Taký bol rok 2013!

Každý už netrpezlivo čaká na posledný tohtoročný príspevok v znamení "čo nám rok 2013 dal, čo nám rok 2013 vzal, čím nás rok 2013 prekvapil (milo či nemilo), čo sme od neho očakávali". Taká tá bilancia, ako bola na konci denníka Bridget Jonesovej vo filme. Čísla, fakty, nejaké tie pocity, úspechy, pády, radosti.

Tak teda, do toho.

Zjedená čokoláda? 6259 kg. (Ale neviem to úplne presne. Toho roku to však bolo menej ako po minulé roky. Tuším to má súvis s tými úpravami jedálnička, ktorým som v určitých fázách roku podľahla.)
Počet pádov na schodoch v opätkoch? 1.  (Našťastie, žiadne trvalé následky a videlo to iba pár ľudí, takže ani taká strašná potupa to nebola. Niežeby som teda v opätkoch chodiť nevedela, ale deň predtým som mala svoj druhý tréning v Powercross-e a nevedela som poriadne ani nohu od zeme odlepiť.) 

Asi 15 nových priateľov a ľudí, ktorí mi radikálne zmenili život. 

Desiatky starých priateľov, ktorý mi zmenili život (či už v pozitívnom alebo negatívnom ponímaní). Každopádne, každému z nich veľmi ďakujem.
Preplakané noci/dni? XY (Koncentrovali sa však v prvej polovici roka, čo si vlastne už ani tak nepamätám. Plakalo sa kvôli mnohým veciam. Veď to poznáte...) 

Priania a sny? XXYY (Asi tak trojnásobný počet tých sĺz. Nesmierne veľa sa mi splnilo a som nesmierne šťastná.)

Kilá, ktoré som zhodila? 3. (A cítim sa dobre. Veľmi dobre. Ale môžem sa cítiť ešte lepšie, a veruže sa aj budem! Keep working hard :))

Počet vecí v šatníku? 6576. (A stále nemám čo na seba! :D)

Rok to bol rýchly, bláznivý, zážitkový, spoznávací, krásny, osudový, úspešný.

Budem naň spomínať ako na najkrajší rok môjho života. (Ak teda nebude 2014 ešte lepší :))

Začala som spolupracovať s Martinom Krystýnekom. Okrem skvelých fotiek, ktorými ma stále zásobuje (či je zima, či je teplo, či sneží, či prší, či je hmla, či je noc,), som vďaka nemu spoznala i Paťku, jeho partnerku a talentovanú vizážistku (líčila ma i na stužkovú), Ľuboša, Jožka Novobilského, Tomáša a mnoho ďalších. Skvelé momenty, krásne fotky, šikovní ľudia, dobrí priatelia. 

Zvládla som maturitu zo Slovenského jazyka a literatúry na jednotku. Zjedla som vtedy asi tonu čokolády, kilo Nutelly a takmer som prišla o nervy, pričom to vôbec nebolo potrebné. Teraz sú predo mnou ďalšie časti maturity a tých sa bojím asi trojnásobne viac, ako tej zo SJ&L. Držím si palce, bude to boj...

Spravila som skúšky na vodičák a dostala som od našich auto. Krásny a šikovný Beetle, ktorým brázdim krajinu pri suchých cestách. (Keď bol sneh, tak som ho vymenila za Pajero.) Pokiaľ som počas mojich vodičských vrtochoch niekoho ohrozila, ospravedlňujem sa. Jazdím však zodpovedne. Chodcov (najmä tých pekne oblečených, usmievajúcich sa či starších) cez prechod vždy pustím, pásy a svetlá mám vždy zapnuté, rýchlosť prekročím spravidla iba mimo mesta.  Ja šoférovanie  táááák milujem!

Vyhrala som Miss Stredných Škôl 2013 a prežila som si v tej súťaži krásne chvíle. 

Písala som o tom i článok, nájdete ho tu.

Našla som (pozor, teraz príde hnusné klišé, avšak je tak pravdivé, ako len môže byť) muža môjho života, chýbajúci kúsok puzzle, nazvitesitoakolenchcete. Pravda, nechcem to tu veľmi ťahať, že kde, kedy, ako, prečo, lebo sa bojím, že by ma mohol niekto z vás urieknuť a čosi by sa pokazilo, len vám chcem povedať, že som šťastná. Najšťastnejšia na svete.

