hlavne, že žijeme.

V izbe je relatívny pokoj. Na chodbe vŕzga drevená podlaha a za oknom, v smere od Košíc, už vidieť prvé lúče slnka. Topím sa v ružových perinách a blúdim zrakom sem a tam. Čas sa ženie pomaly vpred a na budíku sú 4 hodiny ráno. Asi chcem umrieť. Nie preto, že by som nemala pre čo žiť. To určite nie. Môj život je krásny. No ten vyvrtnutý členok tak hrozne bolí. A ten pokazený žalúdok je neskutočná mrcha, ktorá mi nedovolí znovu zaspať. Tak sa len prevaľujem, krčím nohy ku bruchu (lebo keď som bola malá, tak to pomáhalo), z očí mi kričí zúfalstvo a nemám silu vstať. Tak natiahnem ruku za posteľ a vylovím Tancovali päť septembrov. Lebo od Vianoc som na ňu ešte nemala čas a teraz bola vhodná (nekonečná) chvíľa na to, aby som sa do nej zakúsla. A tak sa ňou kúšem. Aspoň chvíľu zabúdam na bolesti a smejem sa z celého hrdla. Menej ako hodinu, do polovičky. No vtedy už to nemôžem vydržať. Pomaly sa doplazím ku schodom, zošuchnem sa po zadku a klesnem vyčerpane na gauč. Sakra, čo spraví s človekom jeden podvrtnutý členok? No, veľa vecí. Ale určite nie tie, ktoré by sme si priali, aby urobil. Ale život ide ďalej. Členok odpuchne, žalúdok sa napraví a mňa prejdú samovražedné chúťky. 

(tie chúťky berte s rezervou. myslím, že každý pozná ten pocit, keď sa cíti viac ako zle. kvôli sebe, možno kvôli iným.)

tie šaty dostali prívlastok "na každú príležitosť". rameno nemám spálené, ale otlačené od tašky. členok bol vtedy zdravý, teraz už nie je. mám barličky a bandáž. "teším sa". aj vy by ste sa.

rekonštrukcia.

Mám rada zmeny. No sú veci, ktoré by mohli ostať nezmenené po celý môj život. Chcela by som mať navždy sedemnásť, chcela by som navždy spávať v mojej romantickej posteli s ružovými perinami, chcela by som navždy tancovať, chcela by som, aby so mnou ľudia, ktorých ľúbim, ostali navždy a chcela by som, aby som mala taký krásny život, aký mám, minimálne do smrti. Viem však, že je to nemožné, a preto sa snažím každý moment môjho bytia vychutnávať naplno. 

Čo sa týka tých zmien, prebiehajú nejaké aj tuto na blogu. Momentálne je to v procese rekonštrukcie, keď to bude vo finálnej verzii, zahlásim.

O knihách a obaloch.

Už od mala nás učili, aby sme nesúdili knihu podľa obalu. Veď aj špinavý a otrhaný obal môže skrývať skvost, ktorý nám do života vnesie viac ako čokoľvek navonok krásne a vnútri prázdne. Tak nesúdim. Teda snažím sa nesúdiť. Ani podľa obalu, ani podľa prvého pohľadu. Veď každý sme nejaký. Máme iné záľuby, máme iné priority, svoje zatiaľ nevychytané muchy, dobré či zlé dni. Nie som porota v "životnej" súťaži, aby som mohla komentovať, ako "súťažiaci" žijú. A nie som ani odborník na medziľudské vzťahy, aby som sa mohla pliesť do ich konfliktov či nekonfliktov. Som len človek, ktorý si vychutnáva danú chvíľu. Som len človek, ktorý s úsmevom spomína na minulosť. Som len človek, ktorý s otvorenou náručou privíta, čo mu život prinesie. Nepotrebujem sa vkrádať do iných životov, ak ma o to niekto sám nepožiada. V tom prípade mu rada s čímkoľvek pomôžem. 

