the a team.

ľúbim svoju žltú tašku a Eda Sheerana.

ale neberiem si ich oboch na dovolenku. lebo tak veľa ľúbiť nemôžem. beriem iba eda. chorvátsko ešte isto nevidel... 

baví ma baviť sa.

 

Najhoršia ľudská vlastnosť je podľa môjho názoru faloš. Keď sa niekto hrá na niekoho, kým nie je. Keď má človek dve tváre (a viac) a pravidelne ich strieda podľa toho, s kým je v spoločnosti. Nikdy potom neviete, čo od človeka očakávať a ako sa k nemu správať. Neviete, či sa mu môžete zdôveriť so svojimi problémami, pretože nemáte istotu, že ich za rohom "nepošle ďalej". Neviete, či s ním vôbec niekam chcete ísť, pretože máte strach, že nasadí masku číslo dva a vy s touto maskou ešte nemáte skúsenosti. Ani tie všetky masky vlastne nepoznáte a ani neviete, koľko ich je...

Fotky sú z fotenia pre Matrix, ktoré sa konalo ešte v Júni v Brne. Bola to skvelá skúsenosť a obrovský zážitok.

labute v krajine zázrakov.

Ono to tak zväčša býva, že človek mieni a Pán Boh mení. A možno to nie je ani tým Pánom, ako skôr lenivosťou a chýbajúcim priestorom na sebarealizáciu. Nemôžem povedať, že by som sa za uplynulé tri týždne nemohla sebarealizovať, to nie, veď tých 15 tašiek z obchodov z Neuburgu, Mníchova a Ingolstadtu hovorí pravý opak, ale nejako som sa nedostala k blogu tak, ako som chcela. Pravidelne a plnohodnotne. Už tri dni som sa chystala písať tento článok, no vždy som sa k nemu dostala až v pokročilej nočnej hodine, kedy som už nemala dosť síl ani na napísanie názvu príspevku, nieto ešte nejakého článku. Mrzí ma to, pretože som mala v hlave toľko vecí, ktoré by som vám chcela napísať a dostať zo seba von, no teraz už sú niekde hlboko pod povrchom a nedostanú sa von len tak. Vždy, keď ma niečo napadne a nezapíšem si to, je nesmierne ťažké spomenúť si na to pri písaní článku. Krvopotne súkam zo seba vety, ktoré vlastne ani nie sú vetami, iba akýmsi blabotom a vyčítam si, že som svoj čarovný zošit, do ktorého si píšem myšlienky, zabudla doma. Ale nič to, v pondelok už budem doma, svoj "zošitok" budem držať pevne v rukách, vo svojej milovanej posteli, v bazéniku na záhrade, pri mojich najmilovanejších (niežeby som tu v Nemecku nemala milovaných, ale domov je domov). 

Mimochodom, labute sú nádherné zvieratá. Tá ich ladnosť a nenútenosť. Priam sa vznášajú nad vodou a nestarajú sa o okolie. Hrdo vztýčená hlava a pokoj v očiach...

A dokonca aj v krajine zázrakov, kde stromy rastú do tunelov, potok potichúčky tečie a slnko sem a tam prekukne pomedzi koruny.

oh darling understand that everything ends.

Ľudia hovoria, že čas plynie ako voda. Ale ja im neverím. Nemám dôvod veriť im. Koľkokrát ma rieka mŕtve rameno a čas napriek tomu ide ďalej? Voda v rieke jednoducho len stojí a my aj tak starneme. Pod nohami ďalšie prekážky, tmavšie kruhy pod očami a nezahojené jazvy na tele. Čas si uteká a my ho nedokážeme nijako zabrzdiť. Všetko raz skončí a jediné, čo nám ostáva, je užívať si ten ubiehajúci čas naplno.

Ale viete, čo je zvláštne? Že nám z každej strany stále niekto prízvukuje, že žijeme len raz a niektorí ľudia ten jediný život "totálne" premrhajú....

naschkatze.

Mám v hlave toľko myšlienok. Ale je ich nejako priveľa a tvoria jedno obrovské zamotané klbko, ktoré bude na rozmotanie nejaký ten čas potrebovať.

Užívajte si leto. .)

give a little, get a lot, that's just how you are with love.

Ženy sú ako jablká na stromoch. Tie najlepšie trónia na vrcholkoch. Muži sa však nechcú za nimi štverať, lebo sa boja, že spadnú a zrania sa. Radšej zbierajú tie popadané na zemi. Nie sú až také dobré, ale sú ľahko dostupné. A najvyššie jablká sa začínajú strachovať, že majú nejaké chyby. No v skutočnosti sú úžasné. Len musia byť trpezlivé a vytrvať, kým si po ne príde ten správny muž. (Hirax ♥)

Hirax je pán. Čítate ho?

A mimochodom, k akému ovociu by ste prirovnali mužov?

čo oči neukážu, to svet nespozná.