Píšem 170-ty príspevok v tomto roku, 745-ty príspevok vôbec. Mesačne si "na mňa kliknete" približne 40 000 krát. Objavilo sa tu už 8 000 komentárov.

Na Facebooku je Vás 1 222, na Bloglovine 254, na Instagrame 1 298, tu Vás je 656. Niežeby boli tie čísla nejako dôležité, no vďaka ním vidím, že sa tu vždy radi vrátite, že má zmysel robiť to, čo robím (i napriek niekoľkým podivným ľuďom trpiacimi fatálnymi komplexami, ktoré by trebalo čo najskôr liečiť- láskou, jedlom či nemocnicou), že keď sa chce, všetko sa dá.

Vďaka Vám rastiem, dospievam, posúvam sa.

Niekedy mi síce leziete na nervy (to by som tu písať asi nemala, ale čo je pravda, nie je hriech, všakže), ale aj tak Vás zbožňujem. 

Do Nového roku si prajem veľa šťastia, ešte viac lásky (je nejaká hranica, kedy to už viac nejde? snáď nie!), okolo seba dobrých ľudí, veľa úspechov, pevné nervy, Božie požehnanie, veľa dobrého jedla, krásnych zážitkov, nečakaných prekvapení, veľa nových ciest, slnko v tvári, veľa dobrých kníh, energie, dobré zľavy a kvalitné nákupy.

Vám prajem, aby sa Vám splnilo všetko, čo si želáte! Menej jedu (hlavne mojej obľúbenej komentátorke z ČR, ktorá by mala brať život viac s ľahkosťou), málo starostí, veľa dní s úsmevom na perách, žiadne slzy, lásku, aby ste dosiahli ciele, za ktorými kráčate. 

Ja si v nasledujúcom roku prvý krát odvolím (snáď ten môj hlas pomôže), možno sa naučím piť (no jednoducho mi to nechutí...), snáď sa dostanem na školu, na ktorú chcem ísť, pravdepodobne sa veľa nacestujem a budem Vás otravovať mojimi príspevkami i naďalej. 

Ďakujem všetkým za super-duper rok. 

Love, peace and amazing year Ivanka

Že môžeme, ak chceme, že smieme, ak môžeme, a že ak nesmieme, nemôžeme a nechceme.

Čas Vianočný-Nevianočný, vyzerá to u nás ako na Veľkú noc. Sneh ostal niekde v Južnom Tirolsku, teplomer ukazuje nevídané čísla, čo sa odzrkadluje aj na oblečení. Minulého roku, približne o takomto čase, som bola naobliekaná ako taká cibuľka, v plnej výbave i s rukavicami, čelenkou a dokonca i body som mala pod rolákom! A čo je dnes? Šaty a bunda prehodená cez ramená, pričom ani tá nebola potrebná...

Apropo, "kauza: akýmávýznamžesiprehodíškabátcezramená?totakchodíšajpovonku?!". Áno, chodím z času na čas aj tak! Keďže nebývam priamo v meste, kde trávim väčšiu časť dňa, mám auto, aby som sa mohla rýchlejšie a efektívnejšie presúvať, keďže autobusom by mi to trvalo niekedy i hodinu a pol (a to je, prosím pekne, len vzdialenosť 9km, ktorá autom zaberie pri "dopravnej špičke" 15 minút) a premiestňujem sa zväčša len z parkoviska do budovy. Na tých pár minútiek naozaj nepotrebujem zapínať kabáty a bundy, som spod Tatier, niečo snáď vydržím bez toho, aby som nezamrzla :)

Vianoce boli fajn. Trošku smutné, trošku veselé, niečo prišlo, niečo odišlo. Na nebo vzlietla ďaľšia dobrá dušička, svieti jej tam krásna hviezdička. Asi to tak má byť :)

Keď nebudem lenivá a bude sa mi chcieť pohnúť i niečím iným než prstom pri obracaní strán v knihe, nájdete tu zajtra i pár momentov z Vianoc. Ale nič nesľubujem.

