Saturday, 30 November 2013

nostalgia, sentiment a čosi navyše.



Neviem úplne presne, kedy to začalo. 
Asi niekedy pred dvoma mesiacmi. Strach, sentiment a nostalgia v jednom. 
Keď začali odchádzať bývalí spolužiaci na vysoké školy, keď mi odišli kamarátky na internáty do "tramtárie", keď začali so sebou ťahať veľké kufre a žiť "v nich". Keď mi Bobinka povedala, že sa cíti ako bezdomovec, lebo sa už doma necíti ako "doma" a čo i len jediný pohľad na kufor ju straší. Keď sa ma začali všetci pýtať, kam mám po škole namierené, keď som ráno vstala a uvedomila si, že neviem... 
Že nemám tušenia, kam sa vybrať, kadiaľ ísť. Že si nedokážem predstaviť, čo bude pre mňa to najlepšie, že sa neviem rozhodnúť, lebo mám strach, či bude to rozhodnutie správne. Že už nemôžem zatvárať oči a schovávať sa do bubliny.
A tiež to hrôzostrašné zistenie, že život sa stáva úplne "o ničom" v momente, kedy prestávate byť dieťaťom a musíte niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. 
Opustiť všetko, čo sa nám podarilo vybudovať, začať odznovu, nechať všetko tak, nech si to plynie samo. Možno to ma najviac desí. Že odídem a veci pôjdu ďalej i bezo mňa. Že som vlastne nepotrebná a vo svojej podstate úplne "malá" voči všetkému, čo je naokolo. 

Každopádne, hodlám veci dotiahnuť do úspešného konca. Držím si palce.
Ozaj, v piatok ma čaká "začiatok konca". Hádajte, čo? :)
Máme stužkovú! Tak veľmi sa na ňu teším!

A ospravedlňujem sa za trčiacu spodničku. Nevšimla som si to predtým, než som v tých šatách išla von. Opravím to.  :)

Wednesday, 27 November 2013

život je zmena.



Čas od času príde moment, kedy si uvedomíte, že toto nie je to, čo chcete. Že cesta, po ktorej kráčate, nie je tá, ktorá vás dovedie do cieľa. Že ovocie, ktoré ste ochutnali, nie je také dobré, ako sa hovorí. Že slnko, ktoré vám svieti na chrbát, by ste mali radšej v tvári. 
A tak radšej zmeníte smer a vrátite sa na križovatku. Začnete odznova. Skúsite to inak.

Ja nič inak skúšať nechcem. Momentálne som šťastná, spokojná a vyrovnaná. Jediné, čo bolo "celé zle", boli moje  vlasy   tri chlpy na hlave, na ktoré sa nedalo pozerať, s ktorými sa už nič nedalo robiť, ktoré boli tak slabé, že ledva plápolali. Život je zmena, a tak sme to "strihli". 
A cítim sa inak. 

Sunday, 24 November 2013

jednoducho buď...



...so mnou, tu, pri mne, pre nás, sama sebou, pre seba, navždy, zajtra. taká, aká si.
neplač, netráp sa, vydrž, zatni päste, dýchaj, zhlboka, všetko prejde.
neviem, ako sa veci dejú.
neviem, prečo sa veci dejú.
neviem, čo nám tým chce Niekto povedať. 
neviem, čo bude ďalej.
ale raz to určite zistíme. 
dovtedy tu budem pre teba. vo dne i v noci. budem ťa strážiť, budem ťa ľúbiť, budem ďakovať za každý deň, že ťa mám.
  a tak daj hlavu hore, utri slzu, podaj mi ruku a usmej sa. 
bude to dobré...
ak nie dnes, tak zajtra. ver mi.

každý má niekoho, komu to potrebuje raz za čas povedať. a môj "čas" je teraz a hovorím to tebe.