Veď viete, nudu predsa môžem zahnať oveľa inteligentnejšie a užitočnejšie ako ohováraním. A komplexy sa dajú liečiť. No nemyslím si, že to zhadzovanie a ponižovanie iných mi tie moje komplexy vyliečiť pomôže. 

Keď ma počasie zabíja a škola dodatočne pochováva

Now and then I think of when we were together

Like when you said you felt so happy you could die

Told myself that you were right for me

But felt so lonely in your company

But that was love and it's an ache I still remember

You can get addicted to a certain kind of sadness

Like resignation to the end

Always the end

So when we found that we could not make sense

Well you said that we would still be friends

But I'll admit that I was glad that it was over

But you didn't have to cut me off

Make out like it never happened

And that we were nothing

And I don't even need your love

But you treat me like a stranger

And that feels so rough

You didn't have to stoop so low

Have your friends collect your records

And then change your number

I guess that I don't need that though

Now you're just somebody that I used to know

(Somebody That I used to know. Gotye)

(potrebujem a chcem slnko. prázdniny. zmenu dizajnu. fotky.)

 

najkrajšie chvíle.

Sú pocity, ktoré by sme najradšej hodili do ohňa a spálili. Na počesť ich zničenia by sme ešte predviedli nejaký ten obradný tanec a šťastní, vyrovnaní žili spokojne ďalej. Sú však aj také pocity, ktoré milujeme. Ktoré by sme najradšej prežívali dennodenne, minútu za minútou. Pre mňa je jeden z tých pocitov ten, keď stojím na javisku. 

Výstup číslo jeden, nazvime ho tanečný. Stojím v zákulisí, cítim chvenie v žalúdku, mám spotené ruky a roztrasené kolená. Pocity mne už 13 rokov známe. Posledné úpravy kostýmov, fixácia účesov sponkami a namáčanie si spodkov cvičiek do vody, aby sa tak nešmýkalo. Odhrniem záves, spravím prvé kroky na javisko, kde reflektory osvetľujú celý priestor, sála je plná ľudí, z ktorých vidím len obrysy, postavím sa na miesto a zo srdca mi spadne obrovský kameň. Sálou sa už nesú prvé tóny (mne už na nervy lezúcej) piesne a ja sa ponáram do pohybov. Ponáram sa do pohybov, ponáram sa do dôb, ponáram sa do spomienok, ktoré sa mi vynárajú v mysli, keď počujem pieseň. Dávam do toho všetko. Znejú posledné tóny, srdce mi bije ako o život, tep sa mi dvíha, no eufória z celého toho "cirkusu" mi nedovolí nič viac, ako len úsmev na záver a dobrý pocit zo seba samej. Odchádzam za závesy a utekám sa prezliecť. Už po ceste dole do šatní zhadzujem zo seba šaty a cvičky nechávam na schodoch. Hoc mám ešte nejaký ten čas, kým pôjdem spievať, chcem, aby bolo všetko pripravené v predstihu.

Výstup číslo dva, nazvime ho spevácky. Na ruke už mám napísaný text piesne (čo na tom, že som si ju napísala sama, nikdy predsa neviem, kedy mi vypadne slovíčko. :), na silónke očko z neustáleho behania po zákulisí, v ruke mikrofón, na ktorom sú mokré fľaky od mojich spotených rúk a v očiach očakávanie, ako to celé dopadne. Predsa, je to moja prvá skúsenosť so živou kapelou a moja prvá tvorba, ktorá sa bude verejne prezentovať. Než vstúpim na pódium, stihnem poutierať mikrofón do šiat (hanba mi). Tak teda idem na to. Ešte pohľad na chalanov za nástrojmi, výmena úsmevov a povzbudivých kývnutí hlavami. Raz, dva, tri....Už to ide. Scéna rovnaká ako pri tancovaní, len svetlá sú inej farby. "Strácam sa. V nás. V tmách, hlbinách, s láskou, či bez nej...." Akordy sa striedajú, pieseň naberá na obrátkach. Ani sa nenazdám a je po pesničke. Motýle v bruchu, citím sa ako zamilovaná školáčka (ups, ja sa tak cítiť nemusím. ja ňou totiž som.), potlesk a eufória.

