v krajine zázrakov. (pod Kriváňom.)

 

Veci sa menia. Čo je najhoršie, nesmierne rýchlo. Zo sekundy na sekundu, zo dňa na deň, z momentu na moment. Nik sa vás nepýta, či ste ochotný zmeny akceptovať a či ich vôbec máte radi. Jednoducho prídu a vy sa s nimi musíte zmieriť. Ak sa s nimi zmieriť nechcete, ste pokladaný za rebela, neprispôsobivého, egoistu či sebca. Pravdou však je, že dnes naoko nikoho nezaujíma pohľad a názor druhých, tak si z toho, čo si o vás myslia iní, vôbec nič nerobíte. (Samozrejme, pokiaľ sa nezatvoria dvere vašej izby, kde hľadáte odpovede na otázky, prečo si o vás myslí niekto to a ono a prečo vás pokladá za takého, keď vy takým vôbec nie ste. Alebo?)

Ja sa otvorene priznávam. (Teda nepriznávam. Ono je to už dostatočne dlho známy fakt, ktorý vedeli všetci okrem mňa.) Som sebec! A možno si to dám v priebehu života aj niekde vytetovať (najlepšie na čelo), aby každý, kto sa ku mne bude chcieť priblížiť a nebodaj so mnou bude chcieť niečo mať, bol dostatočne včas upozornený na môj charakter...

Ale inak som mierumilovná osoba. Rada pomôžem, rada poradím. Len niektorí ma nepoznajú dostatočne, tak potom vznikajú nezrovnalosti.

hands down, i'm too proud, for love.

Fotky zo spomínaného fotenia s Borisom, Bambi a Bobinkou.

Nebudem vám hovoriť, aké to bolo super a ako ich troch milujem, lebo by vám to aj tak nič nedalo.

Rozdýchavam, že mám už len necelé 4 dni prázdnin a psychicky sa pripravujem na desaťmesačný školský teror, nedostatok spánku, potrebu 26 hodinového dňa a taký ten kolotoč, ktorý vždy trvá, až pokým človeku nechýba kyslík na fungovanie.

Samozrejme, má to aj svetlé stránky. Budem robiť to, čo milujem a stýkať sa s ľuďmi, ktorí robia môj život plnohodnotným.

A vy ste v akej nálade?

letuška raketoplánu.

 

Ani som nestačila žmurknúť a prázdniny sú fuč. Sú tu posledné dva týždňe, čo pre mňa automaticky, ako každý rok, znamená posledných pár dní prázdnin prežitých na chate v Liptovskom Ondreji. Len les, lúky, Tatry, ticho a pohoda. Žiadny internet, žiadne starosti. Tak sa tu majte a prázdniny si ešte užívajte.

Inak, mám rada "ceruzkové" sukne. Len majú dve nevýhody. Prvá je, že v nich vždy vyzerám ako letuška. Druhá je, že keď chcem do nich napchať dáku košeľu či top, sú tak úzke, že sa začnú podivne vlniť a robia mi "šunečky". Ale čert to ber.

Hlavne, že sme zdraví. 

so Supermanom.

Hovorí sa, že vo dvojici sa veci robia ľahšie. A verte mi, je to pravda. Svet je akýsi inakší. Nemáte starosti (len občas), nerobia sa vám vrásky (len trochu) a máte niekoho, o koho sa môžete oprieť ( a to doslovne. najmä ak máte podpätky a kráčate nerovným terénom :D).

Lepšie sa pozerajú filmy, lepšie sa bicykluje, lepšie sa zachraňujú mačky zaseknuté medzi drevami, lepšie sa počúva priamo pod pódiom Richard Müller, lepšie sa spúšťa tobogánmi, lepšie sa (logicky) hrajú karty, lepšie sa kráča mestom, lepšie sa baví na Čekovského hláškach....

A máte aj vy niekoho do dvojky? (hocakú pravú/ľavú ruku. kúsok puzzle vášho vnútra. .))

páperíčko.

Jeden pekný deň (bolo to v stredu), sme sa vybrali fotiť. Hviezdna rota v zložení Borisa a Bambi si ma vzala do parády a spravili zo mňa človeka. S pierkami na očiach (a chvíľami aj v očiach, keďže nám fúkalo), sme sa zložili pri "legále" vo Svite. Ľudia, ktorí sa premávali na neďalekom cyklistickom chodníku, nás mali ako cirkusovú atrakciu, no my sme sa bavili. .)

