Happy BDay, blog!

Tretí rok. Tretí rok topánok, kabeliek, šiat, klobúkov, nohavíc, blúzok, svetrov, kabátov, doplnkov, rukavíc, šálov, sukní, búnd, sák. Tretí rok úsmevov, vážnych výrazov, ksichtíkov, vyplazených jazykov, našpulených úst. Tretí rok výletov, cestovania, zahraničia, domácej pôdy. Tretí rok básničiek, textov, úvah, vypisovania sa, povrchných rečí, úprimných rečí. Tretí rok fotení, nápadov, tvorenia. Tretí rok lásky, vášne, blázonstva, priateľstva, vďačnosti. Tretí rok blogovania.

Za mnou nespočítateľné množstvo fotiek, ešte nespočítateľnejšie množstvo slov a písmen. Za mnou obrovské zážitky a mnoho nových skúseností. Vďaka blogu som spoznala úžasných ľudí, obrovské osobnosti telom, prácou i dušou, najlepších priateľov. 

Ako som si tak pozerala fotky za posledný rok, všimla som si, ako veľa vecí sa zmenilo. Zreteľne vidieť, ako som sa za posledný rok posunula (dúfam) smerom dopredu. Dospela som a veľa vecí som sa naučila. Získalo to inú úroveň, za čo som nesmierne vďačná všetkým, ktorí sa na tom podieľali či podieľajú. Fenomenálni fotografi (či už profesionálny alebo začínajúci umelci), šikovné make-up artistky, kamaráti plní originálnych nápadov, tetušky v sekáčoch, mamička, ocko, môj mladší brat, skvelé priateľky a všetci ľudia, ktorí vo mňa veria. Vďaka patrí všetkým, ktorí mali/majú záujem so mnou spolupracovať, ktorí môj blog niekde spomenuli či odporúčili. Najväčšie ĎAKUJEM patrí však Vám, moji drahí čitatelia, pretože blog (fashion blog, beauty blog, personal blog, food blog - na tom nezáleží) by nebol blogom bez jeho čitateľov a pravidelných/príležitostných návštevníkov. Každé jedno kliknutie, každý jeden komentár, každé jedno prečítanie, každý jeden mail, každá jedna správa....Veľa to pre mňa znamená a nesmierne si to vážim!

Ďakujem vám. Za všetko.

Dúfam, že to ešte nejaký ten rok-dva so mnou vydržíte. Mám hlavu plnú nápadov a dúfam, že sa mi väčšinu z nich podarí zrealizovať. Toho roku som začala spolupracovať s talentovaným fotografom (a jeho tímom šikovných ľudí, do ktorého patrím už aj ja), takže sa máte na čo tešiť.

Okrem iného budem písať na blog tohoto fotografa, kde už môžete nájsť dva články, ktoré som napísala. ;)

Love, peace and fashion Ivanka

lentilky a teleskop (x2)

Jedného dňa sa zobudíš a nebudeš vedieť, kto si. Nejde o to, že by si mala nejaké výpadky pamäte, dočasnú sklerózu alebo opicu...Len si uvedomíš, ako veľa vecí sa zmenilo. Staneš sa iným človekom. Navonok i vo vnútri. Zrazu spozoruješ, ako inak si začala rozmýšľať, aké rozdielne je tvoje správanie v situáciach na chlp rovnakých ako pred rokmi, aké rozdielne pocity tebou prechádzajú pri rozhovoroch a kontakte so starými či novými priateľmi. Vraj to nejde ovplyvniť a nedeje sa to z hodiny na hodinu. Je to prirodzený proces dospievania, starnutia, naberania skúsenosti a tvorenia nových vrások. Nik ti nepovie, kedy ten deň príde. Každý to vraj cíti inak. Niektorí to zažijú dokonca niekoľkokrát....

Neviem, čo je na tom pravdy. Ja mám pocit, akoby sa mi to dialo každý druhý deň. No viem, že to ešte nie je "ono". Bude to silnejšie ako ja. Strata detského ja...

Nechcem však, aby ten deň prišiel....

A ešte neprišiel. Cítim sa, akoby som mala znovu 7 ( síce od toho veku až tak ďaleko nemám) a užívam si (dúfam) prichádzajúcu jar. Nosím farebné gumáky (včera som mala modré) a užívam si slniečko.