To všetko milujem a chcela by som to robiť každý deň. <3

Tancujem 13 rok scénický tanec a spevu, spolu s hrou na gitare, sa aktívne venujem v SZUŠ Fantázia štvrtý rok.

rabiát s bicyklom na sukni a kvietkom vo vlasoch

Niekedy len tak ležím, hľadím do stropu a premýšľam. Keď nie som príliš lenivá, zvládnem myšlienky hodiť na papier. Keď príliš lenivá som, ostane mi to v hlave a rozmýšľam nad tým ďalšie tri dni. 

Rozmýšľam o šťastí, ktoré sa na mňa lepí asi celý môj doterajší život, rozmýšľam o rozhodnutiach, ktoré navonok neľutujem, ale v kútiku duše ma hnevajú, rozmýšľam o veciach, ktoré budú či by som chcela, aby boli. Vo všeobecnosti, veľmi rada premýšľam.

Sú za mnou neobyčajné tri dni plné tanca a spevu. Boli nádherné, boli namáhavé, boli a sú nezabudnuteľné. cez víkend vám poviem (a ukážem) viac, teraz len časť: 

Chvenie v žalúdku, roztrasené kolená, nohy za hlavou a vcítenie sa do pohybov, svetlá reflektorov, kamery, foťáky, plné hľadisko, ja a kapela, spotené ruky a mokrý mikrofón, neistota v očiach, odhodlanie v hlase, záchvaty smiechu v šatniach, talenty, priateľstvá a putá na celý život...FANTÁZIA <3

Život, ďakujem za inšpiráciu

Viete, kedy je človek najmenej šťastný? Vo chvíľach, keď je príliš ohľaduplný. Keď nechce zraniť iných a preto radšej trpí on sám. Destroy everything you love before everything you love destroys you. A to ja nedokážem. Asi som slaboch...

 Nebolo to tak dávno, keď som mala strach, že človeka, ktorého mám rada, svojím počínaním zraním, aj keď som vedela, že veci nemajú budúcnosť. Tak som radšej zbabelo hrala starú známu hru "všetko bude dobré". No pravdepodobne som zabudla, ako sa tá hra hrá, pretože nič dobré nebolo. Vzdialili sme sa, čo mohlo byť pre mňa  výhodné, no začal ma ničiť. V hre bol o dva ťahy napred a v rukáve mal esá. Neviem, odkiaľ ich vzal, ani či boli dovolené, ale akosi ma to v tú danú chvíľu nezaujímalo. Jednoducho som prehrávala a ja prehry neznášam veľmi dobre. Tak som radšej rezignovala. Nechala som ho, nech si beží do cieľa a ja som sa otočila naspäť ku štartu. Sadla som si na štartovnú čiaru a čakala. Čakala na slony, čakala na lásku, v svojej bubline, možno so slzou v oku. A on kráčal ďalej. Svojou zahľadenosťou mi dal čas na premýšľanie a priestor na urobenie ďalšieho kroku k dospelosti. Tesne pred cieľom sa však ten idiot otočil a rozhodol sa vrátiť ku mne. Asi pri tej dychtivej honbe za víťazstvom prišiel na to, že jeho konanie nebolo tak úplne v poriadku. Vrátil sa všetko mi vysvetliť a s nádejou v hlase žiadal, aby bolo všetko tak, ako predtým. Prerátal sa však. Ako som si na tom štarte za ten čas, čo on pachtil do cieľa, sedela, išiel okolo nový hráč. Pod pazuchou niesol lásku, v ruke držal slona, "dofrčal" v bubline a na tričku mal Supermana. Prisadol si ku mne a spojil naše bubliny. Do cieľa sme sa vydali spolu....