Náhrdelníky, náušnice, prstene, čelenky, čačky-mačky. To je moje. To je raj. Len niekedy, keď sa do takého "raja" dostanem, sa stáva, že odtiaľ neviem nájsť cestu von. Chcela by som mať doma všetko to nebo...
Chcieť je pekná vec. Krajšia je však mať. A síce nemôžeme mať všetko, aspoň malý kúsok z neba môžme mať doma každý. Vďaka spolupráci s Budstylova.sk sa kúsok toho neba dostal i ku mne domov. Vo forme balíčku plného krásnych "pokladov", z ktorých nemôžem spustiť oči.
Prvým "pokladom" je tento náhrdelník. "Multikombinovateľný", z ľahučkého materiálu, s akurátnym množstvom kamienkov.
Páči sa mi. Veľmi. Ba čo viac, asi som sa doň zamilovala...

Máte aj vy nejakú najnovšiu "lásku"? 

Thursday, 21 November 2013

sunshine in an empty place.


 Jeseň je fajn. Naozaj. Všetky tie farby, jemná melanchólia, ticho pred búrkou. Len ma nesmierne vyčerpáva, že sa tak skoro stmieva. "Vycucáva" to zo mňa všetku energiu, berie chuť robiť niečo zmysluplné, navodzuje nutkanie zahrabať sa do perín a spať, spať, spať, a tiež kazí "fotiace" plány a ruinuje moju chuť blogovať. Noc má snáď 14 hodín (keď je pod mrakom, už o štvrtej nie je nič vidno) a minimálne 7 z nich musím byť ešte na nohách, fungovať ako fungujúci a aktívny jedinec, rozmýšľať (čo je asi tá najhoršia časť) a pokúšať sa nezaspať. Určite to poznáte...

Ale ja sa rada prekonám. To vy už dobre viete.
A mám šťastie, že sa "prekoná" aj Martin, ktorý má toľko skúseností a talentu, že dokáže i nemožné (cháp: využiť minimum svetla v svoj prospech). Kúzelník je to. Nie nadarmo ho prijali do APFSR. (nájdete o tom článok i na jeho blogu, ktorý som písala ja, ako aj väčšinu najnovších i starších článkov).

Prajem pekný záver pracovného týždňa. 

Monday, 18 November 2013

Je čas na...


...dlhé šály (viete, tie jesenné depresie musíme nejako ukončiť), hrubé svetre, dvoje/troje pančuchy (troje som ešte na sebe naraz nikdy nemala, ale čo nie je, môže byť!), ponožky s nórskym vzorom, horúcu čokoládu (na tú ja mám "čas" vždy, ale teraz cez zimu je to konečne beztrestné), nový účes (presne o týždeň), stužkovú (6. decembra :)), reklamu so "zlatým prasiatkom", vianočné oddelenia v Tescu, škoricu, zázvorový čaj, vlnené kabáty, nadkolienky, ochutené latte (mňamy-mňam, také sme mali v sobotu), oškrabovanie zamrznutých okien na aute, vôňu mandaríniek, srdečné úsmevy, hľadanie darčekov (z toho sme už vyrástli, všakže :)), kožušinky, ničím nerušené noci pri filmoch, tanečné fotky s Martinom...

A na čo je ešte čas? :)

Thursday, 14 November 2013

všade samá láska.



Láska je, vážení a milí, zvláštna vec. Naozaj veľmi zvláštna vec. 
Nechcem tvrdiť, že mení charakter, na to tu máme peniaze (ako-kto, všakže), ale ak ju máme, sme akísi iní. Ľahšie sa nám kráča svetom, viac sa usmievame, čas plynie pomalšie, motýle nám lietajú bruchom, nič nás nedokáže rozčúliť, cítime sa ako "páni sveta", všetko je ružovoružové, žijeme vo svojich bublinkách a je nám jednoducho fajn. Viac ako fajn.
A všíma si to aj okolie. Že sme spokojnejší a žiarime na kilometre...