A popritom robím "kultúrny program" na autobusovej a vlakovej stanici v Poprade. Chcete vedieť celý "scenár"? Nech sa páči, prečítajte si: http://www.martinkrystynek.com/blog/o-lentilke-a-dvoch-fotografoch

Malá ukážka, nech máte predstavu: "...iní si o mne myslia, že som psychicky narušená a predstavujem si imaginárne fotoaparáty. Štuchajú do seba, otáčajú sa, dvíhajú obočie. Už pochopili všetci. Utvára sa koridor, ľudia nás sledujú "v akcii". Niektorí sa usmievajú, niektorí si čosi šuškajú. Pozorujú, otvárajú oči. "

ukáž mi lásku? nie, ja chcem len slobodu.

Milujem slobodu. Ten pocit absolútnej nezáväznosti. Starosti za hlavou a pred sebou vidina nespútaného dobrodružstva. Nepoznaného, nečakaného, spontánneho. Ako keď pozeráš do zapadajúceho slnka. Ružovkasté nebo a žeravá guľa ponárajúca sa za horizont niekam do neznáma. Ďaleko, ďaleko od reality. Ďaleko od problémov. Ďaleko od ľudí. Ďaleko od všetkého zlého. Vlastná cesta a voľnosť. Voľnosť v pohybe, voľnosť v myslení, voľnosť v dýchaní. Lebo situácie ma zvyknú dusiť. A voľnosť znamená momenty, nie situácie. Chvíle, kedy si poviem, že môžem zomrieť, lebo som zažila to, čo som chcela. Pocit spokojnosti, príliv radosti, v žilách niečo ako heroín. Teplo v srdci, pokoj v duši. Láska na dosah. Možno platonická, s určitosťou naivná. Na tom nezáleží. Hlavne, že je slobodná.

Ako to žeravé slnko.

Len keby ten návrat do špinavej reality tak nebolel. Rovnaký pocit, ako keď pohľad od toho slnka odvrátiš. Všade tmavé škvrny a nič nevidíš. Pád z oblakov, spánok na tvrdom betóne, pod nohami žiaden mach...

To je realita, moji milovaní.

Hlavne si ju užívajme.

Tak ako dnešné fotenie. Martin s "teleskopom" v ruke, ja z iného vesmíru a okoloidúci sa nestačili čudovať Niektorí sa pristavili, iní si šli krky vykrútiť. Ale nech sa páči! My sa radi podelíme o všetko, čo vieme (ba aj o to, čo nevieme) a čo robíme (ba aj o to, čo robiť ešte len budeme). S radosťou a úsmevom na perách.

kick-ass? možno. hlavne červené pery.

"Beauty, to me, is about being comfortable in your own skin. That, or a kick-ass red lipstick." Gwyneth Paltrow 

A Gwyneth má pravdu právd! Mne neostáva nič iné, než s ňou plne súhlasiť. Podľa môjho skromného názoru je červený rúž jednou z najkrajších vecí, ktorá sa v "beauty" priemysle vyskytuje. (Ďakujem ženám v Mezopotámii, ktoré ho pravdepodobne vynašli a začali nosiť.) Je tak ženský a zmyselný. A často na ňom môžete vystavať celý outfit či podtrhnúť nejakú jeho časť.

U mňa osobne je červený rúž jednou z najobľúbenejších vecí, ktoré pri líčení používam. Vzhľadom na to, že sám o sebe je veľmi výrazný, snažím sa ho kombinovať s nenápadnejším líčením.

Za poslednú dobu som si obľúbila paletu hnedých očných tieňov rôznych odtieňov a intenzity.

na očný oblúk vždy používam tmavší odtieň a na zbytok viečka svetlejší.

Ale pekne od začiatku.

Čo sa týka základu, ten je takmer rovnaký ako v minulom príspevku. S tým rozdielom, že som celý "základ"  zafixovala kompaktným púdrom v light odtieni.

Potom som sa vrhla na tie, už spomínané, oči. Na celé viečko som naniesla najsvetlejší odtieň z paletky. Pod očný oblúk som naniesla tmavšiu hnedú pomocou "smokey eyes štetčeka" od Essence. Tú istú farbu som použila aj do spodného vonkajšieho kútika. Miesto očnej linky som použila najtmavšiu hnedú z paletky, ktorú som nanášala v tenkej línie nad mihalnice pomocou tenkého štetca. Oči som zakončila špirálou Fat Lash, ktorá mihalnice perfektne oddelí a predĺži. 