Hovorí sa, že oči sú zrkadlom duše človeka. Vraj v nich vidieť všetko. Ak nechcete, aby vás podľa očí odhalili, stačí ich zavrieť. No myslím si, že ak nechcete, aby v nich vaša radosť či bolesť viditeľná bola, pokojne ich môžete nechať aj otvorené. Sú aj iné spôsoby, ako svoje pocity skrývať. Stačí, ak podáte nejaký ten herecký výkon. Nemusí byť hodný Oscara, ani žiadneho iného ocenenia. Len taká menšia komparzová rola postačí. To zvládne snáď každý a vy môžete spokojne so svojimi radosťami a strasťami žiť ďalej. Nik si nič nevšimne, vy sa držíte svojej úlohy a svet je opäť raz o niečo ružovejší. Vy nemusíte nikomu nič vysvetlovať a "to svoje" si nesiete so sebou až dovtedy, kým nebudete mať chuť dať masku dole a ukázať vaše pravé oči vyvoleným...

Alebo kľudne aj nevyvoleným. 

itchy gitchi yaya dada II.

Viete, čo je na prázdinách mimo domu najlepšie? Že sa naučíte milión nových vecí a spoznáte pri tom skvelých ľudí. Tak napríklad som sa tu naučila chodiť na chodúľoch. (Dokonca sme v nich aj vystupovali! Neskôr budem mať aj nejaké fotky, tak sa môžme na nich spoločne pobaviť.) Popri tom som spoznala skvelých ľudí, ktorí mi s tým učením pomohli a sú veľmi priateľskí. Iniciatívne sa vrhli do robenia programu pre mňa a Danielku na nasledujúce dva týždne a už teraz viem, že to bude zábavné. Človek si precvičí cudzí jazyk, naučí sa nové užitočné frázy, zlepší výslovnosť, navštívi nové miesta, užije si veľa zábavy.

Nesmierne sa teším, že sa stali také veci, aké sa stali a som tiež vďačná, že má moja teta také "exkluzívne" kontakty. Tiež sa chystáme do Mníchova, tak ak budete, prípadne ste, niekde nablízku, dajte vedieť. ;)

A ako prázdninujete vy?

itchy gitchi yaya dada.

Priateľstvo je, moji milí, zvláštna vec. Niekedy sa stretnú dve povahy, ktoré sú navonok i vnútorne maximálne odlišné. Nikto by nepovedal, že by sa mohli takéto dve "nátury" priateliť a dokonca byť i najlepšími priateľmi. A predsa...

Také sme aj my. Čierna a biela. Konajúca a snívajúca. Dravá a hravá. 

Spoločne sa smejeme, spoločne jeme americkú zmrzlinu a rozplývame sa nad jej chuťou. Myslíme na rovanké blbosti, beháme rovankým tempom, tvárime sa rovnako nechápavo a máme svoje nálady. Snívame s otvorenými očami, jedna viac, druhá menej, striedame si úlohy a keď padáme, tak len spolu. Vo dvojici ide vždy všetko ľahšie. 

Aj to fotenie je väčšia zábava....

príbeh jednej lásky.

 Milujem strih tých šiat. Milujem farbu tých šiat. Milujem dĺžku tých šiat. Ak by som to mala teda zhrnúť, znamenalo by to, že tie šaty milujem. Veľmi, celým srdcom, navždy. Možno aj preto, že som na nich tak dlho čakala. Chodila som okolo nich v obchode dobré dva mesiace. Niekoľko krát som ich už niesla ku pokladni, no vždy sa našlo niečo, čo mi zabránilo si ich vziať. No keď začali zľavy a ja som ich videla zavesené (doslova) čakať na mňa, nemohla som ich tam nechať. Sú dokonalé a jednoznačne najlepšia kúpa pre obdobie jar/leto 2012. Okrem toho, stačí k nim naozaj málo. Len kabelka, topánky a nemusím si robiť ťažkú hlavu s kombinovaním...

A čo váš najobľúbenejší kúsok?

buďte šťastní.

Ani neviem, ako ten čas plynie. Všetko sa to valí ako rozzúrená rieka a neberie ohľad na to, že ja mám prázdniny (a chcem ich mať čo najdlhšie). Prvý (oficiálny) prázdninový deň som rozdýchavala dlhú cestu, druhý prázdninový deň som už bola ako-tak rozdýchaná, tak sme so sebou na prechádzku vzali aj foťák, keďže už ten pohľad na nás tak veľmi nebolel a dnes je deň tretí. Vonku sa slnko schováva za mrakmi a ja rozmýšľam, či je dobrý nápad ísť behať. V prvý deň sme po takom našom behu prišli domov premoknuté do nitky, tak si to asi ešte rozmyslím. Inak je nám fajn. (Mne a mojej BF.) Oddychujeme, pozeráme filmy, túlame sa mestom, pomáhame tete, fotíme sa pri modrých okeniciach a objavujeme. Objavujeme miesta čarovné, miesta, kde by vám steny mohli rozprávať tisícky príbehov, miesta, kde majú tučné mačky a kvety v oknách...