Taký bol rok 2013!

Každý už netrpezlivo čaká na posledný tohtoročný príspevok v znamení "čo nám rok 2013 dal, čo nám rok 2013 vzal, čím nás rok 2013 prekvapil (milo či nemilo), čo sme od neho očakávali". Taká tá bilancia, ako bola na konci denníka Bridget Jonesovej vo filme. Čísla, fakty, nejaké tie pocity, úspechy, pády, radosti.

Tak teda, do toho.

Zjedená čokoláda? 6259 kg. (Ale neviem to úplne presne. Toho roku to však bolo menej ako po minulé roky. Tuším to má súvis s tými úpravami jedálnička, ktorým som v určitých fázách roku podľahla.)
Počet pádov na schodoch v opätkoch? 1.  (Našťastie, žiadne trvalé následky a videlo to iba pár ľudí, takže ani taká strašná potupa to nebola. Niežeby som teda v opätkoch chodiť nevedela, ale deň predtým som mala svoj druhý tréning v Powercross-e a nevedela som poriadne ani nohu od zeme odlepiť.) 

Asi 15 nových priateľov a ľudí, ktorí mi radikálne zmenili život. 

Desiatky starých priateľov, ktorý mi zmenili život (či už v pozitívnom alebo negatívnom ponímaní). Každopádne, každému z nich veľmi ďakujem.
Preplakané noci/dni? XY (Koncentrovali sa však v prvej polovici roka, čo si vlastne už ani tak nepamätám. Plakalo sa kvôli mnohým veciam. Veď to poznáte...) 

Priania a sny? XXYY (Asi tak trojnásobný počet tých sĺz. Nesmierne veľa sa mi splnilo a som nesmierne šťastná.)

Kilá, ktoré som zhodila? 3. (A cítim sa dobre. Veľmi dobre. Ale môžem sa cítiť ešte lepšie, a veruže sa aj budem! Keep working hard :))

Počet vecí v šatníku? 6576. (A stále nemám čo na seba! :D)

Rok to bol rýchly, bláznivý, zážitkový, spoznávací, krásny, osudový, úspešný.

Budem naň spomínať ako na najkrajší rok môjho života. (Ak teda nebude 2014 ešte lepší :))

Začala som spolupracovať s Martinom Krystýnekom. Okrem skvelých fotiek, ktorými ma stále zásobuje (či je zima, či je teplo, či sneží, či prší, či je hmla, či je noc,), som vďaka nemu spoznala i Paťku, jeho partnerku a talentovanú vizážistku (líčila ma i na stužkovú), Ľuboša, Jožka Novobilského, Tomáša a mnoho ďalších. Skvelé momenty, krásne fotky, šikovní ľudia, dobrí priatelia. 

Zvládla som maturitu zo Slovenského jazyka a literatúry na jednotku. Zjedla som vtedy asi tonu čokolády, kilo Nutelly a takmer som prišla o nervy, pričom to vôbec nebolo potrebné. Teraz sú predo mnou ďalšie časti maturity a tých sa bojím asi trojnásobne viac, ako tej zo SJ&L. Držím si palce, bude to boj...

Spravila som skúšky na vodičák a dostala som od našich auto. Krásny a šikovný Beetle, ktorým brázdim krajinu pri suchých cestách. (Keď bol sneh, tak som ho vymenila za Pajero.) Pokiaľ som počas mojich vodičských vrtochoch niekoho ohrozila, ospravedlňujem sa. Jazdím však zodpovedne. Chodcov (najmä tých pekne oblečených, usmievajúcich sa či starších) cez prechod vždy pustím, pásy a svetlá mám vždy zapnuté, rýchlosť prekročím spravidla iba mimo mesta.  Ja šoférovanie  táááák milujem!

Vyhrala som Miss Stredných Škôl 2013 a prežila som si v tej súťaži krásne chvíle. 

Písala som o tom i článok, nájdete ho tu.

Našla som (pozor, teraz príde hnusné klišé, avšak je tak pravdivé, ako len môže byť) muža môjho života, chýbajúci kúsok puzzle, nazvitesitoakolenchcete. Pravda, nechcem to tu veľmi ťahať, že kde, kedy, ako, prečo, lebo sa bojím, že by ma mohol niekto z vás urieknuť a čosi by sa pokazilo, len vám chcem povedať, že som šťastná. Najšťastnejšia na svete.

Píšem 170-ty príspevok v tomto roku, 745-ty príspevok vôbec. Mesačne si "na mňa kliknete" približne 40 000 krát. Objavilo sa tu už 8 000 komentárov.

Na Facebooku je Vás 1 222, na Bloglovine 254, na Instagrame 1 298, tu Vás je 656. Niežeby boli tie čísla nejako dôležité, no vďaka ním vidím, že sa tu vždy radi vrátite, že má zmysel robiť to, čo robím (i napriek niekoľkým podivným ľuďom trpiacimi fatálnymi komplexami, ktoré by trebalo čo najskôr liečiť- láskou, jedlom či nemocnicou), že keď sa chce, všetko sa dá.

Vďaka Vám rastiem, dospievam, posúvam sa.

Niekedy mi síce leziete na nervy (to by som tu písať asi nemala, ale čo je pravda, nie je hriech, všakže), ale aj tak Vás zbožňujem. 

Do Nového roku si prajem veľa šťastia, ešte viac lásky (je nejaká hranica, kedy to už viac nejde? snáď nie!), okolo seba dobrých ľudí, veľa úspechov, pevné nervy, Božie požehnanie, veľa dobrého jedla, krásnych zážitkov, nečakaných prekvapení, veľa nových ciest, slnko v tvári, veľa dobrých kníh, energie, dobré zľavy a kvalitné nákupy.

Vám prajem, aby sa Vám splnilo všetko, čo si želáte! Menej jedu (hlavne mojej obľúbenej komentátorke z ČR, ktorá by mala brať život viac s ľahkosťou), málo starostí, veľa dní s úsmevom na perách, žiadne slzy, lásku, aby ste dosiahli ciele, za ktorými kráčate. 

