Líčka máš ako tá ruža, potrebuješ už len muža

Pravdu povediac, už ani toho muža nepotrebujem. Ale o tom potom.

Radšej k veci.

V poslednom čase ma začal fascinovať slovenský folklór. (Rada by som tvrdila, že zásluhou našej angličtinárky, ktorá nás núti písať každý deň sloh v rozsahu 200 slov na rozličné témy, pričom práve jedna z tém bol "Slovenský folkór a jeho vplyv na národnú kultúru", no tvrdiť to nemôžem.)

Skôr som si k nemu našla cestu prostredníctvom kúskov, ktoré mi folklór pripomínajú a ktoré ma chytili za srdce.

Jedným z takých kúskov je aj táto čelenka. Akonáhle sa na ňu pozriem, napádajú mi mnohé rozličné asociácie. Pri pohľade na ňu si spomeniem na Liptov, Pribylinu, Myjavské kroje, Východnú, SĽUK, Lúčnicu, pieseň od Elánu (Raz nás stopli strašne milé baby mohli sme sa desať razy zabiť...), rozkvitnuté lúky na Brezovej pod Bradlom a mnoho ďalšieho.

Cez víkend sme boli s našimi v Bratislave a stavili sme sa aj na "hodoch", kde v jednom zo stánkov predávali talentované ručičky aj takéto poklady. Rozhodovala som sa medzi kúskom s jesennou tématikou (listy, gaštany- ozaj umelecký kúsok, ale zdalo sa mi to už priveľa) a touto. Je pravda, že pripomína skôr jar ako jeseň, no mne nič nebráni v tom, aby som ju nosila aj posledný septembrový deň. (Aj učiteľ nemeckej matiky sa ma dnes pýtal, že či už je jar. Nakoniec však poznamenal, že sa mu čelenka páči. I keď, čo iné mu ostávalo, všakže?) 

Okrem toho, dnes bol nádherný slnečný deň a tá čelenka mi spolu so slniečkom rozžiarili deň. 

Farebne som ju doplnila o dva jednoduché kúsky v podobe košele a sukne, ktorých farebné odtiene sa nachádzajú i na kvetoch čelenky. Keďže čelenka je už sama o sebe dosť výrazným kúskom a sukňa i košeľa sú dvoch rôznych farieb, doplnila som to už len jednou základnou farbou, ktorá by podľa môjho názoru nemala chýbať v žiadnom jesennom šatníku, a to svetlou karamelovou hnedou.

Prajem úspešný týždeň.  :)

máme sa fajn.

Nestarám sa. Aspoň na pár dní.

Ide sa nakupovať, oddychovať, užívať si.

Nájsť perfektné lodičky, ktoré vás chytia za srdce, sadnú vám na nohu a majú krásnu farbu, je niečo ako... (nech si každý doplní podľa svojho). 

Pre mňa osobne je to školský beh na dlhú trať (napríklad taká 12-minútovka), počas ktorej celý čas nadávam, že musíme behať dookola po zarastenej antuke a byť objektom na pozorovanie pre dôchodcov, ktorí nemajú čo robiť a na sídlisku vykúkajú z okien, a na ktorej konci sa nemôžem zväčša nadýchnuť a mám chuť všetkých zaškrtiť. Nakoniec som však s výsledkom vždy spokojná.

Čo sa týka kúpy lodičiek, počas hľadania toho správneho páru nadávam, že behám po všetkých možných obchodoch a aj tak nikde nič nemajú (sú skoro také nekvalitné ako tá antuka) a predavačky, ktoré ma pozorujú, sa zo mňa len smejú (ako tí dôchodcovia, ktorí nás pri behaní pozorujú). 

Avšak, našla som ich! 

Majú nádhernú zelenú farbu, dokonalý tvar a sú maximálne pohodlné. Boli navrhnuté Nataliou Vodianovou (so šľachetným úmyslom pre Naked Heart Foundation) a nosia ich aj tieto krásky!

Pre jesenné a zimné obdobie som veľmi túžila po pruhovanej sukni ktorá nebude ani dlhá, ani krátka, strihovo do á-čka a z hrubšieho materiálu, aby som ju mohla nosiť aj v období, kedy nám napadne sneh. U nás som nič nevidela, no vďaka spolupráci s Chicnova.com som si mohla jednu objednať. Priznám sa, bála som sa, že bude príliš krátka, príliš malá, príliš tenká a celkovo nezapadajúca do mojej predstavy, no našťastie boli moje obavy zbytočné. Je perfektná a už sa nemôžem dočkať, kedy ju budem môcť nosiť k hrubým svetrom a pančuchám v kombinácii s baretkou a rukavičkami.

svet nie je vždy gombička. ale teraz áno.