Aj moja nová kabelka žiari na kilometre. Neveríte? Tak neverte...
Ale ja na tom trvám. 
Vždy som chcela malú, roztomilú, elegantnú (najlepšie ružovú) kabelku, do ktorej by sa mi zmestili všetky moje nezbytočnosti a hodila by sa ku všetkému (alebo aspoň k väčšine vecí), na čo si zmyslím. Čuduj sa svete, presne takú dokonalú kabelku, predstavujemsiženamierupremňa, vyrobili a ja ju mám vďaka spolupráci so slovenským e-shopom Selecta Fashion doma. 
Ako mnohí z môjho okolia vedia, nie je týždeň, kedy by som na svetlo sveta nevytiahla nejakú novú pokrývku hlavy. Je to zvláštne, pri obliekaní si ani neuvedomujem, že vo väčšine mojich outfitoch sa objavujú klobúky, baretky, čelenky či iné "čačky-mačky". Kombinujem ich akosi podvedome.
Tentokrát je to nová baretka s uškami z Chicnova.
Uznávam, keď sa rozhodnete so mnou kráčať po ulici, budete musieť mať určitú odvahu a nadhľad, lebo začudované pohľady ľudí sú na nezaplatenie, no myslím, že boli/sú/budú aj väčšie extrémy a až tak veľmi sa hanbiť za mňa nemôžete...
:)

Alebo?
(Rečnícka otázka. Prosím, neodpovedajte, mohla by som sa "na smrť" uraziť.) 

Tuesday, 12 November 2013

Raz príde deň, keď ma nespoznáš...


To, kým chceme byť a kým budeme, si určujeme my sami. A viete, čo je na tom najlepšie? Že môžeme byť každý deň niekým iným. Pamätáte sa na to, ako chodila v médiách reklama na jeden ženský slovenský mesačník, v štýle: "Som anjel, som diabol. Ráno mačiatkovečer šelma. Najprv kráska, potom zviera."? Tak presne o tom to je. Každé ráno, každý večer môžeme byť niekým iným. Dnes máme toľko možností, stačí si len vybrať.
A najlepšie je byť sám sebou...
Rola zaniká, ostávame iba my. Naše originálne osobnosti, naše individuálne povahy a naše talenty, nech už sú akékoľvek. My sme my, nech sme, kým sme... 

Mám sa fajn. Vy?

Monday, 11 November 2013

pokoj na duši.


Zaspávam pri zvuku dažďa padajúceho na rímsu. Zvuk pravidelných dopadov kvapiek na okno sa mi postupne vnára do mysle. Necháva prúdiť myšlienky. Hlavou, telom. Kútmi izby a tmavým vzduchom. Navodzuje pravidelný tlkot srdca, ktoré mi ešte pred chvíľou prudko narážalo do hrude, pretože som ešte stále nevyrástla zo strachu a strašidiel. Vietor naráža do skla a odfukuje preč všetky moje starosti. Vydychujem teplý vzduch a nechávam sa unášať do ríše snov..... 
Relatívny pokoj.
Boh vie, na ako dlho.

Saturday, 9 November 2013

ako dáma.


Dnes len útržkovite. Potrebujem si prečítať knihu od Matkina či Hiraxa. Som bez inšpirácie...

 Hranica medzi genialitou a bláznovstvom je veľmi tenká. 
 No nevadí, kto chce kam, pomôžme mu tam.
Napadá ma všetko a nič. Myšlienky si behajú kade-tade a všetky sa rozlievajú po miske môjho života. Skúšať chytať ich, by bolo márne. Do rúk by sa mi aj tak dostával len magický prach z lúčnych koníkov a dinosaurov. Pointa všetkého sa skrýva v nepointe. 
Natrhnutá čiara života a vybočenie z radu.
  Som priveľmi empatická.
Ten, kto nosí svoju mravnosť len ako sviatočný šat, mal by chodiť holý. No v tom prípade by sme sa na ulici cítili ako na nudistickej pláži a nikto by už deťom nezakrýval oči pri pohľade na holé telo človeka. Už by sa tu nevyskytovali chúlostivé otázky z nevinných detských ústočiek a rozpačité odpovede ich rodičov. Všetko by bolo jasné.
 Všetko je jasné, len stačí otvoriť oči.