Ja si v nasledujúcom roku prvý krát odvolím (snáď ten môj hlas pomôže), možno sa naučím piť (no jednoducho mi to nechutí...), snáď sa dostanem na školu, na ktorú chcem ísť, pravdepodobne sa veľa nacestujem a budem Vás otravovať mojimi príspevkami i naďalej. 

Ďakujem všetkým za super-duper rok. 

Love, peace and amazing year Ivanka

Že môžeme, ak chceme, že smieme, ak môžeme, a že ak nesmieme, nemôžeme a nechceme.

Čas Vianočný-Nevianočný, vyzerá to u nás ako na Veľkú noc. Sneh ostal niekde v Južnom Tirolsku, teplomer ukazuje nevídané čísla, čo sa odzrkadluje aj na oblečení. Minulého roku, približne o takomto čase, som bola naobliekaná ako taká cibuľka, v plnej výbave i s rukavicami, čelenkou a dokonca i body som mala pod rolákom! A čo je dnes? Šaty a bunda prehodená cez ramená, pričom ani tá nebola potrebná...

Apropo, "kauza: akýmávýznamžesiprehodíškabátcezramená?totakchodíšajpovonku?!". Áno, chodím z času na čas aj tak! Keďže nebývam priamo v meste, kde trávim väčšiu časť dňa, mám auto, aby som sa mohla rýchlejšie a efektívnejšie presúvať, keďže autobusom by mi to trvalo niekedy i hodinu a pol (a to je, prosím pekne, len vzdialenosť 9km, ktorá autom zaberie pri "dopravnej špičke" 15 minút) a premiestňujem sa zväčša len z parkoviska do budovy. Na tých pár minútiek naozaj nepotrebujem zapínať kabáty a bundy, som spod Tatier, niečo snáď vydržím bez toho, aby som nezamrzla :)

Vianoce boli fajn. Trošku smutné, trošku veselé, niečo prišlo, niečo odišlo. Na nebo vzlietla ďaľšia dobrá dušička, svieti jej tam krásna hviezdička. Asi to tak má byť :)

Keď nebudem lenivá a bude sa mi chcieť pohnúť i niečím iným než prstom pri obracaní strán v knihe, nájdete tu zajtra i pár momentov z Vianoc. Ale nič nesľubujem.

A okrem iného, prajem si všetko najlepšie k meninám. Aj všetkým Ivankám a Ivonkám, ktoré ma čítajú! :)

Pekný víkend všetkým. 

Štastné a Veselé Vianoce!

Vianoce, plamienky, láska, varené víno, sobíky, stromček, perníky, vianočná večera, služby Božie, sneh, salónky, úsmev, imelo, mráz kresliaci na okno, Mrazík, Matísek či Kevin, koledy, Ježiško a Santa, darčeky, rodinná pohoda, svetielka, dym z komínov, horúca čokoláda, med a oplátky, zvonček, prskavky, zemiakový šalát, zlaté prasiatko, dotyk...

Čokoľvek, čo Vám pripomína Vianoce, ktoré milujete, čo Vám tie Vianoce robí takými, aké si ich prajete mať, čo Vás robí počas Vianoc šťastnými. 

Ľúbte sa, oddychujte, tešte sa. Buďte šťastní, nestresujte, vychutnávajte si každý magický moment. 

Prajem krásne sviatky.

♡

vianočný škriatok (možno i princezná, ale to len občasne).

Nebo jít s proudem,
na lusknutí prstů se začít hned smát.
Mít svůj chodník slávy a před sebou davy 
a přes zkroucená záda být součástí stáda.
Ale zpívat a hrát, kotníky líbat a stát
na křídlech všech slavíků a vlastně už ze zvyku
přestat se zbytečně ptát.

Keďže Vianoce sú za dverami, je čas na "vianočný outfit". Pravda, nie je to úplne originál  "vánoční", ten bude, ako určite tušíte, až po Štedrom večeri (ako bol aj minulého roku: daj si pozor na želania), ale pokiaľ by sa chcel niekto inšpirovať ešte pred tým, tak tento outfit je celkom dobrým adeptom. 

Tie šaty zbožňujem. Vždy, keď o ne v skrini zachytím pohľadom, zahreje ma pri srdiečku, pretože sú tak nádherne tematické! Pripomínajú mi všetky krásne a pokojné chvíle počas sviatkov, vianočné trhy, medovníky, Sám doma 1/2/užasiajsto, Popolušku, vianočný stromček a všetko to, čo k tomu patrí. 

V kombinácii so zelenou a bielou vyzerajú, akoby som ich ukradla Santovým pomocníkom (u nás ale nosí darčeky Ježiško, keby ste chceli vedieť), ale nedbám. Naozaj ich milujem...

Predo mnou predĺžený víkend v Bratislave a vo Viedni, a.k.a. raj na zemi. 

Majte aj vy pekný víkend. 

hmlisto, miestami sweet lady lollipop.

Keď som pred nejakým tým rokom tvrdila, že nemám rada rifle, netušila som, že názor zmením. (No dobre, možno som to tušila. Ale keď poviem, že som to netušila, bude to znieť veľkolepejšie.) Stalo sa to v sobotu. Viac-menej náhoda, ale volajme to pokojne i osud. Klasifikovala by som to na jeden z tých prípadov: Láska na prvý pohľad. (A potom následne i na druhý, tretí a znova a znova.) 

  Boli sme na výlete v Zakopanom a ako inak, nevynechali sme ani návštevu trojposchodovej budovy Reservedu. Oblečenia toľko, koľko naše obchody spolu nevideli dokopy za celý rok (raj na zemi, naozaj) a vy neviete, kam sa skôr pozrieť. No a potom to prišlo. Kúsok, ktorý zaujal moje oči viac, než všetkých tých XY vecí v celej predajni . Viseli tam, presne vo výške mojich očí. Perfektne nasvietené (obchody už majú dnes iné metódy na psychológiu a manipuláciu zákazníkov, darmo), efektne zavesené, akurát moje číslo. A to bol ten moment. Ten moment, kedy som sa do nich zamilovala. BF strihu, svetlejšia riflovina, vyšúchané časti, v hornej časti, pod prednými vreckami a na boku, s malými kamienkami. Všetky atribúty lahodiace môjmu oku. 

