modrá je dobrá.

Modré je nebo. Modré je more. Modrá je symbolom vernosti. Modrá vyžaruje ticho a bezpečie. Je hĺbavá a   pokojná. Ak by mala mať sloboda nejakú farbu, určite by to bola modrá. Už len z princípu.

Samozrejme, outfit, ktorý je celý modrý až tak slobodne nepôsobí. Skôr uniformovane. Pripomína mi čučoriedky, ktoré sem-tam zbierame v auguste so starým tatom na Liptove. Tie chvíle sú krásne, ale verte mi, nikto nechce v normálnom živote vyzerať ako čučoriedka. Teda, ja určite nie. Preto aj to oranžové sako. Aby som vyzerala aspoň ako broskyňovo-čučoriedková zmes. To už môžem. A tiež sa môžem tváriť, že leopard je čokoláda a kabelka banán. A máme "fajnový" ovocný mix na večer. Kto by si dal?

aké je byť človekom?

Mám rada malé chutné chlpaté biele zajačiky. Keď mi však začnú liezť na nervy, postupne ich pozabíjam, aby som ich potom mohla nosiť ako vestičku. Okrem toho, mučím kone a keď skonajú, robím z nich zlaté odliatky. Potom vyslovím zaklínadlo a prútikom od Grangerovej ich premením na takú veľkosť, aby sa z nich dali urobiť náušnice. Šatku som ukradla námorníkovi. Ako bonus pri plavbe som od pirátov z vedľajšej lode obdržala zlaté náramky a pracky na opasok. Síce ma to všetko stálo a stojí veľa energie, hovorím si: No čo by som pre osobné blaho nespravila?

Svet je na hlavu. Maximálne a neodkladne. Ľudia sú blázni a nám neostáva nič iné, než sa tváriť, že nie sme človekom alebo jednoducho prijať svoj osud a byť bláznom tiež. Takým, akým sú všetci. Teda, jedným z nich. Ono je totižto viacero druhov a verte mi, ťažko si je vybrať. Môžete byť výstredným, falošným, tichým, schizofrenickým, veselým či pomstychtivým a kopou iných. Nikde nie je napísané, že len jedným, pokojne si to pokombinujte. Dnes sa v tom bláznovstve na vás nik nenahnevá. A verte mi, niektorí budú chcieť byť dokonca ako vy. Ale recept na to vaše bláznovstvo im neprezraďte...

Ono by to potom stratilo svoje opodstatnenie. Teda, ako dnes asi všetko. Tak si aspoň tú bláznivú "človečinu" ustrážte. 

vesta je umelá kožušina. nezabíjam zvieratá, ani neokrádam námorníkov. blázon som, ale s tým už nenarobí nikto nič.

na návšteve z vesmíru.

If I was your boyfriend, never let you go

Keep you on my arm girl, you’d never be alone

I can be a gentleman, anything you want

If I was your boyfriend, I’d never let you go, I’d never let you go

spieva Justin v jednej z jeho piesní.

a ja ho za to žeriem.

tak ako tie metalické tenisky, ktoré som objavila úplne nové v sekáči. a hneď na druhý deň, akoby z neba spadnutá, tam visela aj priestranná taška, ktorá k nim perfektne pasovala. vyzerá to síce ako oblečok pre astronautov, ale niekedy nie je zlé odletieť trošku mimo našu zem. čo poviete? .)

prežívate? skúste žiť...

Život je húsenková dráha. Život je rieka. Život je krajina zázrakov. Život je peklo a raj. Život je farebný, život je čierno-biely. Život je dlhý, život je krátky. Život milujeme, život nenávidíme. Život je tu, aby sme ho žili, nie prežívali. A bude taký, aký si ho spravíme....

V toto obdobie milujem farby a melancholickú hmlu. Také spestrenie počas tých pochmúrnych nostalgických dní.

Inak, okuliare sú dioptrie, nie imidž, aby som to upresnila. Do diaľky som slepá ako "patrón" a okuliare nosím, ak mám náladu. V škole tú náladu musím mať vždy, aby som videla na tabuľu. No mimo školy len občas. Preto je to asi len druhý krát, kedy v outfite vidíte aj dioptrie. .)

Majte pekný víkend.

hry so životom.

Ty a ja,

Zbláznení obaja,

Život sa s nami hrá,

Ešte niečo pre nás má.

Nahliada nám do karát,

Nehrá podľa pravidiel,

Rád vyhráva

A berie silu z našich tiel.

Mám strach, že príde dážď

Nebudem mať pršiplášť.

Však viem, že prídeš včas,

Zachráni ma sila, čo je v nás.

Avšak príde jeden deň, keď sa všetko zmení,

Náš svet sa otočí, nezostane kameň na kameni.

Zbúrame múry sveta, objavíme Atlantídu,

Niekto nám v tom pošepká,

Kde nájdeme cestu inú.