Neviem, čo by som mala dnes napísať.

Zistila som totiž, že vždy, keď som šťastná, nedokážem zo seba vyprodukovať nič, čo by stálo za prečítanie. (I keď, podľa názoru niektorých to neviem vyprodukovať nikdy, ale to už je vec vkusu, všakže.) :) 

Vznášam sa vo vlastnom svete, trošku nad zemou, ďaleko od reality. S úsmevom na perách, iskrou v očiach a pokojom v duši.

Je mi strašne fajn.

Vám?

Keď som bola menšia, milovala som "zvonáče" (aka rifle so širokými spodkami). Mala som doma také, ktorých jedna nohavica bola široká ako dve moje terajšie stehná dokopy (a že to je riadna šírka!) a cítila som sa v nich ako kráľovná sveta. Veď aj Shakira a Britney také nosili! Všetci mi ich závideli a ja som na nich bola nesmierne hrdá.

Potom prišlo také zvláštne obdobie, na ktoré rada spomínam, lebo sa na ňom vždy z chuti  a dobre zasmejem. Éra "slimiek", farebných "rúrok", tričiek s veľavravným popisom (ako napríklad "I love your boyfriend") a divných účesov. (Nechcite vidieť fotky!)

 Rifle zvonového strihu pre mňa prestali byť atraktívne a priznám sa, že by som v tom čase bola ochotná obliecť si hocičo, len nie zvonové rifle. Považovala som ich za "módnu samovraždu" takmer na takej úrovni ako menčestráky či nafukovacie pérové bundy. Zo svojho šatníka som ich radikálne "vyšmarila" a nechcela som o nich ani počuť.

Časy sa však menia. Dnes sa na také rifle pozerám opäť ako na kráľovský kúsok oblečenia. Podľa môjho názoru robia pekné nohy, sú veľmi pohodlné a v našich uliciach nie veľmi "okukané". 

V kombinácii s teplou vestou a obľúbeným klobúkom by som ich mohla nosiť snáď aj do konca života. (Alebo do zajtra, všakže. Lebo mám nové lodičky a tie treba tiež vyvetrať. :))

Samozrejme, veľkáveľkáveľká taška nesmie chýbať. Mala v ten deň asi sto kíl a mne išla odpadnúť ruka. Jediné šťastie je, že už sa do školy/zo školy vozím sama autom a veci si môžem pohodlne odložiť aj tam.

cruella de vil.

Keď som dvojfarebné pančuchy videla na stránke American Apparel, roztopilo sa mi srdce. 

Na jednej strane maximálne jednoduchý kúsok oblečenia, na druhej strane rafinovaný a originálny doplnok, ktorý už na prvý pohľad upúta a núti vás rozmýšľať, či som sa ráno nevedela rozhodnúť medzi dvoma farbami a tak som radšej zvolila obe. (Samozrejme, jedná sa o jeden kúsok oblečenia. )

Dlho som rozmýšľala, či si ich zadovážiť, alebo nechať tak, predsa, nemôžem si k nim obliecť len tak hocičo, no túžba mať ten skvost, ktorý nápadne pripomína Cruellu De Vil, bola silnejšia.

A tak som si ich minulý školský rok z výletu v Paríži doniesla so sebou. Približne pol roka mi stáli v skrini a ja som si lámala hlavu s tým, ako, s čím a kedy ich skombinovať.

Myslím, že nastal ten pravý čas začať ich nosiť a poriadne sa v kombináciách s nimi vyblázniť.

Začínam však zľahka, klasikou B&W...

Čo vy? Máte niečo podobné, či dokonca rovnaké, doma?

Alebo máte radšej "klasiku"?

I am the architect of my own destruction.

Prečo sú veci tak jak sú?

Že keď nič, tak nič. A keď raz niečo príde, tak ako veľká voda a naraz?

Z každej strany sa na vás niečo valí a vy nemáte kam uhnúť. Krok vzad ani vpred vám nepomôže a jediné, čo môžeme urobiť, je ostať stáť na mieste, nechať veci plynúť a čakať, ako sa to všetko skončí.