Tak sme to dali dokopy. Ja + superduperrifle=♡.

Všimli ste si, čo mám na krku? Há?! Náhrdelník na mieru, vážení. Aj vy taký môžete mať. (Nie s menom "Ivana" či nápisom "LadyLollipop", samozrejme. Iba ak by ste sa Ivana volali, to mení celú situáciu.)  Zoženiete ho tu. Stačí, ak si vyberiete, aký druh písma či tvar chcete nosiť na krku, jednoducho objednáte, zaplatíte (alebo si necháte zaplatiť) a je váš. (Alebo napíšete Ježiškovi *-*.)

Ozaj, poslúchali ste? Čo si nájdete pod stromčekom?

hračky pre dievčatá (a chlapcov) Vol. II (Asus Memo Pad 10)

 Kto ma sleduje už dlhšie, vie, že sa rada hrám. Na niekoho, na niečo a hlavne s niečím. Keď som bola menšia, zbožňovala som bábiky Barbie (a.ka. bárbiny) a žltočervené autíčko na odrážanie, v ktorom som takmer udusila tri lienky (to je ale iný príbeh, o ňom niekedy inokedy). Nikdy som sa nenudila a vždy som si dokázala nájsť "zábavku", ktorou som trávila voľný čas. Postupom času sa moje priority zmenili a ja som "presedlala" z bábik Barbie a "odrážadla" na iné radosti. Posunula som sa o level vyššie a miesto "bárbin" som v ruke so sebou ťahala...

Ale kdeže. Žiaden vyšší level. Len "vytuningované" Barbie s ešte dlhšími nohami, obrovskejšími očami a hustejšími vlasmi, ako mali predtým. (Bola to nejaká špeciálna edícia. Keby som nebola lenivá, možno by som sa šla pozrieť aj do krabice, kde ich mám dodnes uložené, ako sa presne volali, no, ako na potvoru, lenivá som, takže nič nebude. Okrem toho, koho to zaujíma?) Tak som sa hrala, hrala a hrala. Každý deň bola z mojej Barbie "iná žena" a potom, niekedy v mojich XY rokoch (neviem presný údaj), som všetky moje iné ženy odložila do krabice a už som ich nevytiahla. 

Stala sa zo mňa "velká holka", ktorá sa rada hrá s nulovým súčtom (kecám, poker ani šach hrať neviem), s tieňom (všimli ste si, ako smiešne vyzerá tieň, keď máte na hlave čiapku s brmbolcom? nejako takto  :D), s ohňom (som predsa dáky Baran) a tiež s technikou. Či už sporák, rúra, počítač alebo XBox, všetko má svoje čaro. A vďaka pokrokom a novinkám na trhu, sa môžem dnes hrať i s tabletmi či inými hračkami pre dospelých a násťročných (myslím, že deťom do ruky nepatria, ale pokrok/lenivosť rodičov/snahu zbaviť sa detí nezastavíš).

Pár mesiacov dozadu som mala na hranie vypožičaný MeMO Pad od Asusu, ktorému som dala meno MOMO a o tom, ako sme sa spolu "hrali", som písala i článok.

Tentokrát som do ruky dostala novú hračku.  

Dala som jej meno Pinky (hádajte prečo) a je tiež z rodinky MeMO Pad-ov od Asusu. 

Hrali sme sa spolu viac ako týždeň a ja by som vám rada priblížila, ako nám bolo spolu dobre (resp. čo sa mi na nej/ňom páčilo). Technické parametre a podobné veci, tak do toho "zabŕdať" nebudem. Mňa, ako ženu (bez urážky), tieto veci veľmi nezaujímajú. Stačí mi údaj o kvalite fotoaparátu, miesto na disku a vzhľad. Jednoducho, ak to ulahodí môjmu oku, je to paráda.

A veruže to v prípade Asus MeMO Pad 10 (ME102A) paráda aj je! Má nádhernú ružovú farbu (dostať ho i v bielej a modrej, avšak, načo iné farby, keď môžeme mať ružový?!) a jasný 10-palcový displej, ktorý zobrazuje farby ozaj parádne. Je vybavený dvoma reproduktormi, vďaka ktorým znie hudba veľmi čisto (rozumej: žiadne šušťadlá a brumadlá miesto pesničky, ale naozaj hudba, v ktorej počuť nástroje i spev) a skvelou 5Mpix zadnou kamerou, pri ktorej môžete pri fotení využiť i viacero skvelých efektov, ktoré spravia vaše fotografie ešte viac zaujímavejšími. (Má taktiež prednú kameru s rozlíšením 1,2Mpix, aby váš Instagram účet disponoval i dostatočným počtom "selfies".) Klasicky disponuje všetkými funkciami, ktoré potrebujete (a možno aj nepotrebujete) k lepšiemu životu. Socializácia za pomoci sociálnych sietí, jednoduché a rýchle zdieľanie fotografií či iných dokumentov, priestor pre skvelé aplikácie vyvinuté pre Android, SuperNote Lite pre vaše poznámky, náčrty či čarbanice, skvelý procesor pre rýchlu grafiku. Pracuje sa s ním veľmi efektívne a rýchlo, je prehľadný a na ovládanie a obsluhu dostatočne jednoduchý pre každého. Dobre padne do ruky, nešmýka sa a váži iba 522g (pre predstavu: hlavu by ste ním nikomu nerozbili). A čo je najviac, je ružový!

Ak by ste sa ma opýtali, či by som Vám jeho kúpu odporučila, tak poviem určite áno. Veľmi sympatická a štýlová hračka so skvelými funkciami a krásnym dizajnom. Ako darček pod Vianočným stromčekom určite poteší nejednu dámu/slečnu a vyčarí úsmev na perách. 