V pondelok sa chystáme fotiť niečo na štýl klipu Telephone od Gagy a Beyoncé. Bude tam aj Bobinka, tak sa máte na čo tešiť. (Alebo minimálne ja sa mám na čo tešiť. .))

cukrová vata.

Predstavte si, aký by bol život perfektný, ak by sa všade volalo len ružovými telefónmi. Tie by eliminovali škaredé slová a pejoratíva a menili by ich na láskavé a vrúcne vety. Nik by sa s nikým nehádal a na svete by bol svetový mier! Všetci by žili v láske a pokoji, na nosoch ružové okuliare a v ruke cukrová vata....

Nie, nechystám sa súťažiť v Miss America a nepripravujem si reč, ktorú tam predvediem. 

Len mám takú sarkastickú náladu, ktorá sa mieša s mojimi predstavami o dokonalom ružovom svete. Samozrejme, ostaneme vždy len pri predstavách, lebo svet ružový býva iba vtedy, keď zapadá slnko (a to vlastne ani nie je poriadne ružová, skôr marhuľková) a dokonalý nebýva takmer vôbec. Nehovorím, že si ho dokonalý spraviť nemôžeme, ale kto už dnes túži po dokonalosti? 

Čo sa jednému zdá byť bez chyby, to druhý neznáša...

Lady Ix.

Klobúky mi akosi prirástli k srdcu. Ani neviem, ako a kedy sa to stalo. Myslím však, že zlomový moment bol v deň, kedy som si kúpila svoj "prvý čierny". Potom to už išlo z kopca. Hnedý, ružový, modrý, ďalší čierny, smotanový, biely, slamený, sivý s ružovou stuhou....

Poskytuju dávku anonymity a keď sa k tomu v lete pridajú veľké slnečné okuliare, cítim sa ako Audrey Hepburn či Sophia Loren. (Samozrejme, netvrdím, že tak aj vyzerám. Je to čisto len o pocite.)

Túto nedeľu to však bolo bez okuliarov. Až taká anonymná som byť nechcela, tak som zvolila len najnovší prírastok do zbierky z Tesca a k tomu jednoduché krémové šaty. Myslím si, že veľké klobúky sú výrazným doplnkom sami o sebe a preto to so šperkami či bižutériou netreba preháňať. Alebo sa mýlim? .)

Mimochodom, v mojom prípade by sa táto vášeň dala prirovnať k mojej láske ku šatám a topánkám...

Aké máte vášne vy?

(ako) na kolotoči.

Aké by to bolo neľúbiť? Na chvíľu, na moment, len na okamih? Nikoho a nič. Sebecké? Či krkavčie? Nie, jednoducho len oslobodzujúce...

Láska je krásna vec. Avšak niekedy mám pocit, akoby ma dusila. Akoby mi uberala z môjho vnútra a udupávala ho. Akoby mi nedovolila rozprestrieť krídla a letieť v šíru diaľ, kam ma srdce nesie. Pevne ma drží v náručí a odmieta ma pustiť, i keď vie, že vzduchu už mám ledva na nádych. Neuvedomuje si, že nie som majetok. Nemôže ma vlastniť, nemôže mi rozkazovať, nemôže žiť za mňa.

 Raz to tej láske však vysvetlím a všetko bude v poriadku.

summertime sadness.

Mali ste pri niektorých miestach, ktoré ste vo svojom živote navštívili, pocit, že k nim patríte? Akoby ste tam už predtým niekedy žili či ešte by ste tam len žiť mali a je vám to súdené? 

Nebeské teplo, slnko vysoko nad hlavou, slaný vzduch a modrasté vlny. Ľudia s kľudom Angličana, letné mámenie a zmrzlinové sladko v ústach. To je niečo, čo ma láka celé leto. Niečo, čo by som chcela mať dva letné mesiace nepretržite, nie len tých 10 dní počas dlhého namáhavého roka. Moja predstava o dokonalom živote, kedy by som sa mohla na leto presťahovať k moru. Tomu chorvátskemu, samozrejme. Na Pag, do dedinky Mandre. Lebo tam mi je dobre. Nemusela by som sa namáhať s dorozumievaním, ráno by som chodila kupovať na trh čerstvý chleba a domácu zeleninu, grilovala by som si ryby, hádzala by som sa do mora, behala by som popri pláži, večer pila Tequilu Sunrise, fotila by som sa na každom rohu a brázdila chodníky na kolobežke.

To všetko sa aj stalo. Škoda však, že to netrvalo celé leto...