(Vždy má všetko Happy End. Len si naňho musíme počkať.)

A čo ten chlapec? Toho sme tam nechali. Snáď bude mať v živote šťastie.    

Love, peace and fashion Ivanka

Shoes, pants, sweater: Second-hand, Scarf, bag: Vintage

náhoda.

 

len tak. povedzme, ako predpríprava na zajtra, totižto na rozsiahlejší článok, ktorý som písala o polnoci....

Good morning, Texas.

Bolo to jedno z tých rán, keď po zobudení pozriem do zrkadla a dostanem facku od života. Možno ani nie tak od života, ako od zrkadla, všakže. Tá prvotná facka však tak veľmi nebolí, keďže ešte nie som celkom prebudená. Horšia je tá druhá. To už plne vnímam, vlasy mám ako Tina Turner a pod očami kruhy z večerného (nočného) študovania angličtiny a chémie. Zachráni ma však žehlička na vlasy, krémy od Biodermy a klobúk. Ešteže existujú takéto zázraky.<3

Mimochodom, práve prebieha v lekárňach akcia na produkty Bioderma Photoderm Max SPF50+ Tónovací krém a k tomu Sensibio H2O Micelárna voda zdarma. O micerálej vode ste si mohli prečítať tu a čo sa týka recenzie na tónovací krém, tá bude už onedlho. ;)

Rovnako ma čakajú nejaké zmeny, čo sa týka môjho blogu. Musím si to však všetko premyslieť, tak si nechávam čas, kým číslo followers prekročí 400. (Samozrejme, budem veľmi rada, keď mi pri tom mojom premýšľaní pomôžete. Ak máte nejaké nápady/pripomienky/priania, sem s nimi.)

Kedysi..

.

Život bol jednoduchší. Keď som bola mladšia, mala som plné právo báť sa strašidiel. Kedykoľvek som mala strach, mohla som sa schovať pod perinu. V chvíľach, kedy mi tá perina nestačila, som zaujala svoje miesto v maminkinej posteli a spokojne fantazírovala o strašidlách ďalej. Dnes sa pred strachom nemôžem schovať pod perinu. Ani kdekoľvek inde, aj napriek tomu, že sú chvíle, keby som to rada urobila. Musím mu čeliť, vzdorovať, poraziť ho. Aj keď mi niekedy už sily nestačia a "meliem" z posledného, chcem vyhrať. Nad strachom, nad sebou, nad všetkým.  A to všetko len kvôli princípom...

Viete, prečo nenosím nohavice? Lebo mi nesedia. Padajú mi, potom si ich vyťahujem a vyzerám smiešne. Tieto mám rada. Aj napriek tomu, že v nich vyzerám smiešne. Asi mám slabosť pre tú mašľu...

A nie je to jediná slabosť. Mám slabosť aj pre ružovú a umelé "kytky" z háemka. Našťastie ma tieto slabosti tak veľa nestoja. Ružový môžem mať pokojne aj celý svet, keď budem chcieť a tie kvietky...tak tie 3€ obetujem. Ako sa hovorí: "nech nežerem". (čo by mi teda aj pomohlo...)

čo ma nezabije, to ma nezabije. nič viac, nič menej.

 

Niekedy potrebujem dostať zo seba všetko von. Uvolniť sa, vykričať do sveta všetky svoje trápenia, ujasniť si priority, povzniesť sa nad pochybosti, dať si na nos ružové okuliare a tváriť sa, že svet je gombička. Veď všetci vieme, že on gombička aj je. Len si ho niekedy príliš komplikujeme...

Dnešný deň pasujem za najdivnejší deň tohto roku. Najmä čo sa týka nálady a pocitov.

Amen.

vrátime sa opäť do raja.

 

Keď som bola malá, snívala som o tom, že budem hviezda. Filmová či spevácka. Chcela som robiť radosť ľuďom tým, čo robím. Chcela som mať obrovský šatník. Chcela som byť úspešná.