Možno vás vody unesú, možno vás utopia, možno z vás spravia Poseidóna.

A možno je to všetko iba sen, ktorý sa rozplynie ako ranná hmla, rovnako ako ilúzie o láske a šťastí.

No možno aj nie...

Aj napriek mierne pesimistickému textu teraz prežívam veľmi šťastné obdobie.

Držím si palce, aby mi to vydržalo tak dlho, ako to len bude možné.

Keby som mala možnosť narodiť sa ešte raz, v tele niekoho iného, chcela by som byť Ulyana Sergeenko.

Tak nádherná a inšpiratívna žena, v ktorej outfitoch zreteľne vidieť hrdosť na svoju kultúru a miesto, odkiaľ pochádza. Dokáže povzniesť oblečenie na úplne inú úroveň a vždy ho doplní perfektnou vizážou.

 Okrem toho, kolekcie, ktoré sama navrhla, sú neskutočné. Snové a nádherné.

Pre mňa obrovská inšpirácia...

Celkovo však, všetky tie Ruské krásky sú pre mňa idolmi.

Raz, keď vyrastiem...

Outfit som mala oblečený na piatkovú vínnu degustáciu v Penzióne Fortuna. O našich gastronomických zážitkoch si môžete prečítať tu: http://www.martinkrystynek.com/blog/vino-odkryva-tajomstvo-srdca.

slaboch.

"Až raz povieš ahoj, chladne ako zbohom,

začne ťa to mrzieť, za najbližším rohom."

A tak som konečne zistila, čo som zač. Vďaka jednej z najkrajších piesní od Elánu. Tušila som to už predtým, no nikdy som si to nechcela priznať.

Som slaboch. Nemám "gule" na to, aby som ľuďom dokázala povedať zbohom bez toho, aby sa mi hlavou premávali myšlienky, aké to bude, ak sa už neuvidíme, ak sa prestaneme stretávať, ak sa prestaneme kontaktovať. 

Asi nie kvôli nim. Skôr kvôli sebe.

Na jednej strane viem, že naše úlohy v životných dejstvách zožali svoj posledný aplauz a možno aj standing ovation. Viem, že je čas ukončiť, čo bolo, zavrieť za sebou dvere a kráčať ulicou každý sám.

No na druhej strane si sama pre seba vravím: "Čo teraz? Je už naozaj koniec všetkých koncov?" Akosi si nechcem pripustiť fakt, že aj bezo mňa im bude sveta žiť. Že ich život, môj život, pokračuje bez zmien, v rytme, v akom "beží" bežne. 

Je vo mne ten hlúpy pocit, čo ak?

Čo ak mi budú chýbať? Čo ak mi to bude ľúto? Čo ak to tak nemalo byť?

A k tomu som aj sebec.

Lebo myslím len na to, ako bude mne...

Každopádne, všetko sa asi deje preto, lebo to tak má byť.

:)

O tom, ako sa sukňa nosila, si môžete prečítať tu. 

čriepky.

Niekedy rozmýšľam, aké by to bolo, dostať v živote šancu na viac. Zopakovať si jeden čarovný okamih v živote, mať možnosť zmeniť svoje rozhodnutie, stretnúť sa s niekým, kto mi chýba, vymazať spomienku, či sa len tak nečinne prizerať na svoje minulé činy. Fantazírujem, aké by som mala pocity, či by sa mi v očiach leskli slzy, alebo by som sa smiala. Fantazírujem, či by bolo rovnaké počasie ako vtedy, alebo by som si ho mohla dotvoriť sama. Svietilo by slnko, alebo by padal sneh? Bolo by to také, aké by som si to sama vysnívala? Napríklad by padali veľké snehové vločky a na ceste by bola námraza, z úst by sa mi pri výdychu valil kúdolček dymu, teplý dedkov kabát by ma hrial, sedela by som na lavičke a na nohách by som mala papučky z detstva, ktoré mi pripomínajú Vianoce u babky? A všetky krásne chvíle z čias, keď som mala päť , by sa mi premietali pred očami? 

Veľa ľudí a okamihov mi chýba.  Ale asi to tak musí byť, že niekto odíde a niekto iný príde...

Často si uvedomujeme, čo pre nás veci znamenajú, až keď ich stratíme.