Ďakujem Vám, za všetko. 
Tu je vás 1 112, tu zase 1 205, Bloglovin a návštevnosť blogu rastie, e-mailov a správ /na ktoré, bohužiaľ, nestíham odpisovať/ stále pribúda a robíte mi neskutočnú radosť!
Zbožňujem Vás a veľmi, veľmi, veľmi Vám ďakujem.



Wednesday, 6 November 2013

ružové ilúzie.


V živote musíme zdolávať skúšky, aby sme sa utvrdili v tom, akými silnými osobnosťami sme a koľko toho unesieme. Niekedy sa však stane, že tie skúšky sú priťažké na to, aby sme ich v daný moment dokázali zdolať bez problémov. A potom o sebe začneme pochybovať...
Včera som mala takú slabšiu chviľku. Tento týždeň máme v škole "Vorabitur", čo sú nemecké písomky, tzv. klauzúry, v podmienkach, ktoré sú podobné maturitám. V praxi to pre nás znamenalo, že v pondelok sme o pol deviatej zasadli do lavíc, dostali sme text- konkrétne prejav jednej nemeckej žurnalistky a našou úlohou bolo rozanalyzovať ho podľa zadaných úloh v čase 5 hodín. V mojom prípade bolo výsledkom 10 strán slov, ktoré sa snažili dávať vo vetách nejaký význam, no či sa im to podarilo, sa dozviem až pri hodnotení.V konečnom dôsledku to nebolo také hrozné. 
No prišiel dnešok a mňa čakala nemecká matematika. (Nepýtajte sa ma, aký rozdiel je medzi nemeckou a slovenskou matematikou. Som názoru, kto nezažil, nepochopí.) Matiku milujem. Odjakživa. Ale včera som z nej mala naozaj zlé pocity. Opakovala som si učivá za posledných XY rokov (od "druháku" do piateho ročníka) a strávila som nad tým 9 hodín. Hlavu som mala ako balón, všetko sa mi plietlo a už som ani nevedela, kde je sever, nieto ešte koľko je dva a dva. Do postele som si líhala s papiermi z matiky a pocitom, že zajtra (teda dnes) sa buď stane zázrak, alebo to bude "prúser jak brno". Cítila som sa ako malé dieťa, ktorému na pieskovisku nejde postaviť "bábovka". Bezradne a sama.
Ráno mi už bolo všetko jedno. Keď nejde o život, nejde vraj o nič. Tak som sa k tomu i tak postavila. Povedala som si: "Čo budeš vedieť, napíšeš. Čo nie, skúsiš tipnúť. Hlavne pokoj a rozvaha."
Žalúdok naruby, srdce v krku a papier s úlohami predo mnou. V hlave jediná myšlienka: Len nech to nie je na samovraždu pravítkom a kružidlom! 
A viete čo? Nebolo! Predsa len sa stal ten zázrak a úlohy išla jedna po druhej. Ok, možno jeden zádrheľ tam bol, ale rýchly pohľad do papiera spolužiaka sediaceho za mnou ho vyriešil (vďaka Jakub, máš to u mňa). Takže svet je zase o niečo ružovejší a ja sa môžem zodpovedne a o dva stresy pokojnejšie pripravovať na Vorabi z nemeckej geografie, ktorá nás čaká v piatok.
Držte palce! 