A okrem iného, prajem si všetko najlepšie k meninám. Aj všetkým Ivankám a Ivonkám, ktoré ma čítajú! :)

Pekný víkend všetkým. 

Štastné a Veselé Vianoce!

Vianoce, plamienky, láska, varené víno, sobíky, stromček, perníky, vianočná večera, služby Božie, sneh, salónky, úsmev, imelo, mráz kresliaci na okno, Mrazík, Matísek či Kevin, koledy, Ježiško a Santa, darčeky, rodinná pohoda, svetielka, dym z komínov, horúca čokoláda, med a oplátky, zvonček, prskavky, zemiakový šalát, zlaté prasiatko, dotyk...

Čokoľvek, čo Vám pripomína Vianoce, ktoré milujete, čo Vám tie Vianoce robí takými, aké si ich prajete mať, čo Vás robí počas Vianoc šťastnými. 

Ľúbte sa, oddychujte, tešte sa. Buďte šťastní, nestresujte, vychutnávajte si každý magický moment. 

Prajem krásne sviatky.

♡

vianočný škriatok (možno i princezná, ale to len občasne).

Nebo jít s proudem,
na lusknutí prstů se začít hned smát.
Mít svůj chodník slávy a před sebou davy 
a přes zkroucená záda být součástí stáda.
Ale zpívat a hrát, kotníky líbat a stát
na křídlech všech slavíků a vlastně už ze zvyku
přestat se zbytečně ptát.

Keďže Vianoce sú za dverami, je čas na "vianočný outfit". Pravda, nie je to úplne originál  "vánoční", ten bude, ako určite tušíte, až po Štedrom večeri (ako bol aj minulého roku: daj si pozor na želania), ale pokiaľ by sa chcel niekto inšpirovať ešte pred tým, tak tento outfit je celkom dobrým adeptom. 

Tie šaty zbožňujem. Vždy, keď o ne v skrini zachytím pohľadom, zahreje ma pri srdiečku, pretože sú tak nádherne tematické! Pripomínajú mi všetky krásne a pokojné chvíle počas sviatkov, vianočné trhy, medovníky, Sám doma 1/2/užasiajsto, Popolušku, vianočný stromček a všetko to, čo k tomu patrí. 

V kombinácii so zelenou a bielou vyzerajú, akoby som ich ukradla Santovým pomocníkom (u nás ale nosí darčeky Ježiško, keby ste chceli vedieť), ale nedbám. Naozaj ich milujem...

Predo mnou predĺžený víkend v Bratislave a vo Viedni, a.k.a. raj na zemi. 

Majte aj vy pekný víkend. 

hmlisto, miestami sweet lady lollipop.

Keď som pred nejakým tým rokom tvrdila, že nemám rada rifle, netušila som, že názor zmením. (No dobre, možno som to tušila. Ale keď poviem, že som to netušila, bude to znieť veľkolepejšie.) Stalo sa to v sobotu. Viac-menej náhoda, ale volajme to pokojne i osud. Klasifikovala by som to na jeden z tých prípadov: Láska na prvý pohľad. (A potom následne i na druhý, tretí a znova a znova.) 

  Boli sme na výlete v Zakopanom a ako inak, nevynechali sme ani návštevu trojposchodovej budovy Reservedu. Oblečenia toľko, koľko naše obchody spolu nevideli dokopy za celý rok (raj na zemi, naozaj) a vy neviete, kam sa skôr pozrieť. No a potom to prišlo. Kúsok, ktorý zaujal moje oči viac, než všetkých tých XY vecí v celej predajni . Viseli tam, presne vo výške mojich očí. Perfektne nasvietené (obchody už majú dnes iné metódy na psychológiu a manipuláciu zákazníkov, darmo), efektne zavesené, akurát moje číslo. A to bol ten moment. Ten moment, kedy som sa do nich zamilovala. BF strihu, svetlejšia riflovina, vyšúchané časti, v hornej časti, pod prednými vreckami a na boku, s malými kamienkami. Všetky atribúty lahodiace môjmu oku. 

Tak sme to dali dokopy. Ja + superduperrifle=♡.

