné. Svet bez vojny, všade samá cukrová vata. Slnko nám nad hlavami svieti i keď prší. V tvárach sme ešte rozjarené deti, no všetky cesty spolu zvládneme ako skúsení dospeláci. Láska silná ako život. Na chvíľu, potom už nie. Veď vieš. 
Zlom, pád do neznáma, chuť po novom, nepoznanom. Čakáme, kým sa polepšíme. Sme zlí, sme klamári. No chcem na teba nezabudnúť. Bude nám lepšie, verím v to. Druhé šance, istá rieka. Príchody, odchody, ešte chcem zostať v tom stave bez tiaže. Keď padám, tak ma chytíš, keď kráčam, ukazuješ mi smer. Skús ešte raz.
Bez pochybností máme raj na zemi. Nezaujíma nás, čo bolo, čo bude, s kým bolo, prečo bolo. Čisté štíty, otvorené dvere, máme kopec možností a z úst nevychádzajú výčitky. Zaslepení láskou, nevnímajúc pohromy. Živelne, trochu sebecky, si skáčeme do náruče. Ťaháme sa za ruky, vnímame naše maličkosti, ľúbime.
Nič nie je večné. Ani láska. Všetko raz končí. Každé klišé, ani láska nie je výnimkou. Prvý pokus, druhá šanca, opravný pokus. Keď to raz nejde, tak to nejde. Cit odletí ako balón na motúzku. Dá ti zbohom, ešte sa pár krát obzrie, skončí...
Naveky.
amen.

Láska je zvláštna vec. Raz tu je, inokedy nie je. No na dobré sa oplatí počkať, všakže?
 Ja som trpezlivá...

Maťo B., môj "fotopartner", bol počas celého fotenia skvelý. Aj touto formou by som sa mu chcela veľmi pekne poďakovať za skvelý "herecký" výkon a perfektne zvládnutý styling. Taktiež Martinovi za (nielen, ale aj) božskú trpezlivosť.


Sunday, 5 May 2013

tancujem, teda som.



“You've gotta dance like there's nobody watching,
Love like you'll never be hurt,
Sing like there's nobody listening,
And live like it's heaven on earth.” 
William W. Purkey

A presne o tom to je. Dať zo seba všetko v každej situácii. Nehľadieť na to, čo si o vás myslia ostatní, čo si o vás kto hovorí, čo vám kto závidí, čo za to dostanete, čo je dôvodom, prečo to robíte. Jednoducho sa vzdialiť od reality, vytvoriť si vlastnú bublinu a vznášať sa v nej spolu s vášňami. 
Spievam, tancujem, hrám na gitare, skladám piesne, "hasičujem", blogujem.
Niečo mi ide viac, niečo menej. No neodradí ma to od toho, aby som s tým prestala. Človek sa učí celý život, zlepšuje sa každým novým krokom. Ak sa raz rozhodnete niečo robiť, môžete už len napredovať. Krok vzad sa jednoducho pri týchto veciach urobiť nedá. Učíte sa na vlastných chybách a zisťujete, kde je váš horizont. A verte mi, ak niečo robíte s láskou, vráti sa vám späť v akejkoľvek forme. Či už v danom obore, alebo niekde inde.

Kvôli tomuto foteniu sme vstávali o 5:30, pretože sme potrebovali prázdne mesto, dobré svetlo a kopec energie. Martin je ten najobetavejší fotograf pod slnkom...
Ešteže mi ho aj spolu s Paťkou privialo do cesty.



Monday, 29 April 2013

spýtaj sa čo chceš.


Strašne veľa vecí sa zmenilo. Ani presne neviem, kedy sa to stalo. Niečo sa vrátilo do starých koľají, niečo naopak z tých zaužívaných vybočilo. Začali sa mi opäť točiť vlasy. Akosi som prestala vnímať väčšiu časť ľudí z môjho okolia, ktorí ma potrebovali len "na 5 minút". Nie naschvál, jednoducho to tak časom prišlo... Naopak, o to viac som sa zblížila s tými, ktorí pri mne stáli vo všetkých momentoch, či zlých alebo dobrých.
Začala som cítiť, že už nie som taká voľná a nemôžem si tu napísať všetko, čo ma napadne. Mnohí z vás si všimli, že si už tak často "nevypisujem srdce". Kiež by ste len mohli pochopiť, ako veľmi chcem. Mám však strach, že sa to obráti proti mne. Ľudia sú divní, podrývajú a zneužívajú, čo sa dá. 
Niekto mi vliezol do hlavy. Včera, predvčerom. Neznášam ten pocit. Na jednej strane siedme nebo, na druhej tvrdá realita. Vrásky z lásky, čosi také. "Až po uši v mede, ako vtáci vyváľaný v perí."
 Hovorím si, všetko je tak, ako má byť, no občas sa mi zdá, že by som tomu mohla dopomôcť. No aj tak nemám odvahu...