ešte keď sme boli v raji.

Vždy, keď niekto povedal, že zažil najlepší deň, týždeň, rok svojho života, nevedela som si predstaviť, ako to asi vyzerá. Aj napriek tomu, že je život krásny, vždy bolo niečo, čo sa pokazilo. Vždy bolo niečo, kvôli čomu sa mi robili vrásky na čele a kvôli čomu sa nespalo až tak dobre.

Až do tohoto týždňa. Teraz si to totiž už predstaviť viem.

Zažila som najlepší týždeň svojho života. (Ó, aké krásne klišé.)

Ale nie je to klišé. Určite nie. Napíšem vám o ňom zajtra, keďže teraz sa musím vrátiť do reality a ísť sa učiť...

sporty.

Žijeme, zabávame sa, pracujeme. 

Keď sa vrátim domov, napíšem vám o tom viac. .)

Zatiaľ si môžete pozrieť video, ktoré je krátkym zostrihom zo včerajšieho dňa, aby ste mali predstavu, čo tu stvárame. Kliknite si tuto. (Skupina tancujúca na stole, to sme my. Skupina potkýnajúca sa o schody, to sme my. :D)

život sa mení.

život sa mení. neustále, s každým momentom. 

nachádzam sa v Bad Marienbergu, tak budem písat príspevky nepravidelne (a bez diakritky). majú tu totiž odporné klávesnice a nedajú sa prepnút. :)

majte pekný týžden. :)

-my tiež budeme mat-

:)

už nie je.

Buďme nostalgickí. Zaspomínajme si, ako nám bolo v lete (poprípade minulý týždeň) teplo. Zaspomínajme si, ako nám bolo dobre. Zaspomínajme si, aká pohoda bola všade naokolo. Zaspomínajme si...

Áno, dnes už môžeme naozaj len spomínať. V Tatrách včera nasnežilo, ráno sme mali -3°C, v škole makáme ako fredky, chýbajú mi chvíle, keď si len tak zoberiem foťák a fotím/e.

Zajtra cestujem do Nemecka, kvôli jednému školskému projektu, tak snáď tam nejaké možnosti na fotenie budú. 

Tento outfit je ešte z Talianska a úplne som naňho zabudla. V ten deň bolo poriadne teplo a my sme strávili chvíle v Safari parku a Gardalande. bolo to všetko krásne. 

What? Verona!

Síce sme vo štvrtok podvečer "pristáli" v mestečku na brehu Lago di Garda, hneď nasledujúci deň sme sa vybrali na výlet do Verony. Ešte predtým, ako sme do Talianska išli, som videla film Letters to Juliet. Keď som ho dopozerala, bola som unesená a moje očakávania boli preto naozaj veľké.
A tak, ako som v kútiku duše dúfala, že Verona nesklame, tak Verona vôbec nesklamala. Na rozdiel od predchádzajúceho dňa bolo prekrásne počasie a všetko sa odrážalo v teplých slnečných lúčoch. Ľudia sa premávali po meste na skútroch a bicykloch v šatách a sakách (čo bolo viac než dokonalé), mesto bolo plné turistických skupiniek zo všetkých kútov sveta a my sme mohli obdivovať všetky krásy, ktoré mesto ponúka. Obišli sme vychytané miesta a neskôr si oddýchli v príjemnej kaviarni, odkiaľ sme mali možnosť plnými dúškami nasávať atmosféru uličiek.
Rovnako, ako v Benátkach, bolo tu tiež plno obchodov, avšak už iného typu. Zamerané boli skôr na náročnú a finančne (veľmi dobre) zabezpečenú klientelu, ale dali sa nájsť aj obchody, ktoré boli cenovo stráviteľné. (Boli sme v takom menšom, ktorý už neviem ako sa volal. No mali tam mega super veci. Asymetrické sukne, čipkované korzetíky, tričká s fúzikmi a svetríky s americkými vlajkami. Pastva pre oči! Avšak nevedela by som si tam vybrať iba jednu vec, tak sme odtiaľ radšej čo najrýchlejšie odišli. Okrem toho, budúci týždeň ma čaká Frankfurt, tak sa pripravujem na Primark! :)) Káva a jedlo boli vynikajúce, takisto nebol problém komunikovať v nemčine či angličtine. Dokonca nebol problém ani so slovenčinou. (Keď domáci nevedeli po anglicky, my sme rozprávali po slovensky, oni po taliansky a aj tak sme sa pochopili. :))




bolo tam krásne a dúfam, že sa tam ešte niekedy vrátim.

uno. duo. tre. Venezia.!