Ozaj, spomínala som už, že Pinky je ružový? 

čosi, kamsi, kedysi.

Zvláštne, ako sa deň po dni nič nemení, keď pozriem na nebo, mám pocit, že stojím na mieste a jediné, čo sa strieda, je mesiac so slnkom, a hneď potom sa otočím a všetko je úplne iné, ako to kedysi bývalo. 

Ľudia, ktorí tam stáli, sú preč, stromy, ktoré tam rástli, tých už niet, cesta, ktorou som chodievala, zarástla trávou, budovy, ktoré lemovali ulicu, zbúrali, dokonca už ani tú dobrú čokoládu, čo vám v ústach pukala, v obchode nedostať...

A všetko je akési iné. Keď si to porovnám s minulými rokmi, zdá sa mi, že ten čas ubieha čoraz rýchlejšie. Myslela som si, že keď budem mať auto a "vodičák", budem sama sebe paňou a času budem mať na rozdávanie. Dnes viem, že to bol asi taký omyl, ako keď som išla do sekáču s tým, že si určite niečo pekné kúpim. Omyl omylov. Nič som nekúpila, sila myšlienky zlyhala a ja mám síce auto, ale nemám čas. "Lietam" z jedného miesta na druhé a rozmýšľam, kde sa stala chyba. Zatiaľ som na to neprišla, no držím si palce, aby som to zistila čo najskôr, lebo je to poriadne vyčerpávajúce (to "lietanie", nie rozmýšľanie, aby sme si rozumeli). Čo sa týka "sekáčovania", je to za posledný rok pekná katastrofa! Sem-tam sa v komentároch či správe niekto opýta, do akých sekáčov chodievam a ja už ani neviem, či má zmysel vôbec odpovedať. Tie, ktoré som ozaj zbožňovala, lebo boli plné super "vychytávok", sú dnes plné zožmolenýchfujsvetrov a smradlavýchchcelotobyťvintagesukien. Minule som sa nad tým tak uvažovala a prišla som na dve možné príčiny tohoto biedneho stavu. Buď je to tým, že som vám prezradila moje "tajné" miestečka a vy mi to všetko, skôr než stihnem prísť, vykúpite, alebo som sa "posunula" a niektoré moje nároky na oblečenie (neviem, či používam dobrý výraz, mám totižto silné podozrenie umocnené skúsenosťou v tohtoročných kolekciách, že teraz sa vyrábajú iba "handry") sú už dnes vyššie, ako boli pred rokom. Pokiaľ by som mala vybrať, ktorá možnosť je tá správna, nevybrala by som. Je to z každého "rožku trošku". Ľudia chodia do sekáčov viac, lebo je to lacné, často sa tam dajú nájsť úplne nové veci či dizajnérske kúsky, a tiež preto, lebo je to v móde! Veď aj suseda bola v sekáči, musím ísť predsa aj ja. A potom nám, ozajstným milovníkom sekáčov, ktorý sme tam chodili ešte s maminou za ručičku v čase, kedy som nosila "fontánky" na hlave (niekedy vám ukážem fotku, zaručene sa pobavíte) a vy ste nad "sekáčom" ohŕňali nos a štítili sa vecí, ktoré prebohaužniektoniekedynosiltosinedámnikdyvživotenaseba, ostávajú už iba oči pre plač...

Alebo si nájdem nové tajné "skrýše" a nikomu o nich nepoviem! (Niežeby som bola egoistický sebec, ale niektoré veci si treba strážiť, ak chceme, aby sme boli úspešní. :) Platí to vo všeobecnosti, podotýkam. Každý potrebuje to svoje malé tajomstvo, nie?)

A celkovo, tie veci už nie sú to, čo to bývalo. Nejde len o "sekáče". Tie sú super v tom, že ak si kúpite sveter, tušíte, že už čo-to zažil a máte istotu, že to prežil bez žmolkov a rozťahania sa. Ide najmä o pásovú výrobu, ktorá je v celom svete rovnaká. Jediné, čo sa v jednotlivých obchodoch mení, sú visačky. A sem-tam ceny. Ale v podstate sú veci všade rovnaké...

Mám to ja ale problémy, všakže. Už som sa posťažovala, hneď mi je lepšie. :D

Chcete sa posťažovať aj vy? Nech sa páči....

Its Wednesday, Witches!

Dnes len v krátkosti. 

Vonku je zima ako v ruskom filme (prekvapivo, veď máme december), sneh sa roztápa a všetko to mrzne (aspoň je sranda na kolesách, keď sa pri bočení do ulice šmýkam zo strany na stranu), v škole vrcholí mučenie (už len zajtra a môžem sa začať plnohodnotne tešiť na Vianoce!), nemôžem sa dočkať perníčkov, šohájd a višňových guliek (och, to zas budem musieť dvojnásobne viac cvičiť), zase raz sa vrátim k sledovaniu Gossip Girl (milujem prázdniny), už len pár dní a budem sa môcť blázniť v snehu (sánky, skútre či lyže) bez toho, aby som rozmýšľala nad tým, čo bolo za úlohu z nemeckého dejepisu a ...

No, jednoducho mi bude dobre. Ako každé prázdniny. :)

Červenú zbožňujem, či už na oblečení, v interiéri alebo líčení, čo ste si už určite všimli. Vôbec na mňa nepôsobí agresívne, ako niektorí zvyknú tvrdiť. Práve naopak, vždy, keď mám na sebe niečo červené, čo i len malý detail, cítim sa živšie. A keď je červená v mojom outfite jednou z dominantných častí, som nabitá energiou a akási akčnejšia. Najradšej ju kombinujem s bielou a čiernou, pretože je to overená "klasika", ktorou sa máločo pokazí. 

Keby som si takto odbehla do Londýna, určite by bol nejaký ten fešák z Queen's Guard spred Buckinghamského ochotný vymeniť sa so mnou. 

Tá naša stužková!

