Switzerland. Second day.
From Bern we have traveled almost two hours. We watched the film The Last Song and then we found ourselves in Geneva. I do not know exactly what time it was, but it certainly was early evening and in Geneva, it seemed wonderfully alive if it were the noon. All of us were admiring the beauty. I always told that the only place where I want to spend my life, is Paris, but as we slowly moved towards the city to the hotel (which was, by the way, in France), I started doubt. Geneva is so incredibly stunning! The first thing we noticed as foreigners, were prepared and kept homes, clean streets and of course, many expensive shops and expensive cars. The air was felt around after the fish and around The Lake Geneva. On the lake, of course, were many sailboats and here and there some large ships. In the distance were the Alps and this beautiful view seemed to be unreal. There were around 30 ° C ! It was really wonderful.
-----------------------------------------------------------------
Švajčiarsko. Deň druhý.
Z Bernu sme cestovali ešte necelé dve hodiny. Pustili sme si film Last Song a ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa v Ženeve. Neviem presne, koľko bolo hodín, no určite bol podvečer, hoc to v Ženeve vyzeralo tak nádherne živo, akoby bolo poludnie. Všetci sme, nosmi prilepenými na sklách autobusu, obdivovali tú nádheru. Vždy som si hovorila, že jediným miestom, kde chcem stráviť svoj život, je Paríž, no ako sme sa pomaly presúvali mestom smerom do hotela (ktorý bol, len tak mimochodom, vo Francúzsku), začala som to prehodnocovať. Ženeva je neuveriteľne pompézne mesto! Predstavovala som si ju všelijako, no určite nie až tak. Prvé, čo sme si ako cudzinci všimli, boli upravené a udržiavané domy, čisté ulice a samozrejme, množstvo drahých obchodov a áut. Vo vzduchu bolo cítiť rybacinu a vôkol sa rozprestieralo Ženevské jazero, ktoré bolo obrovské a pripomínalo mi more. Na jazere, pochopiteľne, množstvo plachetníc a sem-tam aj nejaké veľké lode. V diaľke bolo vidieť Alpy a celý tento obraz sa mi zdal byť až neskutočný. Veď tam bolo okolo 30°C a tie mrazivé Alpy (ktoré ani mrazivé neboli-uvidíte neskôr) boli na dosah ruky.
To, že je Ženeva veľkomestom, sme pocítili hneď pri prechode cez mesto, keď sme sa ku Švajčiarsko-Francúzskym hraniciam presúvali viac než hodinu. (Ak by premávka nebola taká hustá. trvalo by to asi 25 minút.) Na hraniciach nik nekontroloval pasy, či občianske, aj napriek tomu, že Švajčiarsko nie je členom EÚ, takže odtiaľ nám to do hotela trvalo len chvíľu. Hneď po príchode do Hotela F1 nás privítali "baličské" pohľady francúzskych robotníkov a boli sme "vedúcimi zájazdu" upovedomení o tom, že o 22:00 musíme byť všetci na izbách a najlepšie by bolo, ak by sme už aj spali. No skúste hádať, koľko krát sme o tom čase boli naozaj v posteliach, keď nás tam bolo 40 pubertálnych deciek. :D Prvú noc sme sa snažili spať, no čo čert nechcel, neďaleko sa konal nejaký koncert s 15 minútovým ohňostrojom, ktorý sme jednoducho vidieť museli! (Nie koncert, ten ohňostroj. Na koncert sa nám už ísť nechcelo.) A tak sme o polnoci vyliezli v pyžamách z hotela a pozorovali veľkolepý ohňostroj. (Ale snaha o spánok bola.) :)
A práve vďaka tej zmarenej snahe sme ráno boli ako "zbité" psy. Vďaka Bohu za to, že v F1 majú na raňajky takú skvelú Nutellu, ktorá nás nakopla. Už ráno to vyzeralo na poriadne horúci deň a to mi verte, že poriadne horúci aj bol. Vzduch zohriaty na 36 stupňov a žiarivé slnko, to je vražebná kombinácia. Ale prežili sme.
Prvou "zastávkou" bola budova OSN. Pred vstupom sme podstúpili bezpečnostnú prehladiku, cez ktorú by ste kľudne mohli prepašovať aj granát, taká bola dokonalá. (Mala som v kabelke nožík a nik si ho nevšimol.)
V mojich predstavách bola tá budova asi taká, ako tá, čo je na obrázku v New Yorku. A viete ako vyzerala z tej strany, odkiaľ sme vchádzali my v skutočnosti? No, neviem, ako to opísať. Prekvapilo ma to. (viď prvý obrázok pod článkom). Avšak, ako sa hovorí, zdanie klame. Z druhej strany vyzerala impozantne. Čo sa týka prehliadky, bolo to celkom dobré. Najviac ma zaujal farebný netypický strop, ktorý spravil Miquel Barceló a stál 23 miliónov dolárov!
Ďalším bodom programu bolo Múzeum Červeného Kríža. Dostali sme energického a temperamentného sprievodcu, ktorý rozprával tak perfektne rýchlo po anglicky, že sme mu čas od času nerozumeli. No bolo to skvelé. Hoc to bola silná hra na city a ak by som bola emocionálne labilná, tak sa tam zrútim, bolo to spravené veľmi pútavo. Niečo o vojne a pomoci ČK v tom čase, ČK a 21.storočie, pár filmov a podobne. Slzy na krajíčku som mala v miestnosti, v ktorej boli vystavené fotky detičiek, ktoré stratili vo vojnovom chaose rodičov a Červený Kríž im pomáha ich nájsť. Niektoré ich nájdu, iné nie. Aj vďaka tej miestnosti som sa len utvrdila v tom, že v budúcnosti chcem pracovať ako lekárka v Afrike.
Po ceste do centra mesta sme sa zastavili pri obrej stoličke s troma nohami a spravili pár fotiek.
Spravili sme si výlet loďou po Ženevskom jazere, mali strašnú chuť vbehnúť pod gejzír vody, ktorý je jedným z lákadiel Ženevy a závideli davu ľudí odetých len v plavkách na brehu. :))
Asi tak dve hodiny sme sa potom túlali mestom, pozreli pár pamiatok, obdivovali dokonale upravených chlapcov, pozorovali zaľúbené homosexuálne páry na prechádzke so psom, slintali nad výkladmi s čokoládou, schovávali sa pred slnkom všade, kde sa dalo a máčali si ubolené nohy vo fontáne.
Keďže bola nedeľa, nákupy sa nekonali a bolo nám sľúbené, že sa bude nakupovať v pondelok. O tom, ako to dopadlo, sa dozviete nabudúce.