V stredu doobeda sme naložili kufre do auta, zaujali svoje obľúbené pozície a vyrazili sme. Po absolovovaní niekoľkých (pracovných a obedových) zastávok na Myjave a v Bratislave, sme sa s plným nasadením rútili diaľnicami priamo do cieľa. Teda, nie celkom. Keďže bola cesta upršaná a časom už viac-menej aj dlhá, dali sme si pauzu v hoteli neďaleko rakúsko-talianskych hraníc, kde nás ráno prekvapil sneh na vrcholoch hôr. Predpovede hlásili slnečný štvrtok a ja som si zbalila "šatičky a botičky", tak som ráno narýchlo vymýšľala náhradné (núdzové) plány, aby som neumrzla. (V tú noc som mala ešte aj zapálené dutiny a nemohla som spať, takže ráno bolo naozaj bojové.) No chuť na Benátky som si len tak niečím prekaziť nedala a zababušená vo všetkých svetroch, ktoré som mala so sebou, som vkročila na taliansku pôdu.

Ako už máme v našej rodine vo zvyku, do Benátok sme šli na dva krát. Prvý raz sme sa nevedeli rozhodnúť pre parkovisko, na ktorom necháme auto, do žiadneho sme nezabočili a keďže to tam majú vymyslené tak, že ak sa raz dostanete na cestu, ktorý vedie z Benátok, tak sa musíte ísť otočiť na 5 kilometrov vzdialený kruhový objazd, "love at first sight" sme si dobrovoľne-nasilu zopakovali. Všetko bolo ponorené do mrakov (a vody, samozrejme), no aj napriek tomu bol na mesto krásny pohľad. Auto sme nechali na parkovisku, odkiaľ sme sa presunuli "pípl múverom" (malý vláčik, ktorý prepravuje ľudí od parkovísk na začiatku Benátok do Piazzale Roma) do centra. Všade bolo veľa krásnych áut, veľa krásnych ľudí a veľa holubov. Už od prvého momentu, keď sme kráčali od P. Roma smerom na námestie San Marca, bolo vidieť, ako tí malí operenci vysedávajú na rohoch domov a sledujú, kde im niekto niečo hodí. 

Spolu s vlnou turistov sme sa pomaly presúvali k P. S.Marco a po ceste tam sme mali možnosť obdivovať krásne obchodíky s tým najrozličnejším tovarom. Od klasických stánkov so suvenírmi, kde predávali krásne masky a makety gondoliek, cez obchody s "brutálnymi" topánkami a kabelkami, až po zaujímavé kaviarne, kde predávali dvojmetrové pelendreky a chutné čerstvé ovocie v pohárikoch. Výklady boli pútavé (ceny už však v niektorých prípadoch menej) a predavači ochotní a milí. Nebol absolútne žiaden problém dorozumieť sa po anglicky či nemecky a nik na vás škaredo nepozeral, keď ste jeho obchod a tovar obdivovali. (Áno, máme sa ešte čo učiť. Najmä, ako milovať svoju prácu s ľuďmi. :)) Videli sme dokonca aj obchody, kde predávali špeciálnu výbavu na holenie pre pánov a ručne vyrezávané hrebene pre dámy.

Turistické miesta boli presne také, aké ich môžete vidieť na fotkách v časopisoch. Rozprávkové. (Až na malé detaily, ako bola práve prebiehajúca rekonštrukcia niektorých budov či špinavá voda v kanáloch, ktorú vám vo filmoch samozrejme nikdy neukážu.) Všade veľa ľudí, veľa "fotiekchtivých" turistov, predajcov s fejkovými kabelkami. Ale inak krásne. :)

Videli sme typické úzke uličky, krásne okenice a kvety v úzkych elegantných oknách, prádlo visiace medzi domami, ochutnali pizzu a chutnú kávu, obdivovali nádherne oblečených Talianov a Talianky, nadchýnali sa nad každou Vespou a Fiatkou 500-kou, ktorá preša okolo. (A verte mi, bolo ich tam viac než dosť.)

Po tom, čo sme sa 5 hodín motali po Benátkach, sme sa vybrali (s teplotou) ďalej do Lago di Garda.

Ale o tom až zajtra...

Don't be a bitch! I'm not, I'm just being myself

Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že ste dosiahli všetko, čo ste kedy dosiahnuť chceli a máte všetko, čo ste kedy chceli mať a aj napriek tomu by ste to v danom momente už mať nechceli? Ste vydesení z predstavy, aké šťastie máte a prenasledujú vás hororové predstavy, že toto šťastie pohybom ruky zmizne, a preto by ste boli najradšej, keby ste to všetko nemali....

Ja to poznám. Niekedy sa mi stáva, že sa pristihnem pri tom, ako zamyslene hľadím do blba  a predstavujem si, čo všetko by sa mohlo stať, ako rýchlo by všetko krásne mohlo zmiznúť a ako veľmi by to bolelo. Našťastie, je to ešte stále tu a ja dúfam, že ostanem iba pri predstavách, ktoré sa nikdy nestanú skutočnosťou. Aj keď, nikdy nevieš...

Idem si ešte hodiť do kabelky I heart New York, Vaření s Nigellou Lawson a objektívy, nech mám po ceste čo čítať/pozerať/robiť. Vidíme sa v Taliansku. .)

macko v ružových nohaviciach.

