V živote musíme zdolávať skúšky, aby sme sa utvrdili v tom, akými silnými osobnosťami sme a koľko toho unesieme. Niekedy sa však stane, že tie skúšky sú priťažké na to, aby sme ich v daný moment dokázali zdolať bez problémov. A potom o sebe začneme pochybovať...
Včera som mala takú slabšiu chviľku. Tento týždeň máme v škole "Vorabitur", čo sú nemecké písomky, tzv. klauzúry, v podmienkach, ktoré sú podobné maturitám. V praxi to pre nás znamenalo, že v pondelok sme o pol deviatej zasadli do lavíc, dostali sme text- konkrétne prejav jednej nemeckej žurnalistky a našou úlohou bolo rozanalyzovať ho podľa zadaných úloh v čase 5 hodín. V mojom prípade bolo výsledkom 10 strán slov, ktoré sa snažili dávať vo vetách nejaký význam, no či sa im to podarilo, sa dozviem až pri hodnotení.V konečnom dôsledku to nebolo také hrozné.
No prišiel dnešok a mňa čakala nemecká matematika. (Nepýtajte sa ma, aký rozdiel je medzi nemeckou a slovenskou matematikou. Som názoru, kto nezažil, nepochopí.) Matiku milujem. Odjakživa. Ale včera som z nej mala naozaj zlé pocity. Opakovala som si učivá za posledných XY rokov (od "druháku" do piateho ročníka) a strávila som nad tým 9 hodín. Hlavu som mala ako balón, všetko sa mi plietlo a už som ani nevedela, kde je sever, nieto ešte koľko je dva a dva. Do postele som si líhala s papiermi z matiky a pocitom, že zajtra (teda dnes) sa buď stane zázrak, alebo to bude "prúser jak brno". Cítila som sa ako malé dieťa, ktorému na pieskovisku nejde postaviť "bábovka". Bezradne a sama.
Ráno mi už bolo všetko jedno. Keď nejde o život, nejde vraj o nič. Tak som sa k tomu i tak postavila. Povedala som si: "Čo budeš vedieť, napíšeš. Čo nie, skúsiš tipnúť. Hlavne pokoj a rozvaha."
Žalúdok naruby, srdce v krku a papier s úlohami predo mnou. V hlave jediná myšlienka: Len nech to nie je na samovraždu pravítkom a kružidlom!
A viete čo? Nebolo! Predsa len sa stal ten zázrak a úlohy išla jedna po druhej. Ok, možno jeden zádrheľ tam bol, ale rýchly pohľad do papiera spolužiaka sediaceho za mnou ho vyriešil (vďaka Jakub, máš to u mňa). Takže svet je zase o niečo ružovejší a ja sa môžem zodpovedne a o dva stresy pokojnejšie pripravovať na Vorabi z nemeckej geografie, ktorá nás čaká v piatok.
Držte palce!
A svet nie je ružový len vďaka Mathe, ktorú už mám za sebou.
Je ružový najmä kvôli tomu najsuperružovémukabátunasvete! Som z neho nadšená najviac, ako je to len možné. Vie rozžiariť celý deň a vždy, keď sa naňho pozriem, musím sa usmievať. Tak pozitívny kúsok oblečenia som si do šatníka nevniesla už veľmi dlhú dobu.
Ozaj, povedali by ste, že to, čo mám na sebe, sú silonky? Kúpila mi ich mamina v Calzedonii a chvíľu mi trvalo, kým som prijala fakt, že daného materiálu nemusia byť len legíny alebo cyklistické nohavice či
tie super nohavice z AA (vždy som si ich veľmi chcela kúpiť, ale ich cena ma vždy odradila). Sú veľmi pohodlné, perfektne pevné, takže sa tak skoro neroztrhnú (ak sa vôbec niekedy roztrhnú), na dotyk je to "jedna báseň" a stáli len čosi okolo 10€!
Mám taký pocit, že ich už nikdy nevyzlečiem. Sú skvelé!
Ale s jednou vecou sa vám musím priznať. Bolo mi v nich chladno (a možnosť natrepať pod ne ešte nejaké iné silonky ma ráno v záchvate myšlienok na matiku nenapadla). V Tatrách nám napadol sneh, čo znamená, že chlad sa rozšíril už i do kotliny a dnes, okrem toho, že fúkalo, bola i zima.
Ešteže je to rovnaký blázon ako ja, inak by ma asi nemal kto tak supersky fotiť. :)