Život plynie. Plynie ako rieka. Kľukatí sa, dvíha svoju hladinu, vytvára si nové cesty. Neplynie vždy pokojne, no nie je ani priveľmi búrlivá. Občas má i mŕtve rameno, ale vždy nájde ten správny smer. 

Naše rieky sa spojili pred piatimi rokmi, keď sme prvý krát prekročili prah dverí 1.E. Na našich tvárach bolo badať očakávanie, vzrušenie, sny a nádeje, strach z nepoznaného a chuť objavovať. Nevedeli sme, čo nás čaká, no boli sme odhodlaní vychutnať si to plnými dúškami. 

Ubehlo päť rokov a ja rozmýšľam, čo sa s odstupom času zmenilo. Na našich tvárach, v našich očiach. V podstate nič, a zároveň všetko. Hovorí sa, že časy sa menia, a len blázon by tomu nebol ochotný uveriť. Vyskúšali sme si na vlastnej koži, ako chutia dobré a zlé časy. Prežili sme si všeličo. Boli sme šťastní, boli sme smutní, boli sme smelí, boli sme nesmelí, trápili sme sa, bojovali, prežívali víťazstvá i prehry, tešili sa z čarovných okamihov.

Riadili sme sa heslom (a ešte stále riadime): Čo nás nezabije, to nás nezabije a keď nejde o život, nejde o nič, vy. Stresovali sme učiteľov našim nezáujmom o učenie, zdržiavali sa a vyhýbali skúšaniu, boli sme urečnení ako baby na trhu či mnohému sme rozumeli asi tak, ako ryby divadlu. Napriek všetkému to s nami učitelia zvládajú dodnes. Ďakujeme im, že sú takí vytrvalí a ukazujú nám, ako má tá naša rieka správne plynúť. Všetko, čo nám kedy povedali, nám ostane v srdciach a všetko, č do nás kedy vložili, sa na nás odzrkadlí, pretože každé jedno slovo, ktoré nám kedy povedali, si veľmi vážime, i keď to tak niekedy nemuselo vyzerať . Prajem si, aby na nás do budúcna spomínali len s úsmevom na perách.

Stužková? Nebolo to také, ako sme si to predstavovali a vysnívali. Nestáli sme tam, pred všetkými hosťami, takí, akí sme si mysleli, že budeme. Veľavážení maturanti so serióznym výrazom v tvári, hrdí na to, že sme to päťročné dvíhanie a kľukatenie hladiny zvládli bez ujmy na zdraví. Maturanti, ktorí sa nemôžu dočkať chvíle, kedy posledný krát zazvoní školský zvonec a preklínajú každú minútu, ktorá ich delí od vysnívaného konca. Práve naopak, je to celkom iné, než boli naše predstavy. 

Jeden z prvých septembrových dní spred 13 rokov, slnko prekukovalo spoza mrakov, zo stromov padalo lístie a z našich úst prvé mliečne zúbky. S taškou na chrbte, ktorá bola často krát väčšia ako my sami, sme utekali do otvorených brán školy a s nadšením sme kývali rodičom a tešili sa z toho, akí veľkí už sme. Oni sa obracali na padajúce hviezdy s prianím, aby sme s takým nadšením zvládli utekať až do cieľa. 

Čas neúprosne letel a naše nadšenie opadávalo. Ale utekáme ďalej. 

V ten večer, večer našej stužkovej, sme chceli byť najdospelejší, ako sa len dá. Na ten okamih sme čakali od chvíle, kedy naše rieky boli ešte len potôčikmi, a teraz je za nami....

Život plynie. Plynie ako rieka. Kľukatí sa, dvíha svoju hladinu, vytvára si nové cesty. Neplynie vždy pokojne, no nie je ani priveľmi búrlivá. Občas má i mŕtve rameno, ale vždy nájde ten správny smer. Naše rieky sa pred piatimi rokmi spojili a v piatok, 6. 12. 2013 stužky odhalili, že naša spoločná rieka ústi v maturitnej lagúne, ktorej odliv odnáša posledné mesiace nášho detstva. 

Je to strašne zvláštne. Tak veľmi mi je ľúto, že je to za nami. Prečo sa také nádherné momenty nemôžu v živote opakovať viac krát? Ubehlo to nesmierne rýchlo.

Bolo to však krásne. Celý večer bol nádherný. Zabavili sme sa, zatancovali, program sme mali vynikajúci, koláče tiež :D (keby ste nevedeli, zbožňujem sladké!), všetky spolužiačky boli prekrásne ako bábiky, pani učiteľka bola úplná bohyňa, nemeckí učitelia tancovali ako draci (skoro som z nich odpadla!), maminka s ocinom boli úžasní, moja najsamlepšia "supermama" ma zachránila pred zrútením sa (slzy v očiach a depresia) po tom, čo mi spolužiačka nechtiac vyliala ríbezľový džús na šaty (vyprala to v umývadlách na záchodoch a ešte to rýchlo zbehla domov vysušiť, aby to stihla do polnočného súdu ) a video z kradnutia máme najsuper.
A bolo to celé krásne krásne!

Keď budem mať "situačné fotky", tak vám pár ukážem. :)

cíť sa ako vločka.

Tak už mám po stužkovej! Bolo to nádherné, bolo to jedinečné, bolo to fantastické, bolo to zábavné, bolo to dojímavé, bolo to strašne krátke a chcem si to zopakovať!

Nádherný večer s najlepšími ľuďmi, na ktorý budem spomínať ešte veľmi dlho. 

Mám už aj nejaké fotky, no nechám si ich až na zajtra, ak sa neurazíte. Rada by som k tomu pridala i nejaké  to sprievodné slovo. :)

Štvrtkový outfit, kedy u nás ešte nebol sneh a ja som ho chcela bezpodmienečne privolať! (Reku, nech je na tú stužkovú romantika.) A hádajte čo? Podarilo sa. Snehu po kolená a padá stále ďalej. Som so sebou spokojná...

jeseň, neopúšťaj ma!