Zdá sa byť nejasné,

Koľko ohňov uhasne,

Kým my dvaja,

Vrátime sa opäť do raja.

pesničkujem si. každú nedeľu s gitarou v ruke, zaborená v ružovom koberci a zošitom pred nosom. možno raz zo mňa niečo bude...

a ak by aj nie, tak aspoň budem chodiť po svete v "nočnej košeli", ako môj ocko tieto šaty volá. lebo sú najpohodlnejšie, najefektnejšie, najprispôsobivejšie, najkrajšie sa točia a najlepšie sa kombinujú. a rozumejú si aj s leopardom, čo je teda veľké plus.

ďakujem Belle za miesto na jej blogu. som jej nesmierne vďačná a zaviazaná. :*

pseudoilúzia.

Je zvláštne, ako sa človek mení. Ako sa striedajú priority a menia chute. A ešte zvláštnejšie je, ako sa mení to, čo milujeme. Keď som s blogom začínala (pred sto rokmi), bola som taký malý planktón vo veľkom svete. (Cháp: otrasná kvalita fotiek. prázdne reči. nerozkukanosť. niežeby to teraz bolo lepšie a ja by som už bola rybou. tvrdím, planktón navždycky.) Veľmi som chcela, aby som mala také super fotky, ako mali v tom čase moje najobľúbenejšie blogerky. Veľmi som chcela, aby som mala veľa followers, ako mali v tom čase moje najobľúbenejšie blogerky. Veľmi som chcela, aby som mohla chodiť na akcie, kde boli moje najobľúbenejšie blogerky. Postupom času som však rada, že sa mi nepodarilo stať sa súčasťou toho sveta. Pretože sa všetko vyvinulo nejakým divným smerom. To, čo som na nich a ich štýle milovala, akoby odfučalo jedným príspevkom preč a boli tu iné dievčatá, ktoré som už nespoznávala. Typ fotiek, ktoré ma skôr nútili z blogu odísť, než aby som nadšene listovala ďalej, divné formy spolupráce s obchodmi, ktoré boli nad rámec môjho chápania, falošné giveaways, ktorým cieľom bolo len získanie si (v tom prípade doslova nahrabanie si) nasledovníkov a mnoho ďalšieho. Ďalšou skupinou boli tie dievčatá, ktoré som milovala, ale oni skoro pochopili, že je ten svet len pseudoilúzia a tak dali blogovaniu zbohom, hoc bol ich potenciál obrovský a bez problémov by mohli konkurovať veľkým slovenským rybám. 

Ďaľšou kapitolou pre mňa boli dievčatá, ktoré som na prvý pohľad moc neregistrovala. No čím ďalej, tým viac som na ich blogy klikala častejšie a zamilovala si ich. Pretože to boli normálne dievčatá, s normálnymi problémami, ktoré sa nebáli experimentovať, povedať svoj názor a vyjadriť svoje pocity. Nepotrebovali pre život a dobrý pocit tisíce komentárov, nepotrebovali tisíce čitateľov, nepotrebovali pozvánky na udalosti, nepotrebovali v podstate nič. Stačilo im, že majú blog, na ktorom sa s nami môžu podeliť o všetko, čo im zíde na um. A asi pre tú ich všednosť a súčastnú nevšednosť, ich mám rada...

(Hoc v poslednej dobe blogy moc nekomentujem, vždy si rada kliknem a popozerám, čo je nové.)

Nechcem, aby ste tú prvú časť príspevku brali v zlom. Blogovanie milujem, aj keď niekedy nie je naň tak veľa času. Aj tie blogerky, ktoré sa zmenili, mám stále rada, len už to nie je to, čo to kedysi bývalo. Ľudia sa menia, mením sa aj ja. Viem, že tá zmena názoru je aj mojou premenou. Nikoho neodsudzujem, nikoho nekritizujem. Každý je taký, akým byť chce. Ak sa nám to nepáči, je to náš problém a naša vec vkusu.

Ja sa s blogovaním skončiť nechystám. (Ak v to niekto dúfal, tak prepáčte. :D) Milujem to. Môžem sa vypísať z toho, čo ma trápi, môžem vám ukázať svet mojimi očami. a to ma neprestane baviť nikdy...

prajem príjemný víkend.

prosíme tých, ktorí tvrdia, že sa niečo nedá, aby nezdržovali tých, ktorí to už robia.

Čo všetko je človek ochotný obetovať pre niečo, čo miluje? Všetko. A čo to "všetko" znamená? Vo svojej podstate vlastne nič. Ale keď to nič stratíte, odíde s vami aj kusisko vašeho ja. Takáto je teda tá super definícia toho nič. Pre iných to neznamená veľa, pre vás je to celý váš život. Ak sa ho niekto pokúsi zničiť, vynaložíte všetko úsilie pre to, aby sa jeho pokus stal len pokusom a ničím iným. Pretože stratiť kúsok seba, to nie je dobré....
Veď viete. Preto robíme všetko s láskou, emóciou a vášňou. Aby sa pre to našlo miesto v našom srdiečku po celý život.
čo milujete vy?

to moje hlavné je tanec, spev, gitara a móda. knihy a foťák.