Keďže chcem a potrebujem, aby červený rúž držal na svojom mieste čo najdlhšie, prv, než ho nanášam, si pery orámujem ceruzkou. (Tá moja už u nás nie je v predaji, no ak viete o nejakej podobnej, dajte vedieť. :) ) Potom už nasleduje samotný rúž v odtieni Rich Red. Má krásnu sýtu farbu a vydrží neskutočne dlho! Neublíži mu ani pitie či jedenie. .)

Toto líčenie je vhodné na bežné dni, ako aj na večer. Samozrejme, na večer si ho môžete viac zvýrazniť. Veľmi podobne som bola nalíčená na školskom plese. S tým rozdielom, že som mala nalepené umelé mihlanice, takže pohľad dostal väčšiu hĺbku a dramatickosť.

V prípade akýchkoľvek otázok, máte miesto v komentároch, Formspringu či na mojej e-mailovej adrese petrusova.ivana@gmail.com.

padá anjel za anjelom...

..a ty ich nevnímaš. 

strácaš sa v hlbinách, vari žiadneho z nich nevyobjímaš?

odmietaš a nevidíš, vraj nechceš.

nemusíš, ale raz mu do ucha aj tak zašepoceš...

Božie mlyny melú pomaly, ale isto.

Akosi prestáva platiť pravidlo "Aký požič, taký vráť". 

Snažím sa byť k ľuďom dobrá. Rada pomôžem, rada poradím, som tu vždy, keď je niekomu ťažko a potrebuje bútľavú vŕbu. Konflikty a rôzne "ohováračky" obchádzam oblúkom a nemiešam sa do života iných, pokiaľ ma o to nepožiadajú sami. No postupom času zisťujem, že by som sa mala naučiť byť aj trochu "zlá". Nevidieť v ľuďoch stále to dobré, pretože tam stále "to dobré" nie je...

Viete, ako sa hovorí, "za dobrotu, na žebrotu"? Povedala by som, že to aj sedí. Ľudia vás radi zneužijú, ak im dáte možnosť. Nezáleží im na tom, že sa k nim správate vľúdne. Ide im len o vlastné blaho. A to za každú cenu...

Ale ako napovedá názov príspevku, Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Všetko, čo spravíme, sa nám raz vráti ako bumerang. Takže predsa len budem dobrá a to "zlo" prenechám iným.

som nahý až na kožu.

“There are no ugly women in the world, just lazy ones”   Helena Rubinstein

Povedzme, že Helena má pravdu. Na svete nieto škaredých žien, iba takých, ktoré sú lenivé so sebou niečo urobiť. Nejde o to, zmaľovať sa ako kraslica, či "nacapať" na seba omietku, ktorá už pri slabšom dotyku opadáva ako tá na Rímskom koloseu. Menej je niekedy viac a pri dennom líčení to platí dvojnásobne. Bohužiaľ, na dennom svetle vidieť každú a jednú nedokonalosť, takže si aj na tom "menej" treba dať záležať. Áno, stačí málo, len to treba robiť s citom. ;) (Verte mi, farebná čiara medzi krkom a tvárou či centimetrová vrstva make-upu v kútikoch nosa, ktorá sa už-už odlúpne nevyzerá dva krát prirodzene.) Stačí podtrhnúť svoju krásu a zvýrazniť prednosti. 

Na tieto "zákroky" pomoc plastického chirurga potrebovať nebudete a dokonca neutrpí (závratnú) ujmu ani vaša peňaženka. Ja si na základné (dajme tomu nahé) líčenie vystačím s piatimi produktmi. 

Predtým, než začnem s jednotlivými krokmi, rada by som upresnila, že sa nepovažujem za extra znalkyňu či umelca v líčení, ale jednoduché a bežne "nositeľné" líčenie zvládam a rada by som sa o moje skúsenosti/nadobudnuté triky/odkukané fígle podelila. Od dnešného dňa by som chcela, aby sa príspevok tohoto typu stal pravidelnosťou aspoň raz v týždni. (Predpokladám, že si to budem nechávať na nedeľu.) Aj módne trendy v líčení sa menia a možno vám (s trochou šťastia) pomôžem, ako na ne. Ešte raz opakujem, nebudú to žiadne umelecké diela, len jednoduché líčenie, ktoré zvládne každá hravo sama. 

Dnešný príspevok je venovaný "základu" či "nahému líčeniu". Ide o pár jednoduchých krokov, ktoré zvládne každá a jedna z vás bez toho, aby sa musela niekoľko krát odmaľovať (milované očné linky!) a nezaberie to veľa času. Každé ráno mi to zaberie približne 7 minút a vždy to tvorí základ líčenia. (S menšími obmenami produktov, pretože záleží od toho, čo mám oblečené.)