Roky ubiehali a moje priority sa postupne zmenili. Len na tom šatníku som stále trvala. 

Takže teraz mám skriňu ako miniStar a vytešujem sa. 

(Už len zariadiť, aby ma obsadili do nejakej slovenskej verzie Gossip Girl či Sexu v Meste a bude to kompletné.)

Nové veci: Sweet Lady Lollipop Shop

Na jednom blogu som čítala názor, že ľudia by nemali chodiť po dome v starých teplákoch a tričkách. Vraj by sa mali obliekať tak, ako chodia po uliciach. Je to krajšie a viac na úrovni. Prepáčte, ale ja "byť na úrovni" doma nedokážem. Ja sa cítim najlepšie v teplákoch a tričku. Čím väčšie, tým lepšie. No predstavte si, akoby len vyzeralo vykladanie si nôh na stôl v sukni? A čo behanie po dvore so psami? Ani nespomínam umývanie riadov a vysávanie v obľúbených šatách. Takže ja radšej takto:

 

Love, peace and fashion Ivanka

I'll be better to you

Boli časy, keď som milovala motýle. Prekrásne pestrofarebné krídla rôznych tvarov a veľkostí, ladné trepotanie nimi či vznešený let. Znázorňovali pre mňa všetko dobré, boli symbolom krásy a znakom šťastia.  Avšak jedného dňa nastal zlom. Videla som motýla zblízka. Chlpaté telo a hrôzostrašná hlava plná podivných tykadiel a cicavých orgánov. Zhnusili sa mi a začala som sa ich báť.

Boli časy, keď som milovala ľudí. Fascinovali ma úspechy, ktoré dosahovali, ich schopnosť milovať a povzniesť sa nad problémi. Znázorňovali pre mňa všetko dobré, boli symbolom krásy a znakom šťastia.

Avšak jedného dňa nastal zlom. Rovnako ako s tými motýlami, aj ľudí som spoznala zblízka. Faloš, pretvárka, sebeckosť a samí neprajníci. Zhnusili sa mi a začala som sa ich báť.
Nie v tom zmysle, že by som v ich spoločností "pišťala" a utekala pred nimi, len si jednoducho držím od niektorých ľudí odstup. Asi pud sebazáchovy.
Ale inak mám svojich blízkych či neblízkych rada. Len si nepustím k telu hocikoho a verte mi, vyplatilo sa to.

Včera som mala v pláne pridať veci do SLLShopu, ale ešte stále som nevytriedila všetko. Prosím o trpezlivosť, snáď sa mi to do večera podarí.

V takomto oblečení sa cítim najlepšie. Ako Hannah Montana skrížená so Selenou Gomez. Pohodlné topánky, v ktorých môžem chodiť celý deň a nebolia ma nohy, kožená bundička, ktorá dodá ten správny rockový šmrnc, kvietky, srdiečka a sukňa na podtrhnutie dievčenskosti. (A tá dierka na stehne, to patrí tiež k tomu rockovému výzoru. Alebo len jednoducho máme v škole staré lavice, ktorým robí radosť ničiť mi oblečenie.)

xoxo

"Priatelia sú ako lienky. Pre niekoho len nepodstatná časť prírody a pre niekoho nenahraditeľná súčasť života." 

(neznámy autor)

cestovanie životom.

Celý život je o rozhodovaní. Sme zodpovední za svoje rozhodnutia. Ak sa rozhodneme zle, nemôžeme obviňovať iných, pretože to boli naše rozhodutia, nie ich. Niekedy sa bojíme svojich krokov, ale to je v poriadku. Strach je prirodzený a niekedy nás dostáva do situácii, ktoré si priveľmi neželáme. No niekedy nám môže pomôcť.Posunie nás ďalej, "nakopne" nás a my sme mu za to vďační. Len sa s ním musíme naučiť žiť.