ťažká doba a prebdená noc.

Stratený život, zlý sen,

zvädnuté kvety, zabitý deň.

Zlá karta, falošný tón,

to nie je pravda, to nie je on.

Boľavá hlava, stratený čas,

poľná tráva a zlomený hlas.

Deravé vrecko a nezvaný hosť,

všetko je nanič a nič nie je dosť.

Ale keď ráno vstanem z postele,

všetko sa pekne krásne rozbehne.

nič sa mi nechce. dajte mi certifikát lenivosti.

jazda životom.

 

Pozrela sa do zrkadla a videla niečo, čo tam predtým nebolo. Spokojnosť. 

Spokojnosť v unavených očiach. Spokojnosť v pravej jamke na líci. Spokojnosť v jemných vráskach na čele. Akoby sa karta obrátila na druhú stranu a všetko to, čo bolo, sa premenilo v dobré.

A možno sa to ani nepremenilo. Možno to tam bolo vždy. Len to nebolo vidieť. Bolo potrebné nechať uplynúť nejaký čas, aby sa to predralo na povrch a dobre sa zahladieť. Nie povrchne, nie chvíľkovo. Vnímavo, skúmavo a s otvoreným srdcom.

Fotky vznikli včera. Bola zima, zlomil sa statív a trošku fúkalo, no mali sme v hlave určitú predstavu, tak sme sa nedali odradiť. Zatiaľ len prvá časť, ostatné budú neskôr. :)

Fotil Boris Reichel.

 

Love, peace and fashion Ivanka

Áno, bola trošku zima. Nie, nebudem chorá.

Múdra žena si komplimenty vypočuje a poďakuje. Hlúpa im aj uverí...

V šatníku mám štyri dlhé sukňe. Jedna je fuchsiovo ružová, druhá hnedá a tá tretia čierna. Táto je štvrtá. Keď som ju v sekáči uvidela, potešila som sa jej farbe a taktiež materiálu. Je padavá a pri chôdzi sa tak pekne "plentá". No keď som si ju kupovala, zjavne som si neuvedomila, aké ťažké je pre mňa dlhé sukňe kombinovať. Najmä v chladnejšom období. Ak je teplejšie, kľudne to vyrieši sako a nejaký top, prípadne blúzka. No v zime nosím zväčša kabáty a myslím, že je všetkým jasné, ako smiešne by táto dlhá sukňa vyzerala s kabátom. Tak som si povedala, že hrubý pletený sveter s veľkými očkami by mohol byť riešením. Samozrejme, ak by som taký sveter mala...Nehovorím, že nemám. Ale nie je v tej správnej farbe, aby sa mi k tejto sukni hodil. Tak som teda vytiahla čierny rolák a čierny sveter, hodila to na seba a celá rozčarovaná som od skrine odišla. 

Ale výsledok nie je až taký zlý, ako som si myslela. Samozrejme, mať na sebe dva svetre, je pochopiteľné, že sa dostaví "Medvídek Pů" efekt. No inkognito klobúk na hlave zaručil, že ma nik nespoznal. 

Pani predavačka u Baťu sa ma dokonca pýtala, či som tunajšia. Vraj tak dobre oblečeného človeka v Poprade dlho nevidela. Nie v mojom veku....

Tak teda ďakujem, pani predavačku pozdravujem a vám prajem pekný víkend.

don't you worry child.

Čím viac toho človek má, tým viac mu chýba. Je to zvláštne, nie? Najmä ľudia, ktorí majú všetko, čo sa týka materiálneho zabezpečenia, sú zväčša vnútorne prázdni a cítia sa osamotene.

Samozrejme "mať" neznamená byť šťastný. Preto je niekedy lepšie len obdivovať, snívať a tešiť sa z maličkostí...Lebo tak nám je na svete lepšie.

Zdá sa, že topánky, rukavice a kabát sú už v mojom šatníku "svätou trojicou". Dúfam, že sa nik nenahnevá, ak ich budem nosiť aj naďalej. Akosi sa tej kombinácie nedokážem a asi ani nechcem vzdať.

Okrem toho, je to zas a znovu kombinácia nabitá farbami, tak snáď nikomu "nevypáli" oči či nejako neuškodí, čo sa týka zdravotnej stránky. Ak je na farby niekto alergický, tak nech rýchlo zavrie oči a nepodlieha panike. ;) (Len sa stačí pomaly presunúť na inú stránku.)