V dnešnom príspevku ešte nie sú zahrnuté fotky jednotlivých krokov, no nabudúce pripojím aj tie.

Takže pekne poporiadku.

Predtým, než začnete, si nezabudnite dôkladne vyčistiť pleť! Nezabúdajte ani na dobrý hydratačný krém, ktorých je na trhu v dnešnej dobe veľmi veľa a každá z vás si určite nájde to, čo je pre ňu to pravé. 

Ak podstúpim tieto "predkroky", môžem sa vrhnúť na samotné líčenie. 

Ako prvý používam BB Cream od Biodermy. (Sensibio AR BB Krém)  Nemám veľmi problematickú pleť, no pár popraskaných ciev (vďaka zanedbávaniu dennodenného krémovania!) sa nájde. Tento BB Cream je fajn v tom, že "okamžite upokojuje začervenania a zabraňuje ich zhoršeniu a rozšíreniu" a "a dlhodobo pôsobí proti prechodnému a intenzívnemu začervenaniu spôsobeného vplyvom agresie (počasie, emócie, diéty, teplo atd.) i proti začervenaniu permanentnému (malé, viditeľné cievky)". Okrem toho má príjemnú, nevtieravú vôňu a dobre sa rozotiera. Nie je príliš hustý, ani príliš riedky a nezanecháva fľaky. 

Ďalším krokom je obočie. Bojím sa experimentovať, a tak ho len jemne zvýrazním obyčajným hnedým tieňom. Nepokúšam sa robiť nič viac, aby som nedopadla nejako takto.

Lícne kosti (ktoré sú v mojom prípade schované pod "líčiskami") "zvýrazním" ružovou lícenkou od MAKE UP FACTORY v odtieni číslo 27. Stačí jej naozaj málo, pretože ide len o to, aby mala tvár zdravší a sviežejší nádych. (Nanášam ju tak, že líca vtiahnem dovnútra a spravím "rybičku". Tak pekne vidím, kde sa nachádzajú lícne kosti, pozdĺž ktorých si lícenku nanesiem.)

Pokiaľ chcem zachovať prirodzený vzhľad, použijem špirálu od Maybelline NY, ktorej štetinky vyzerajú takto. Nanášam vždy iba jednu vrstvu, aby to vyzeralo prirodzene.

Nakoniec použijem balzam na pery, ktorý zanecháva pery vláčne a jemné. Často krát ráno vstanem a moje pery sú žalostne suché. V tých chvíľach tento balzam padne vhod viac, než čokoľvek iné!

A to je všetko. Look v štýle nalíčená-nenalíčená je hotový. 

V prípade akýchkoľvek otázok, máte miesto v komentároch, Formspringu či na mojej e-mailovej adrese petrusova.ivana@gmail.com.

Love, peace and fashion (or beauty) Ivanka

sila? tým smerom.

Príspevok venovaný ženám.

Počas posledných týždňov som prišla na jednu veľmi dôležitú vec, ktorá vám (možno) pomôže v ceste za šťastím. Nič "svetaborného", neobjavila som nový chemický prvok, ani som nevynašla liek proti ľudskej hlúposti. Len ďalšia životná múdrosť v praxi, ktorej pravdivosť sa mi potvrdila. Možno bohužiaľ, možno našťastie. To sa uvidí časom. V danom momente najskôr našťastie...

Ženy sú silné. Ženy vedia byť silné. Niekedy viac, inokedy menej. No v podstate toho znesú veľmi veľa. Od "bežných" starostí, cez zachraňovanie zranených vtáčat, rôzne "love trouble", až po relationshity a s nimi spojenými trápeniami. Často sa stáva, že popri tom všetkom na tú svoju (asi vnútornú) silu zabúdajú. A prečo? Lebo im niekto povie niečo, čo počuť nechcú. Niečo, čo ich zraní vnútorne i navonok. Niečo, čo ich donúti premýšľať nad vecami, ktoré vonkoncom nie sú podstatné.

No ja vám poviem jedno. A verte mi, toto, aj keď to možno počuť nechcete, si prečítate radi a pravdepodobne budete súhlasiť.