Všimli ste si, čo mám na krku? Há?! Náhrdelník na mieru, vážení. Aj vy taký môžete mať. (Nie s menom "Ivana" či nápisom "LadyLollipop", samozrejme. Iba ak by ste sa Ivana volali, to mení celú situáciu.)  Zoženiete ho tu. Stačí, ak si vyberiete, aký druh písma či tvar chcete nosiť na krku, jednoducho objednáte, zaplatíte (alebo si necháte zaplatiť) a je váš. (Alebo napíšete Ježiškovi *-*.)

Ozaj, poslúchali ste? Čo si nájdete pod stromčekom?

hračky pre dievčatá (a chlapcov) Vol. II (Asus Memo Pad 10)

 Kto ma sleduje už dlhšie, vie, že sa rada hrám. Na niekoho, na niečo a hlavne s niečím. Keď som bola menšia, zbožňovala som bábiky Barbie (a.ka. bárbiny) a žltočervené autíčko na odrážanie, v ktorom som takmer udusila tri lienky (to je ale iný príbeh, o ňom niekedy inokedy). Nikdy som sa nenudila a vždy som si dokázala nájsť "zábavku", ktorou som trávila voľný čas. Postupom času sa moje priority zmenili a ja som "presedlala" z bábik Barbie a "odrážadla" na iné radosti. Posunula som sa o level vyššie a miesto "bárbin" som v ruke so sebou ťahala...

Ale kdeže. Žiaden vyšší level. Len "vytuningované" Barbie s ešte dlhšími nohami, obrovskejšími očami a hustejšími vlasmi, ako mali predtým. (Bola to nejaká špeciálna edícia. Keby som nebola lenivá, možno by som sa šla pozrieť aj do krabice, kde ich mám dodnes uložené, ako sa presne volali, no, ako na potvoru, lenivá som, takže nič nebude. Okrem toho, koho to zaujíma?) Tak som sa hrala, hrala a hrala. Každý deň bola z mojej Barbie "iná žena" a potom, niekedy v mojich XY rokoch (neviem presný údaj), som všetky moje iné ženy odložila do krabice a už som ich nevytiahla. 

Stala sa zo mňa "velká holka", ktorá sa rada hrá s nulovým súčtom (kecám, poker ani šach hrať neviem), s tieňom (všimli ste si, ako smiešne vyzerá tieň, keď máte na hlave čiapku s brmbolcom? nejako takto  :D), s ohňom (som predsa dáky Baran) a tiež s technikou. Či už sporák, rúra, počítač alebo XBox, všetko má svoje čaro. A vďaka pokrokom a novinkám na trhu, sa môžem dnes hrať i s tabletmi či inými hračkami pre dospelých a násťročných (myslím, že deťom do ruky nepatria, ale pokrok/lenivosť rodičov/snahu zbaviť sa detí nezastavíš).

Pár mesiacov dozadu som mala na hranie vypožičaný MeMO Pad od Asusu, ktorému som dala meno MOMO a o tom, ako sme sa spolu "hrali", som písala i článok.

Tentokrát som do ruky dostala novú hračku.  

Dala som jej meno Pinky (hádajte prečo) a je tiež z rodinky MeMO Pad-ov od Asusu. 

Hrali sme sa spolu viac ako týždeň a ja by som vám rada priblížila, ako nám bolo spolu dobre (resp. čo sa mi na nej/ňom páčilo). Technické parametre a podobné veci, tak do toho "zabŕdať" nebudem. Mňa, ako ženu (bez urážky), tieto veci veľmi nezaujímajú. Stačí mi údaj o kvalite fotoaparátu, miesto na disku a vzhľad. Jednoducho, ak to ulahodí môjmu oku, je to paráda.