Inak, potrebujem zelený kabát. Nejaké "pikošky", kde ho zohnať?

srdiečkovo.

Mám sa dobre. Až príliš. Kopa inšpirácie, slnko nad hlavou, žiadne starosti.

Dúfam, že tento stav potrvá.

Taký sobotný prílev inšpirácie dopadol napríklad nejako takto. Je to pieseň, no nebudem vám ju tu dávať celú. (Lebo ešte ani celá nie je.)  

Ľúbiš ma, len keď sa ti to hodí,

Nemáš ani predstavu, ako veľmi ma to bolí.

Už mám dosť piesní o láskach

Všetky akoby vystrihnuté z obrázka.

Láska nie je o tom, ako krásne plynie.

Cesta má vždy zádrhel, prekážka ťa neminie.

Zafúka vietor, prinesie prúdy,

Rozsype sa ako staré čínske múry.

Nič, len chlad a tma.

Slaná rosa na perách.

Holý vankúš,

Kufre stojace vo dverách.

Prázdne srdce, 

Zastavený čas,

Prebdené mesiace 

A na chrbte mráz...

A nedeľný prílev inšpirácie dopadol tak, že som si "vymaľovala" silonky.

Aspoň niečo užitočné, čo som cez prázdniny urobila.

back in time.

Pokračovanie fotiek back in time, tentoraz vo farebnej verzii. Okrem toho, že ma inšpirovala z veľkej časti hudba (Lana, Adele, Marina), je tu ešte niečo, kvôli čomu tie fotky vznikli. Pred nejakým časom ma oslovila firma Avon a ponúkla mi spoluprácu vo forme recenzií na ich produkty. Ponuku som prijala a sama sebe som sľúbila, že tie recenzie pojmem trochu inak, než len také klasické bláboly o tom, aký je daný produkt super, ako by ste si ho určite mali kúpiť a bla bla bla...

Uzavrela som dohodu sama so sebou, že ak daný produkt vyskúšam, odfotím, čo pri ňom cítim. Zhodou okolností, produktom na vyskúšanie bol práve parfém, takže úloha bola pre mňa pomerne jednoduchá, keďže som na vône tak trochu maniak.

Parfém City Rush od Avonu. Stačilo raz privoňať a bolo to jasné. To, čo som cítila boli tradície, vintage, Bridget Bardot, Raňajky u Tiffanyho, Primadonna Girl a noblesa. Možno to bude trochu divné, prirovnávať vône k piesňam a filmom, ale keď zavriem oči a zapojím všetky zmysly, ide to prakticky samo. O zložkách vône si bezpochyby môžete prečítať hockde na internete a myslím si, že by bolo zbytočné rozpisovať ich tu. Hádam, že len veľmi malá časť z nás vie rozpoznať všetky jej časti a preto si v nej každý nájde to svoje. Ja sa rozplývam nad vôňou sliviek, ktorá mi pripomína moje obľúbené lupačky od maminy a vôňou dreva, ktorá mi pripomína koniec letných prázdnin a Vianoce. Keď už ide o to, je to pre mňa bezpochyby vôňa z kategórie "na zimu", teda hrejivá a snová.

 Ako som už spomínala, pripomína mi veci tradičné. Perly, veľké účesy, klasické linky a ženskosť. Povedala by som, je to vôňa presne pre mňa, pretože tieto veci milujem a nemám veľmi vzťah k moderným veciam. (Pri slove "moderný" mám na mysli Nicki Minaj, neónové oufity, geometria, súmernosť,..Avšak proti gustu žiaden dišputát. ;)) Preto vznikli aj tieto fotky. 

back in time. (B&W edition)

Vraví sa, že ľudia hazardujú so životom. No nie je to pravda. Život hazarduje s nami. Hrá nepekné hry s našimi strážnymi anjelmi, ktorí "hádžu" do hry svoje krídla. Neskôr ich v dákej stávke prehrajú a sme tam, kde sme byť nechceli. Šťastie pred nami uteká, anjel sedí pri víne bez krídeľ, lož má kratšie nohy ako zvyčajne, zlodeji si kradnú navzájom, čierna neladí s bielou, ryby chodia po suchu a s

vet sa rúti do záhuby. A tak, pomaly, ale iste, sa k anjelovi môžme pridať a piť víno (alebo kľudne aj čaj) spoločne. Napokon, tie krídla nie sú až tak podstatné, lietať sa dá aj bez nich. Stačí vypiť Red Bull, či si požičiať plášť od Supermana. Hneď môžete zachranovať svet. A ak sa bojíte lietania, potom hoďte reč so Spidermanom. Ten vám poradí, ako na ten zázrak, čo mu vystrekuje z rúk....

 

strácame nielen druhých, ale aj samých seba...

 milujem Adele, Lanu Del Ray a Marinu Diamandis. tak som sa inšpirovala.