To, čo sa má v živote stať, sa vždy aj stane. Môže to byť dobré, môže to byť zlé. Môže sa nám to páčiť, môže sa nám to nepáčiť. Nezáleží na tom, aký máme k tomu vzťah, stane sa to aj tak. Ak sa to snažíme oddialiť, svoju cestu si to nájde a príde k nám, či chceme, alebo nie. Ak sa to snažíme urýchliť, vlečie sa to ako slimák a stane sa to vtedy, keď to najmenej očakávame a potrebujeme. Nedokážeme to nijako výrazne ovplyvniť a čo je nám súdené, nám súdené aj ostane.

Tak ako tieto ružové nohavice. Jednoducho osud. Príbeh o ich zháňaní si môžete prečítať v článku z minulého roku, zhodou okolností, tiež písaného v septebri. Neviem prečo, ale tak nejak som sa rozhodla, že to budú moje septembrové (vysnívané) nohavice. Sú maximálne pohodlné, pretože sú tak široké, že ich na nohách ani nevnímate a zdá sa vám, že máte na sebe dlhú sukňu. (Je to perfektné pre "milovníkov" nohavíc a skvelé riešenie, keď si nemôžete dať sukňu, lebo....No vždy sa nájde nejaký dôvod. Ako napríklad, že si chcete v škole práve v ten deň vyložiť nohy na lavicu a v sukni by to mohlo byť nevhodné. :))

Tašku uvidíte asi častejšie, pretože je odteraz mojou školskou taškou (doteraz som mala ružový batoh a úplne to dehonestovalo oblečenie.), tak dúfam, že vám to nebude vadiť. 

Keďže ráno bolo -5°C, musela som si k tomu obliecť vestu, ktorá prišla napokon vhod aj poobede, lebo kvalitne fúkalo a vzduch od Tatier nie je najteplejší. 

Prajem peknú slnečnú nedeľu a úspešný štart nového týždňa. :)

pohoda, klídek a sladkosti.

tak nejak vyzerá môj dnešný piatkový večer. nohy na stole, do uší Selah Sue, čokoládové keksíky v miske a myšlienky vypustené z hlavy. aspoň na chvíľu.

"prečo je to s láskou tak, že chvíľu je a potom nie je? myslíš, že ak nejaký cit vyprchá, tak to nebol ten cit, ktorý si si myslel, že to bol?"
"láska nie je:)
sú len dvaja ľudia"

úvahy o úvahách.

všimla som si, že vždy, keď začína nejaká nová etapa môjho života (nový školský rok, nový rok či narodeniny-skrátka nejaký míľnik), mením prístup a pohľad na veci. ani preto nemám nejakú zvláštnu príčinu, skôr len chuť pustiť sa do niečoho nového. akoby bol každý deň prechodom cez dáku miestnosť a každý rok jednou veľkou budovou, ktorou kráčam, v ktorej občas ostanem stáť a s ktorou niekedy bojujem, aby som sa z nej dostala von. a vždy, keď som na konci, tak si odtiaľ vezmem, čo potrebujem a čo chcem, poriadne zavriem a zamknem dvere, aby som sa už nemusela a nemohla vrátiť späť a sústredím sa na schody, výťahy, dvere, chodby a okná v novej budove, ktorá sa nachádza cez ulicu hneď oproti. 

má to svoje výhody. beriem si ponaučenie z chýb, ktoré som urobila, ponechávam si pocity, ktoré chcem a cez okná pozorujem, čo bolo predtým.

robíte niečo podobné? alebo si to vôbec nevšímate?

inak, v poslednej dobe ma z veľkej časti, čo sa týka obliekania, inšpiruje hudba. či už samotní interpreti ako ľudia, alebo muzika. v tomto outfite som sa inšpirovala dievčatami z Little Mix. trošku hravosti, trošku kože, trošku klasiky.

etapa číslo XY.

Mamma told me not to waste my life

She said spread your wings my little butterfly

Don't let what they say keep you up at night

And if they give you shh... 

Then they can walk on by

My feet, feet can't touch the ground

And I can't hear a sound

But you just keep on running up your mouth yeah

Walk, walk on over there

'Cos I'm too fly to care, oh yeah

Your words don't mean a thing

I'm not listening

Keep talking, all I know is

Mamma told me not to waste my life

She said spread your wings my little butterfly

Don't let what they say keep you up at night

And they can't detain you

'Cos wings are made to fly

And we don't let nobody bring us down

No matter what you say it won't hurt me

Don't matter if I fall from the sky

These wings are made to fly....

Na začiatok. Nech sa všetkým darí a nech ste silní.

 ♥

ako chutí celibát?

už asi nie si.

dobojované...

mám krízu. žijem v obrovskej bubline. a nechce sa mi z nej von. a do toho ešte aj škola...

ale nakupuje sa mi stále dobre. po tých všetkých rokoch som sa už konečne naučila, že je pri tom dôležité mať pohodlnú obuv. tak som zobrala svojich čiernych miláčikov za 3,50€ od Chucka a vrhla sa hľadať niečo použiteľné za lacný peniaz. a hádajte čo? úspešne.

ale o tom nabudúce.