A veruže to v prípade Asus MeMO Pad 10 (ME102A) paráda aj je! Má nádhernú ružovú farbu (dostať ho i v bielej a modrej, avšak, načo iné farby, keď môžeme mať ružový?!) a jasný 10-palcový displej, ktorý zobrazuje farby ozaj parádne. Je vybavený dvoma reproduktormi, vďaka ktorým znie hudba veľmi čisto (rozumej: žiadne šušťadlá a brumadlá miesto pesničky, ale naozaj hudba, v ktorej počuť nástroje i spev) a skvelou 5Mpix zadnou kamerou, pri ktorej môžete pri fotení využiť i viacero skvelých efektov, ktoré spravia vaše fotografie ešte viac zaujímavejšími. (Má taktiež prednú kameru s rozlíšením 1,2Mpix, aby váš Instagram účet disponoval i dostatočným počtom "selfies".) Klasicky disponuje všetkými funkciami, ktoré potrebujete (a možno aj nepotrebujete) k lepšiemu životu. Socializácia za pomoci sociálnych sietí, jednoduché a rýchle zdieľanie fotografií či iných dokumentov, priestor pre skvelé aplikácie vyvinuté pre Android, SuperNote Lite pre vaše poznámky, náčrty či čarbanice, skvelý procesor pre rýchlu grafiku. Pracuje sa s ním veľmi efektívne a rýchlo, je prehľadný a na ovládanie a obsluhu dostatočne jednoduchý pre každého. Dobre padne do ruky, nešmýka sa a váži iba 522g (pre predstavu: hlavu by ste ním nikomu nerozbili). A čo je najviac, je ružový!

Ak by ste sa ma opýtali, či by som Vám jeho kúpu odporučila, tak poviem určite áno. Veľmi sympatická a štýlová hračka so skvelými funkciami a krásnym dizajnom. Ako darček pod Vianočným stromčekom určite poteší nejednu dámu/slečnu a vyčarí úsmev na perách. 

Ozaj, spomínala som už, že Pinky je ružový? 

čosi, kamsi, kedysi.

Zvláštne, ako sa deň po dni nič nemení, keď pozriem na nebo, mám pocit, že stojím na mieste a jediné, čo sa strieda, je mesiac so slnkom, a hneď potom sa otočím a všetko je úplne iné, ako to kedysi bývalo. 

Ľudia, ktorí tam stáli, sú preč, stromy, ktoré tam rástli, tých už niet, cesta, ktorou som chodievala, zarástla trávou, budovy, ktoré lemovali ulicu, zbúrali, dokonca už ani tú dobrú čokoládu, čo vám v ústach pukala, v obchode nedostať...

A všetko je akési iné. Keď si to porovnám s minulými rokmi, zdá sa mi, že ten čas ubieha čoraz rýchlejšie. Myslela som si, že keď budem mať auto a "vodičák", budem sama sebe paňou a času budem mať na rozdávanie. Dnes viem, že to bol asi taký omyl, ako keď som išla do sekáču s tým, že si určite niečo pekné kúpim. Omyl omylov. Nič som nekúpila, sila myšlienky zlyhala a ja mám síce auto, ale nemám čas. "Lietam" z jedného miesta na druhé a rozmýšľam, kde sa stala chyba. Zatiaľ som na to neprišla, no držím si palce, aby som to zistila čo najskôr, lebo je to poriadne vyčerpávajúce (to "lietanie", nie rozmýšľanie, aby sme si rozumeli). Čo sa týka "sekáčovania", je to za posledný rok pekná katastrofa! Sem-tam sa v komentároch či správe niekto opýta, do akých sekáčov chodievam a ja už ani neviem, či má zmysel vôbec odpovedať. Tie, ktoré som ozaj zbožňovala, lebo boli plné super "vychytávok", sú dnes plné zožmolenýchfujsvetrov a smradlavýchchcelotobyťvintagesukien. Minule som sa nad tým tak uvažovala a prišla som na dve možné príčiny tohoto biedneho stavu. Buď je to tým, že som vám prezradila moje "tajné" miestečka a vy mi to všetko, skôr než stihnem prísť, vykúpite, alebo som sa "posunula" a niektoré moje nároky na oblečenie (neviem, či používam dobrý výraz, mám totižto silné podozrenie umocnené skúsenosťou v tohtoročných kolekciách, že teraz sa vyrábajú iba "handry") sú už dnes vyššie, ako boli pred rokom. Pokiaľ by som mala vybrať, ktorá možnosť je tá správna, nevybrala by som. Je to z každého "rožku trošku". Ľudia chodia do sekáčov viac, lebo je to lacné, často sa tam dajú nájsť úplne nové veci či dizajnérske kúsky, a tiež preto, lebo je to v móde! Veď aj suseda bola v sekáči, musím ísť predsa aj ja. A potom nám, ozajstným milovníkom sekáčov, ktorý sme tam chodili ešte s maminou za ručičku v čase, kedy som nosila "fontánky" na hlave (niekedy vám ukážem fotku, zaručene sa pobavíte) a vy ste nad "sekáčom" ohŕňali nos a štítili sa vecí, ktoré prebohaužniektoniekedynosiltosinedámnikdyvživotenaseba, ostávajú už iba oči pre plač...