A svet nie je ružový len vďaka Mathe, ktorú už mám za sebou.
Je ružový najmä kvôli tomu najsuperružovémukabátunasvete! Som z neho nadšená najviac, ako je to len možné. Vie rozžiariť celý deň a vždy, keď sa naňho pozriem, musím sa usmievať. Tak pozitívny kúsok oblečenia som si do šatníka nevniesla už veľmi dlhú dobu.
Ozaj, povedali by ste, že to, čo mám na sebe, sú silonky? Kúpila mi ich mamina v Calzedonii a chvíľu mi trvalo, kým som prijala fakt, že daného materiálu nemusia byť len legíny alebo cyklistické nohavice či tie super nohavice z AA (vždy som si ich veľmi chcela kúpiť, ale ich cena ma vždy odradila). Sú veľmi pohodlné, perfektne pevné, takže sa tak skoro neroztrhnú (ak sa vôbec niekedy roztrhnú), na dotyk je to "jedna báseň" a stáli len čosi okolo 10€! 
Mám taký pocit, že ich už nikdy nevyzlečiem. Sú skvelé!

Ale s jednou vecou sa vám musím priznať. Bolo mi v nich chladno (a možnosť natrepať pod ne ešte nejaké iné silonky ma ráno v záchvate myšlienok na matiku nenapadla). V Tatrách nám napadol sneh, čo znamená, že chlad sa rozšíril už i do kotliny a dnes, okrem toho, že fúkalo, bola i zima. 
No Martin, ako správny nebojácny a extrémistický fotograf, milujúci "nadštandardné" podmienky (veď viete, strecha, jazero, + či - sto, ide stále) na fotenie sa nenechal odradiť ani dnes...

Ešteže je to rovnaký blázon ako ja, inak by ma asi nemal kto tak supersky fotiť. :)

Tuesday, 5 November 2013

Koníčky a kone.



Od mala som v kontakte s koňmi. Sami ich máme 7 a sú to tie najúžasnejšie tvory na svete (popri slonoch). Dokážu vycítiť, či ste smutní alebo vás niečo bolí, vždy, keď sa im pozriete do očí, vidieť v nich čistú nevinnosť a zároveň nesmiernu silu. Pri pohľade na nich mi napadá len vznešenosť, sila, grácia, krása a vytrvalosť. 
A keď som videla tento klobúčik v Gate, prvé, čo mi napadlo, boli kone. 
Viem, je to pomerne zvláštny kúsok doplnku, klobúk, ktorý nápadne pripomína jazdeckú helmu, no už teraz viem, že bude mojou srdcovkou najmä z toho dôvodu. 

Jedna z vecí, ktorá je na blogoch skvelá, je možnosť spolupráce. Či už sa jedná o formu "produkt za reklamu" alebo "napíš pre nás článok a praj si, čo chceš", vždy máte vďaka tomu možnosť získať väčší rozhľad, skúsenosti a samozrejme si i "prilepšiť". Som veľmi vďačná za každú ponuku a návrh, i keď nie všetky mi do "kontextu" blogu sedia. 
Jedna nová a druhá staronová spolupráca mi však sadli a sedia veľmi. 
Z tejto stránky som mala možnosť vybrať si topánky podľa môjho výberu a veruže som tú možnosť aj využila. Pre ženu, ktorá topánky miluje, nemôže byť taká ponuka nikdy zlá, všakže. 
Spolupráca s Persunmall trvá už dlhší čas a tentokrát som si vybrala koženkovú sukňu, ktorá sa asi stane jedným z mojich obľúbených zimných kúskov.

Inak, ak by ste nevedeli, píšem blogy i Martinovi.
Budem rada, ak si čo-to prečítate aj tam. Obsah príspevkov totižto nie je totožný ako príspevky u mňa, tak šup, šup aj tam! :)


Sunday, 3 November 2013

povedz, že to tak nie je.