Zima je zvláštne obdobie. Okrem toho, že si po dvoch minútach strávených na vzduchu prestávam cítiť nos a šanca vysloviť jednu súvislú vetu s tým, aby mi zo zamrznutých úst bolo čosi rozumieť, sa rapídne sekundu po sekunde znižuje, strácam chuť robiť niečo zmysluplné. Respektíve, strácam chuť vytiahnuť "päty z domu" a tváriť sa, že mi je super, keď mi super v žiadnom prípade nie je! 5 vrstiev oblečenia ako taký cibuľák, červený nos, na chodníkoch klzisko a omrznuté prsty. K tomu sa pridá čierna, čierna a čierna záplava oblečenia vo všetkých obchodoch, pofiderné svetre divných tvarov z ešte divnejších materiálov a pseudočiapky s infantilnými brmbolcami. (Niežeby boli brmbolce zlé, to určite nie! Ale čo je veľa, to je niekedy naozaj veľa...) 

Každopádne, ja sa nedám! Povyťahujem moje oranžové, ružové, krémové, modré, leopardie, červené a žlté kabáty a kožušteky a budem bojovať. Možno aj s nejakým tým brmbolcom na hlave...

Inak, Martin má nový web. Podľa mňa vyzerá nesmierne luxusne a príťažlivo, najmä tým, aký jednoduchý je. Zatiaľ je portfolio síce len v tej "basic" verzii, no postupom času sa rozrastie, tak sa sem-tam kuknite. Pripomínam i sekciu "blog", kde väčšinu článkov píšem ja! :)

Vaše nahé telo by malo patriť tomu, kto pochopil a akceptoval vašu nahú dušu.

Sme komplikovaní. Nevieme, čo chceme a nie je nám jasné, kam smerujeme. 

Skrývame sa v ulitách, nosíme masky, takmer nik nepozná naše pravé ja. Z času na čas sa však stane, že maska nám z tváre spadne. Možno s rachotom, možno si ju sami a potichu odložíme do vrecka. A potom sú z nás iní ľudia...Iní alebo praví? 

Neviem. Každá minca má dve strany. Tak prečo by človek nemohol mať dve tváre? Možno sú obe zlé, možno sú obe dobré, možno splývajú do jedného celku a sú v harmónii. A odkryjú sa vždy vo chvíľach, kedy to najmenej čakáme.

Aj ja mám dve tváre. Dobrú i tú menej dobrú. Nestriedam ich, nemením. Nemôžem ich ovplyvniť, ani keby som veľmi chcela. 

Nepoznáte ma a ja nepoznám vás. Chodíte tu, čítate ma, sledujete. Sem-tam ma zastavíte na ulici, v obchode, napíšete e-mail či správu. Máte vo veľkej miere pocit, že ma poznáte. Je to zvláštne, lebo vidíte iba malinkú časť z môjho života a predsa viete tak veľa. Dokážete si o mne utvoriť názor z pár fotiek a riadkov, a máte pocit, že som vaša "stará známa". Pritom ani neviete, kto som. Poznáte moju tvár, no nepoznáte moju dušu. Poznáte, ako píšem, no nepoznáte, o čom píšem. 

Ale najhoršie na tom je, že niekedy mám pocit, že to sama nepoznám ani ja...

Foto: Martin Krystynek

Love, peace and soul Ivanka

nostalgia, sentiment a čosi navyše.

Neviem úplne presne, kedy to začalo. 

Asi niekedy pred dvoma mesiacmi. Strach, sentiment a nostalgia v jednom. 

Keď začali odchádzať bývalí spolužiaci na vysoké školy, keď mi odišli kamarátky na internáty do "tramtárie", keď začali so sebou ťahať veľké kufre a žiť "v nich". Keď mi Bobinka povedala, že sa cíti ako bezdomovec, lebo sa už doma necíti ako "doma" a čo i len jediný pohľad na kufor ju straší. Keď sa ma začali všetci pýtať, kam mám po škole namierené, keď som ráno vstala a uvedomila si, že neviem... 

Že nemám tušenia, kam sa vybrať, kadiaľ ísť. Že si nedokážem predstaviť, čo bude pre mňa to najlepšie, že sa neviem rozhodnúť, lebo mám strach, či bude to rozhodnutie správne. Že už nemôžem zatvárať oči a schovávať sa do bubliny.

A tiež to hrôzostrašné zistenie, že život sa stáva úplne "o ničom" v momente, kedy prestávate byť dieťaťom a musíte niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. 

Opustiť všetko, čo sa nám podarilo vybudovať, začať odznovu, nechať všetko tak, nech si to plynie samo. Možno to ma najviac desí. Že odídem a veci pôjdu ďalej i bezo mňa. Že som vlastne nepotrebná a vo svojej podstate úplne "malá" voči všetkému, čo je naokolo. 

Každopádne, hodlám veci dotiahnuť do úspešného konca. Držím si palce.

Ozaj, v piatok ma čaká "začiatok konca". Hádajte, čo? :)

Máme stužkovú! Tak veľmi sa na ňu teším!

A ospravedlňujem sa za trčiacu spodničku. Nevšimla som si to predtým, než som v tých šatách išla von. Opravím to.  :)

život je zmena.

Čas od času príde moment, kedy si uvedomíte, že toto nie je to, čo chcete. Že cesta, po ktorej kráčate, nie je tá, ktorá vás dovedie do cieľa. Že ovocie, ktoré ste ochutnali, nie je také dobré, ako sa hovorí. Že slnko, ktoré vám svieti na chrbát, by ste mali radšej v tvári. 

A tak radšej zmeníte smer a vrátite sa na križovatku. Začnete odznova. Skúsite to inak.

Ja nič inak skúšať nechcem. Momentálne som šťastná, spokojná a vyrovnaná. Jediné, čo bolo "celé zle", boli moje  vlasy   tri chlpy na hlave, na ktoré sa nedalo pozerať, s ktorými sa už nič nedalo robiť, ktoré boli tak slabé, že ledva plápolali. Život je zmena, a tak sme to "strihli". 

A cítim sa inak. 

jednoducho buď...