Alebo si nájdem nové tajné "skrýše" a nikomu o nich nepoviem! (Niežeby som bola egoistický sebec, ale niektoré veci si treba strážiť, ak chceme, aby sme boli úspešní. :) Platí to vo všeobecnosti, podotýkam. Každý potrebuje to svoje malé tajomstvo, nie?)

A celkovo, tie veci už nie sú to, čo to bývalo. Nejde len o "sekáče". Tie sú super v tom, že ak si kúpite sveter, tušíte, že už čo-to zažil a máte istotu, že to prežil bez žmolkov a rozťahania sa. Ide najmä o pásovú výrobu, ktorá je v celom svete rovnaká. Jediné, čo sa v jednotlivých obchodoch mení, sú visačky. A sem-tam ceny. Ale v podstate sú veci všade rovnaké...

Mám to ja ale problémy, všakže. Už som sa posťažovala, hneď mi je lepšie. :D

Chcete sa posťažovať aj vy? Nech sa páči....

Its Wednesday, Witches!

Dnes len v krátkosti. 

Vonku je zima ako v ruskom filme (prekvapivo, veď máme december), sneh sa roztápa a všetko to mrzne (aspoň je sranda na kolesách, keď sa pri bočení do ulice šmýkam zo strany na stranu), v škole vrcholí mučenie (už len zajtra a môžem sa začať plnohodnotne tešiť na Vianoce!), nemôžem sa dočkať perníčkov, šohájd a višňových guliek (och, to zas budem musieť dvojnásobne viac cvičiť), zase raz sa vrátim k sledovaniu Gossip Girl (milujem prázdniny), už len pár dní a budem sa môcť blázniť v snehu (sánky, skútre či lyže) bez toho, aby som rozmýšľala nad tým, čo bolo za úlohu z nemeckého dejepisu a ...

No, jednoducho mi bude dobre. Ako každé prázdniny. :)

Červenú zbožňujem, či už na oblečení, v interiéri alebo líčení, čo ste si už určite všimli. Vôbec na mňa nepôsobí agresívne, ako niektorí zvyknú tvrdiť. Práve naopak, vždy, keď mám na sebe niečo červené, čo i len malý detail, cítim sa živšie. A keď je červená v mojom outfite jednou z dominantných častí, som nabitá energiou a akási akčnejšia. Najradšej ju kombinujem s bielou a čiernou, pretože je to overená "klasika", ktorou sa máločo pokazí. 

Keby som si takto odbehla do Londýna, určite by bol nejaký ten fešák z Queen's Guard spred Buckinghamského ochotný vymeniť sa so mnou. 

Tá naša stužková!

Život plynie. Plynie ako rieka. Kľukatí sa, dvíha svoju hladinu, vytvára si nové cesty. Neplynie vždy pokojne, no nie je ani priveľmi búrlivá. Občas má i mŕtve rameno, ale vždy nájde ten správny smer. 

Naše rieky sa spojili pred piatimi rokmi, keď sme prvý krát prekročili prah dverí 1.E. Na našich tvárach bolo badať očakávanie, vzrušenie, sny a nádeje, strach z nepoznaného a chuť objavovať. Nevedeli sme, čo nás čaká, no boli sme odhodlaní vychutnať si to plnými dúškami. 

Ubehlo päť rokov a ja rozmýšľam, čo sa s odstupom času zmenilo. Na našich tvárach, v našich očiach. V podstate nič, a zároveň všetko. Hovorí sa, že časy sa menia, a len blázon by tomu nebol ochotný uveriť. Vyskúšali sme si na vlastnej koži, ako chutia dobré a zlé časy. Prežili sme si všeličo. Boli sme šťastní, boli sme smutní, boli sme smelí, boli sme nesmelí, trápili sme sa, bojovali, prežívali víťazstvá i prehry, tešili sa z čarovných okamihov.