Keď som bola dieťa, mala som pred spaním taký rituál. Skôr, než som si ľahla do postele, kompletne a precízne som vždy skontrolovala priestor pod posteľou. Bála som sa, že odtiaľ v noci vylezie príšerka a bude ma chcieť zjesť. V mojich predstavách to boli rôznofarebné strašidlá, minimálne 4 krát väčšie ako ja, s obrovskými tesákmi a veľkými labami. Keď som bola chorá a musela som ležať "zababušená" pod perinou, poverila som kontrolou podposteľného priestoru maminku. Nikdy to nechcela urobiť a ja som nechápala prečo. Išlo predsa o moje prežitie, nie? Čo ak by tam nejaké to strašidlo predsa bolo? 
Dnes ten rituál už nepraktizujem. A pochopila som aj, prečo bolo treba toľko presviedčania, aby ho praktizovala sem-tam i moja mamina. Strašidlá neexistujú pod mojou posteľou. Neschovávajú sa tam, aby ma mohli cez noc strašiť a zjesť. Sú totižto všade okolo nás. Nepotrebujú sa schovávať, lebo sme si na nich už zvykli. Nemajú obrovské tesáky a laby. Pozreli ste sa dnes do zrkadla? Tak potom s istotou viete, ako tie strašidlá vyzerajú.
Sú ukryté v nás. V každom z nás. U niekoho tak hlboko, že sa dostanú na povrch iba z času na čas, u niekoho ich spoznávame denne.
Kiež by boli schované radšej pod posteľou...

...I can beat the night, Im not afraid of thunder
I am full of light, I am full of wonder

Woah, oh I ain't falling under
Woah, oh I am full of wonder

Though our feet might ache, the worlds upon our shoulders
No way we goin break, cos we are full of wonder...




Saturday, 2 November 2013

ples príšer.


Ak by som mala zreferovať Halloweensky večer, tak by som ho radšej nezreferovala. Niežeby bolo zle, ale dobre tiež nebolo.
Zhrniem to tak, že deti pod 16 rokov by sa po 22:00 hodine nemali túlať po vonku s očami ako pomlčky a fľaškou v ruke, že "tlačenka" nie je to pravé orechové na tancovanie, že keď som chcela teplo a vydýchaný vzduch, mohla som si doma postaviť bunker z vankúšov a schovať sa doň, keďže by to malo taký istý výsledný efekt ako ten "cirkus" v dajmetomu klube, že budúci rok si urobím súkromnú party (najlepšie ja a ja, aby som mala kde tancovať), že asi som na také veci "stará"?!, keď som sa pri pohľade na tie decká okolo cítila ako "matka pluku" a môj hlboko zakorenený pocit zodpovednosti mi prinášal nutkanie všetky tie deti odviesť domov k mamám a otcom so siahodlhou prednáškou. Jasné, hovorím to, akoby som mala 35 a dve vlastné deti, ale keď je človek na tom tak, že nepije, nefajčí, poslúcha, čo sa mu povie a na diskotéku si chodí zatancovať (lebo na to sú diskotéky určené, keby niekto nevedel) a počas večera, kedy sa chce odreagovať tancom vidí okolo seba 13 ročné deti, ktoré sú opité a neviemčovšetkoešte, pripadám si ako z Marsu.
Aj ja som mala svoje "muchy", keď som mala 13, 14, 15. Chcela som do vlasov melír a do nosa piercing. Našťastie, Bohu vďak a rodičom vďak, sa mi tieto "vyspelé" želania nesplnili a ja som dnes taká, aká som.
Boli a sú určité hranice, ktoré sa nemohli a nemôžu prekračovať a tak to má aj ostať. 
Tak mi napadá, tým deckám dávajú na ten chlast a nechcemvedieťčovšetkoešte peniaze rodičia?

Každopádne, som asi staromódna a nerozumiem tejto dobe.
Ale vyhovuje mi to....


Čo sa týka môjho Halloweenskeho kostýmu, skladá sa z body, hotpants a záclon. Kúpila som ich za 3,50€ v ŤAVE (second-hand), postrihala, poskladala a bolo. 

Mám zlé, zlé vlasy a potrebujem s nimi niečo robiť. Rozmýšľala som, že by som opäť raz vyskúšala niečo kratšie. Problémom však je, že tak, ako to môžete vidieť na fotke nižšie, mi to pravdepodobne držať nebude, takže to zase raz ostane len pri podstrihnutí. Každopádne, budem nad tým rozmýšľať.
Pokiaľ by ste však mali dáky nápad, aký účes by sa vám ku mne hodil, sem s ním.