...so mnou, tu, pri mne, pre nás, sama sebou, pre seba, navždy, zajtra. taká, aká si.

neplač, netráp sa, vydrž, zatni päste, dýchaj, zhlboka, všetko prejde.

neviem, ako sa veci dejú.

neviem, prečo sa veci dejú.

neviem, čo nám tým chce Niekto povedať. 

neviem, čo bude ďalej.

ale raz to určite zistíme. 

dovtedy tu budem pre teba. vo dne i v noci. budem ťa strážiť, budem ťa ľúbiť, budem ďakovať za každý deň, že ťa mám.

  a tak daj hlavu hore, utri slzu, podaj mi ruku a usmej sa. 

bude to dobré...

ak nie dnes, tak zajtra. ver mi.

každý má niekoho, komu to potrebuje raz za čas povedať. a môj "čas" je teraz a hovorím to tebe.

Náhrdelníky, náušnice, prstene, čelenky, čačky-mačky. To je moje. To je raj. Len niekedy, keď sa do takého "raja" dostanem, sa stáva, že odtiaľ neviem nájsť cestu von. Chcela by som mať doma všetko to nebo...

Chcieť je pekná vec. Krajšia je však mať. A síce nemôžeme mať všetko, aspoň malý kúsok z neba môžme mať doma každý. Vďaka spolupráci s Budstylova.sk sa kúsok toho neba dostal i ku mne domov. Vo forme balíčku plného krásnych "pokladov", z ktorých nemôžem spustiť oči.

Prvým "pokladom" je tento náhrdelník. "Multikombinovateľný", z ľahučkého materiálu, s akurátnym množstvom kamienkov.

Páči sa mi. Veľmi. Ba čo viac, asi som sa doň zamilovala...

Máte aj vy nejakú najnovšiu "lásku"? 

sunshine in an empty place.

 Jeseň je fajn. Naozaj. Všetky tie farby, jemná melanchólia, ticho pred búrkou. Len ma nesmierne vyčerpáva, že sa tak skoro stmieva. "Vycucáva" to zo mňa všetku energiu, berie chuť robiť niečo zmysluplné, navodzuje nutkanie zahrabať sa do perín a spať, spať, spať, a tiež kazí "fotiace" plány a ruinuje moju chuť blogovať. Noc má snáď 14 hodín (keď je pod mrakom, už o štvrtej nie je nič vidno) a minimálne 7 z nich musím byť ešte na nohách, fungovať ako fungujúci a aktívny jedinec, rozmýšľať (čo je asi tá najhoršia časť) a pokúšať sa nezaspať. Určite to poznáte...

Ale ja sa rada prekonám. To vy už dobre viete.

A mám šťastie, že sa "prekoná" aj Martin, ktorý má toľko skúseností a talentu, že dokáže i nemožné (cháp: využiť minimum svetla v svoj prospech). Kúzelník je to. Nie nadarmo ho prijali do APFSR. (nájdete o tom článok i na jeho blogu, ktorý som písala ja, ako aj väčšinu najnovších i starších článkov).

Prajem pekný záver pracovného týždňa. 

Je čas na...

...dlhé šály (viete, tie jesenné depresie musíme nejako ukončiť), hrubé svetre, dvoje/troje pančuchy (troje som ešte na sebe naraz nikdy nemala, ale čo nie je, môže byť!), ponožky s nórskym vzorom, horúcu čokoládu (na tú ja mám "čas" vždy, ale teraz cez zimu je to konečne beztrestné), nový účes (presne o týždeň), stužkovú (6. decembra :)), reklamu so "zlatým prasiatkom", vianočné oddelenia v Tescu, škoricu, zázvorový čaj, vlnené kabáty, nadkolienky, ochutené latte (mňamy-mňam, také sme mali v sobotu), oškrabovanie zamrznutých okien na aute, vôňu mandaríniek, srdečné úsmevy, hľadanie darčekov (z toho sme už vyrástli, všakže :)), kožušinky, ničím nerušené noci pri filmoch, tanečné fotky s Martinom...

A na čo je ešte čas? :)

všade samá láska.

Láska je, vážení a milí, zvláštna vec. Naozaj veľmi zvláštna vec. 

Nechcem tvrdiť, že mení charakter, na to tu máme peniaze (ako-kto, všakže), ale ak ju máme, sme akísi iní. Ľahšie sa nám kráča svetom, viac sa usmievame, čas plynie pomalšie, motýle nám lietajú bruchom, nič nás nedokáže rozčúliť, cítime sa ako "páni sveta", všetko je ružovoružové, žijeme vo svojich bublinkách a je nám jednoducho fajn. Viac ako fajn.

A všíma si to aj okolie. Že sme spokojnejší a žiarime na kilometre...

Aj moja nová kabelka žiari na kilometre. Neveríte? Tak neverte...

Ale ja na tom trvám. 

Vždy som chcela malú, roztomilú, elegantnú (najlepšie ružovú) kabelku, do ktorej by sa mi zmestili všetky moje nezbytočnosti a hodila by sa ku všetkému (alebo aspoň k väčšine vecí), na čo si zmyslím. Čuduj sa svete, presne takú dokonalú kabelku, predstavujemsiženamierupremňa, vyrobili a ja ju mám vďaka spolupráci so slovenským e-shopom Selecta Fashion doma. 

Ako mnohí z môjho okolia vedia, nie je týždeň, kedy by som na svetlo sveta nevytiahla nejakú novú pokrývku hlavy. Je to zvláštne, pri obliekaní si ani neuvedomujem, že vo väčšine mojich outfitoch sa objavujú klobúky, baretky, čelenky či iné "čačky-mačky". Kombinujem ich akosi podvedome.

Tentokrát je to nová baretka s uškami z Chicnova.

Uznávam, keď sa rozhodnete so mnou kráčať po ulici, budete musieť mať určitú odvahu a nadhľad, lebo začudované pohľady ľudí sú na nezaplatenie, no myslím, že boli/sú/budú aj väčšie extrémy a až tak veľmi sa hanbiť za mňa nemôžete...