Riadili sme sa heslom (a ešte stále riadime): Čo nás nezabije, to nás nezabije a keď nejde o život, nejde o nič, vy. Stresovali sme učiteľov našim nezáujmom o učenie, zdržiavali sa a vyhýbali skúšaniu, boli sme urečnení ako baby na trhu či mnohému sme rozumeli asi tak, ako ryby divadlu. Napriek všetkému to s nami učitelia zvládajú dodnes. Ďakujeme im, že sú takí vytrvalí a ukazujú nám, ako má tá naša rieka správne plynúť. Všetko, čo nám kedy povedali, nám ostane v srdciach a všetko, č do nás kedy vložili, sa na nás odzrkadlí, pretože každé jedno slovo, ktoré nám kedy povedali, si veľmi vážime, i keď to tak niekedy nemuselo vyzerať . Prajem si, aby na nás do budúcna spomínali len s úsmevom na perách.

Stužková? Nebolo to také, ako sme si to predstavovali a vysnívali. Nestáli sme tam, pred všetkými hosťami, takí, akí sme si mysleli, že budeme. Veľavážení maturanti so serióznym výrazom v tvári, hrdí na to, že sme to päťročné dvíhanie a kľukatenie hladiny zvládli bez ujmy na zdraví. Maturanti, ktorí sa nemôžu dočkať chvíle, kedy posledný krát zazvoní školský zvonec a preklínajú každú minútu, ktorá ich delí od vysnívaného konca. Práve naopak, je to celkom iné, než boli naše predstavy. 

Jeden z prvých septembrových dní spred 13 rokov, slnko prekukovalo spoza mrakov, zo stromov padalo lístie a z našich úst prvé mliečne zúbky. S taškou na chrbte, ktorá bola často krát väčšia ako my sami, sme utekali do otvorených brán školy a s nadšením sme kývali rodičom a tešili sa z toho, akí veľkí už sme. Oni sa obracali na padajúce hviezdy s prianím, aby sme s takým nadšením zvládli utekať až do cieľa. 

Čas neúprosne letel a naše nadšenie opadávalo. Ale utekáme ďalej. 

V ten večer, večer našej stužkovej, sme chceli byť najdospelejší, ako sa len dá. Na ten okamih sme čakali od chvíle, kedy naše rieky boli ešte len potôčikmi, a teraz je za nami....

Život plynie. Plynie ako rieka. Kľukatí sa, dvíha svoju hladinu, vytvára si nové cesty. Neplynie vždy pokojne, no nie je ani priveľmi búrlivá. Občas má i mŕtve rameno, ale vždy nájde ten správny smer. Naše rieky sa pred piatimi rokmi spojili a v piatok, 6. 12. 2013 stužky odhalili, že naša spoločná rieka ústi v maturitnej lagúne, ktorej odliv odnáša posledné mesiace nášho detstva. 

Je to strašne zvláštne. Tak veľmi mi je ľúto, že je to za nami. Prečo sa také nádherné momenty nemôžu v živote opakovať viac krát? Ubehlo to nesmierne rýchlo.

Bolo to však krásne. Celý večer bol nádherný. Zabavili sme sa, zatancovali, program sme mali vynikajúci, koláče tiež :D (keby ste nevedeli, zbožňujem sladké!), všetky spolužiačky boli prekrásne ako bábiky, pani učiteľka bola úplná bohyňa, nemeckí učitelia tancovali ako draci (skoro som z nich odpadla!), maminka s ocinom boli úžasní, moja najsamlepšia "supermama" ma zachránila pred zrútením sa (slzy v očiach a depresia) po tom, čo mi spolužiačka nechtiac vyliala ríbezľový džús na šaty (vyprala to v umývadlách na záchodoch a ešte to rýchlo zbehla domov vysušiť, aby to stihla do polnočného súdu ) a video z kradnutia máme najsuper.
A bolo to celé krásne krásne!

Keď budem mať "situačné fotky", tak vám pár ukážem. :)

cíť sa ako vločka.

