sme nahí až na kožu.

Viem, čo chcem povedať, ale neviem, či viem, ako. 

Viem, čo chcem a viem, čo nechcem, ale neviem, či to viete aj vy o sebe.

Lebo v poslednom čase sa ľudia navôkol akosi zamotali. Do pavučín klamstiev, do vlastnej siete samoľúbosti, do nitiek sporov. Nik nie je taký, aký býval a každá minca má nielen dve strany. Doteraz som tou mincou neotáčala, aby som videla, čo je na tej druhej či inej strane. Lebo mi to tak vyhovovalo. Lebo sa mi tá jedna strana páčila a asi nebol dôvod, prehadzovať si mincu z jednej strany na druhú či na tretiu. 

Ale po čase vysvitlo, že tá minca sa, ak ju neotočím ja, zošmykne zo stola a pristane na zemi tvárou dole. Aby odhalila tú druhú stranu. Ješitnejšiu, zištnejšiu či samoľúbu. A keď ju budem chcieť dvihnúť oboma prstami, aby boli strany v rovnováhe, zistím, že minca má i tretiu stranu. Nepatrnú, no predsa. Niekde tam, na hrane. Kde sa to všetko dobré a zlé mieša, kde sa to snaží ustáliť a nájsť rovnováhu, kde to čas od času balansuje na povrázku ponad hlboké priepasti, kde sa to predbieha, čo zvíťazí a kde by sme napokon chceli byť všetci. Niekde na oboch stranách rieky. Aby sme nemuseli opustiť to, čo milujeme a aby sme nemuseli prestať bojovať proti tomu, čo nás ťaží, bez toho, aby sme milovaných ohrozili. Aby sme vyšli ako víťazi. 

Bez masiek, bez póz a fráz, ktoré nám nikdy nič nedali a ani nedajú, bez dier v srdciach a jazvách na duši. 

Skromne, s pocitom šťastia, s vďakou v očiach a pokorou na srdci. S odhalenými slabosťami, s priznanými chybami, s úsmevom na tvári a novými ilúziami.

Aj ja ich mám. Aj vy ste ich mali či máte.

Tak prečo by sme ich mali ostatným brať? 

Prečo mi ich chcete vziať? Je to môj život, moje radosti, moje starosti, moje šťastie, môj plač, 

moje čarovné chvíle, môj sentiment, moje lásky, moje vojny.

Aj vy ich máte. Tak ich žite a nechajte ich žiť aj iných...