Nikdy nikomu nedovoľte, aby o vás pochyboval. A čo je ešte viac, nikdy nedovoľte, aby ste pochybovali o sebe samých! Zbytočne vás to vyčerpáva (psychicky či fyzicky), podlamuje vám to nohy a kradne nápady. Aj keď je to často jednou z najťažších vecí, ktorú v daných situáciách môžete spraviť, skúste sa postaviť na zem pevne, oboma nohami, konečne odhoďte ružové okuliare a odhaľte v sebe superženu! (Pekná blbosť, čo? Ako z nejakej druhotriedej reklamy .) Ale teraz vážne. Jednoducho nezabúdajte na to, že ste krásna (za každých okolností a vo všetkých situáciách :P), silná, inteligentná a hrdá žena, ktorú len tak niečo nezastaví.

Ako sa spieva v jednej piesni:  "Keď sa bojí nezávislej bohyne, nech si hľadá blbú sliepku."

:*

Ozaj, možno sa blýska na lepšie časy. Autorom fotiek v dnešnom príspevku je Martin Krystýnek (FB Page), ktorý, ak budem poslúchať, ma odfotí aj častejšie.

we will see.

lásky, ktoré vám budú ležať v žalúdku.

Valentín. Sviatok zamilovaných. Čas, kedy by ste mali prejaviť svojím milovaným viac lásky ako zvyčajne. Čas, kedy máte možnosť ukázať svetu (pozdravujem susedov s ohňostrojom) ako veľmi svojho partnera/partnerku milujete. Čas, kedy by ste jednoducho mali spraviť niečo, čo počas iných dní pre svoju lásku nerobíte. Je jedno, či je tou láskou osoba, alebo osobnosť (cháp psík, mačička, morča, rybička, chameleón...). Len niečo nezvyčajné urobte!

Pokiaľ ste verní maličkostiam, potešia aj vynesené smeti. Ak by ste však radi niečo impozantnejšie, mám pre vás jeden horúci tip.

Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. Možno tadiaľ idú lásky platonické, lásky, z ktorých mávame vrásky, lásky detské, lásky úprimné či lásky naivné. Možno. No nepochybne, s určitosťou a celkom logicky môžem povedať, že tadiaľ ide láska k jedlu....

Preto si myslím, že jedným z najlepších spôsobov, ako tento "sviatok" osláviť, je vychutnať si dobré jedlo. 

Potešte svoje zmysly v Penzióne Fortuna v časti Popradu, v Spišskej Sobote. (Ako som to urobila dnes aj ja. Trvalo mi to celkovo dve a pol hodiny, čo je, myslím si, vcelku slušný výkon.) Gurmánsky zážitok, na ktorý len tak nezabudnete. "Jasať" budú nie len vaše chuťové poháriky, ale aj čuch, ktorý potešíte nepoznanými vôňami perfektného jedla či oči, ktoré dané jedlo, hotové umelecké dielo, budú hltať skôr než jazyk. (A vopred sa o tom môžete presvedčiť pri pohľade na fotky, ktoré ak nebudete mať chuť zjesť, tvrdím, ste bez žalúdka! :)) Jeden mladý muž mi povedal, že dobré jedlo je také, na ktorého chuť si viete aj s odstupom času spomenúť. Úprimne? Na jedlá z Fortuny do konca života nezabudnete a zamilujete sa doňho na prvý pohľad, na prvú chuť a na prvé zacítenie!

Ja som sa zamilovala...

Do ktorých konkrétne? 

Prečítajte si tu.

http://martinkrystynek.com/blog/fortuna-valentinsky-special

bublinátorka.

V poslednom čase to bolo v článkoch (a živote) o pocitoch a ľuďoch. Povedzme, že je čas na zmenu. Minimálne teda pre tento článok. Dnes to bude o všetkom! A to doslova.

Mám rada bubliny. Sú ružové. Sú originálne. (Nikde nenájdete dve rovnaké.) Sú pre mňa útekom z reality. Môj vlastný svet, môj malý roztomilý vesmír, moje pocity a myšlienky plávajúce medzi ružovými stenami. Začarovaná guľa s hviezdnym prachom, magická ružová blana a ochrana pred všetkým zlým. 

Len mi ju, prosím, neberte...

Smiech cez slzy a chlad v srdci. Zdá sa, že sa ľudia zbláznili. Do seba, do seba, do seba. Pýcha predišla pád a trpezlivosť priniesla ruže. No ruže vyschli a niet východiska. Všetci sme zahľadení do seba a máme kamenné tváre. Nosíme masky a hádžeme pózy. Vymýšľame vlastné hry a nehráme podľa pravidiel. Čas plynie rýchlo, no naše tempo je závratnejšie ako čas. Chlapi nosia podpätky, dievčatá majú platonické lásky. Pri pohľade späť máme chuť vrátiť čas, či otrieskať si hlavu o múr.