Tak už mám po stužkovej! Bolo to nádherné, bolo to jedinečné, bolo to fantastické, bolo to zábavné, bolo to dojímavé, bolo to strašne krátke a chcem si to zopakovať!

Nádherný večer s najlepšími ľuďmi, na ktorý budem spomínať ešte veľmi dlho. 

Mám už aj nejaké fotky, no nechám si ich až na zajtra, ak sa neurazíte. Rada by som k tomu pridala i nejaké  to sprievodné slovo. :)

Štvrtkový outfit, kedy u nás ešte nebol sneh a ja som ho chcela bezpodmienečne privolať! (Reku, nech je na tú stužkovú romantika.) A hádajte čo? Podarilo sa. Snehu po kolená a padá stále ďalej. Som so sebou spokojná...

jeseň, neopúšťaj ma!

Zima je zvláštne obdobie. Okrem toho, že si po dvoch minútach strávených na vzduchu prestávam cítiť nos a šanca vysloviť jednu súvislú vetu s tým, aby mi zo zamrznutých úst bolo čosi rozumieť, sa rapídne sekundu po sekunde znižuje, strácam chuť robiť niečo zmysluplné. Respektíve, strácam chuť vytiahnuť "päty z domu" a tváriť sa, že mi je super, keď mi super v žiadnom prípade nie je! 5 vrstiev oblečenia ako taký cibuľák, červený nos, na chodníkoch klzisko a omrznuté prsty. K tomu sa pridá čierna, čierna a čierna záplava oblečenia vo všetkých obchodoch, pofiderné svetre divných tvarov z ešte divnejších materiálov a pseudočiapky s infantilnými brmbolcami. (Niežeby boli brmbolce zlé, to určite nie! Ale čo je veľa, to je niekedy naozaj veľa...) 

Každopádne, ja sa nedám! Povyťahujem moje oranžové, ružové, krémové, modré, leopardie, červené a žlté kabáty a kožušteky a budem bojovať. Možno aj s nejakým tým brmbolcom na hlave...

Inak, Martin má nový web. Podľa mňa vyzerá nesmierne luxusne a príťažlivo, najmä tým, aký jednoduchý je. Zatiaľ je portfolio síce len v tej "basic" verzii, no postupom času sa rozrastie, tak sa sem-tam kuknite. Pripomínam i sekciu "blog", kde väčšinu článkov píšem ja! :)

Vaše nahé telo by malo patriť tomu, kto pochopil a akceptoval vašu nahú dušu.

Sme komplikovaní. Nevieme, čo chceme a nie je nám jasné, kam smerujeme. 

Skrývame sa v ulitách, nosíme masky, takmer nik nepozná naše pravé ja. Z času na čas sa však stane, že maska nám z tváre spadne. Možno s rachotom, možno si ju sami a potichu odložíme do vrecka. A potom sú z nás iní ľudia...Iní alebo praví? 

Neviem. Každá minca má dve strany. Tak prečo by človek nemohol mať dve tváre? Možno sú obe zlé, možno sú obe dobré, možno splývajú do jedného celku a sú v harmónii. A odkryjú sa vždy vo chvíľach, kedy to najmenej čakáme.

Aj ja mám dve tváre. Dobrú i tú menej dobrú. Nestriedam ich, nemením. Nemôžem ich ovplyvniť, ani keby som veľmi chcela. 

Nepoznáte ma a ja nepoznám vás. Chodíte tu, čítate ma, sledujete. Sem-tam ma zastavíte na ulici, v obchode, napíšete e-mail či správu. Máte vo veľkej miere pocit, že ma poznáte. Je to zvláštne, lebo vidíte iba malinkú časť z môjho života a predsa viete tak veľa. Dokážete si o mne utvoriť názor z pár fotiek a riadkov, a máte pocit, že som vaša "stará známa". Pritom ani neviete, kto som. Poznáte moju tvár, no nepoznáte moju dušu. Poznáte, ako píšem, no nepoznáte, o čom píšem. 

Ale najhoršie na tom je, že niekedy mám pocit, že to sama nepoznám ani ja...

Foto: Martin Krystynek

Love, peace and soul Ivanka