Love, peace and fashion Ivanka

to je oukej.

"Vždyť duši, tu si nejde koupit

Jenom pronajmout."

Poznáte ten pocit, keď chcete niečo povedať, máte to všetko v hlave nádherne sformulované, no keď príde ten moment, kedy by ste mohli "spustiť", zrazu máte v hrdle obrovskú hrču, ktorá vám bráni vydať čo i len mäkké f? U mňa je tento pocit veľmi dobre známy. K tomu sa pridajú zimomriavky a podivné chvenie v bruchu...

Dostaví sa práve v tých najnevhodnejších chvíľach, pri tých najnevhodnejších rozhovoroch, vtedy, keď potrebujem byť sebavedomá a nebojácna.

A tak mi teda neostáva nič iné, než len vyľakane pozerať na svet ako vyplašená srnka, prikyvovať a namiesto pripraveného predslovu povedať len niečo v zmysle: to je jedno. to je oukej. chápem.

How could I have believed things would be different the second time?

Mám pocit, akoby som tu nepatrila. Akoby som sa ocitla v zlom čase, na zlom mieste.

To je všetko.

som. nie som.

Falošné pokusy, povrchné reči.

Kým ty spíš, mňa budúcnosť desí.

Nechcem a nepotrebujem, nebudem naivná.

Pôjdem si za svojim, opäť raz budem iná.

Sme. Nie sme.

Do seba. Do nás.

Už viac nie. Stačí len do seba...

Zdá sa byť nejasné, koľko ohňov uhasne,

kým my dvaja, vrátime sa opäť do raja.

Možno sa vrátime každý sám,

časom sa v tom nik nevyzná.

nechcem dospieť.

Ako chutí detstvo? Ako Kinder Surprise s prekvapením, Sanquick sirup, teplé kakao, jahodová zmrzlina, palacinky s Nutellou, chlieb s pažítkou, Nesquik guličky s mliekom, mrkvová nátierka, puding s piškótami, banán v čokoláde, jahody so šľahačkou, odporné mliečne polievky z jedálne, špekáčky, jablková torta, Happy Meal, kakaové rezy, lentilky, Chupa Chups, Haribo medvedíky, vyprážaný syr s hranolkami, jahodová Milka, šumienka za 30 halierov, čokoládová poleva, Tang, čerstvé čučoriedky, hríbová polievka, pelendrek, lízatko s píšťalkou? 

Každému chutí inak. Mne nejako takto.

Celkovo, bolo krásne sladké (o čom svedčí /nielen-ale aj/ počet sladkostí spomenutých vyššie). Plné ilúzii, snov, veľkým prianí a očakávaní. A stále som len dieťa. Stále tie isté sny, stále tie isté ilúzie...

Love, peace and fashion Ivanka

Taška: Orsay, Topánky: H&M, Kabátik: Second-hand (H&M), Golierik: Second-hand, Silónky: Orsay, Šaty: Second-hand (Primark), Rukavice: Poľsko

som slaboch.

"Je nejaké divné obdobie."

Obdobia sú rôzne. Sú šťastné, sú smutné, raz ste hore, raz ste dole. Niekedy sú obdobia dlhé, inokedy zase krátke. Ale verte mi, rozhodne nie sú divné. Divný je akurát tak Janko a to tiež len kvôli tej zakliatej panne vo Váhu. (Odpusť, Janko Kráľ). Čo som tým chcela naznačiť? Nemali by sme dávať naše chyby za vinu obdobiam. Tie si to rozhodne nezaslúžia. Veď vďaka nim nás hreje pri srdci a máme také krásne spomienky . Radšej by sme sa mali zamyslieť na našim správaním. Nad sebou samými. Nad tým, koho a do akej miery svojím konaním a svojou hlúposťou ovplyvňujeme, zraňujeme, možno niekedy ničíme. A 

všetko len preto, lebo je "divné" obdobie. Nie, my sme divní. Sme sebeckí, neempatickí, zatvárame oči a utekáme pred zodpovednosťou. Bojíme sa povedať, čo máme na srdci a zapchávame si uši, aby sme nemuseli počúvať o problémoch iných. Nechceme raniť iných, tak zraňujeme seba? Áno, aj. Ale má to "dvojitý efekt". Zraňujeme seba a zraňujeme aj iných. Vedome, nevedome. S radosťou, so slzami v očiach. Každý podľa svojho.

Kiež by to tak nebolelo....

Ja sa polepším. A vy?