:)

Alebo?

(Rečnícka otázka. Prosím, neodpovedajte, mohla by som sa "na smrť" uraziť.) 

Raz príde deň, keď ma nespoznáš...

To, kým chceme byť a kým budeme, si určujeme my sami. A viete, čo je na tom najlepšie? Že môžeme byť každý deň niekým iným. Pamätáte sa na to, ako chodila v médiách reklama na jeden ženský slovenský mesačník, v štýle: "Som anjel, som diabol. Ráno mačiatko, večer šelma. Najprv kráska, potom zviera."? Tak presne o tom to je. Každé ráno, každý večer môžeme byť niekým iným. Dnes máme toľko možností, stačí si len vybrať.

A najlepšie je byť sám sebou...

Rola zaniká, ostávame iba my. Naše originálne osobnosti, naše individuálne povahy a naše talenty, nech už sú akékoľvek. My sme my, nech sme, kým sme... 

Mám sa fajn. Vy?

pokoj na duši.

Zaspávam pri zvuku dažďa padajúceho na rímsu. Zvuk pravidelných dopadov kvapiek na okno sa mi postupne vnára do mysle. Necháva prúdiť myšlienky. Hlavou, telom. Kútmi izby a tmavým vzduchom. Navodzuje pravidelný tlkot srdca, ktoré mi ešte pred chvíľou prudko narážalo do hrude, pretože som ešte stále nevyrástla zo strachu a strašidiel. Vietor naráža do skla a odfukuje preč všetky moje starosti. Vydychujem teplý vzduch a nechávam sa unášať do ríše snov..... 

Relatívny pokoj.

Boh vie, na ako dlho.

ako dáma.

Dnes len útržkovite. Potrebujem si prečítať knihu od Matkina či Hiraxa. Som bez inšpirácie...

 Hranica medzi genialitou a bláznovstvom je veľmi tenká. 

 No nevadí, kto chce kam, pomôžme mu tam.

Napadá ma všetko a nič. Myšlienky si behajú kade-tade a všetky sa rozlievajú po miske môjho života. Skúšať chytať ich, by bolo márne. Do rúk by sa mi aj tak dostával len magický prach z lúčnych koníkov a dinosaurov. Pointa všetkého sa skrýva v nepointe. 

Natrhnutá čiara života a vybočenie z radu.

  Som priveľmi empatická.

Ten, kto nosí svoju mravnosť len ako sviatočný šat, mal by chodiť holý. No v tom prípade by sme sa na ulici cítili ako na nudistickej pláži a nikto by už deťom nezakrýval oči pri pohľade na holé telo človeka. Už by sa tu nevyskytovali chúlostivé otázky z nevinných detských ústočiek a rozpačité odpovede ich rodičov. Všetko by bolo jasné.

 Všetko je jasné, len stačí otvoriť oči.

Ďakujem Vám, za všetko. 

Tu je vás 1 112, tu zase 1 205, Bloglovin a návštevnosť blogu rastie, e-mailov a správ /na ktoré, bohužiaľ, nestíham odpisovať/ stále pribúda a robíte mi neskutočnú radosť!

Zbožňujem Vás a veľmi, veľmi, veľmi Vám ďakujem.

♡

ružové ilúzie.

V živote musíme zdolávať skúšky, aby sme sa utvrdili v tom, akými silnými osobnosťami sme a koľko toho unesieme. Niekedy sa však stane, že tie skúšky sú priťažké na to, aby sme ich v daný moment dokázali zdolať bez problémov. A potom o sebe začneme pochybovať...

Včera som mala takú slabšiu chviľku. Tento týždeň máme v škole "Vorabitur", čo sú nemecké písomky, tzv. klauzúry, v podmienkach, ktoré sú podobné maturitám. V praxi to pre nás znamenalo, že v pondelok sme o pol deviatej zasadli do lavíc, dostali sme text- konkrétne prejav jednej nemeckej žurnalistky a našou úlohou bolo rozanalyzovať ho podľa zadaných úloh v čase 5 hodín. V mojom prípade bolo výsledkom 10 strán slov, ktoré sa snažili dávať vo vetách nejaký význam, no či sa im to podarilo, sa dozviem až pri hodnotení.V konečnom dôsledku to nebolo také hrozné. 

No prišiel dnešok a mňa čakala nemecká matematika. (Nepýtajte sa ma, aký rozdiel je medzi nemeckou a slovenskou matematikou. Som názoru, kto nezažil, nepochopí.) Matiku milujem. Odjakživa. Ale včera som z nej mala naozaj zlé pocity. Opakovala som si učivá za posledných XY rokov (od "druháku" do piateho ročníka) a strávila som nad tým 9 hodín. Hlavu som mala ako balón, všetko sa mi plietlo a už som ani nevedela, kde je sever, nieto ešte koľko je dva a dva. Do postele som si líhala s papiermi z matiky a pocitom, že zajtra (teda dnes) sa buď stane zázrak, alebo to bude "prúser jak brno". Cítila som sa ako malé dieťa, ktorému na pieskovisku nejde postaviť "bábovka". Bezradne a sama.

Ráno mi už bolo všetko jedno. Keď nejde o život, nejde vraj o nič. Tak som sa k tomu i tak postavila. Povedala som si: "Čo budeš vedieť, napíšeš. Čo nie, skúsiš tipnúť. Hlavne pokoj a rozvaha."

Žalúdok naruby, srdce v krku a papier s úlohami predo mnou. V hlave jediná myšlienka: Len nech to nie je na samovraždu pravítkom a kružidlom! 

A viete čo? Nebolo! Predsa len sa stal ten zázrak a úlohy išla jedna po druhej. Ok, možno jeden zádrheľ tam bol, ale rýchly pohľad do papiera spolužiaka sediaceho za mnou ho vyriešil (vďaka Jakub, máš to u mňa). Takže svet je zase o niečo ružovejší a ja sa môžem zodpovedne a o dva stresy pokojnejšie pripravovať na Vorabi z nemeckej geografie, ktorá nás čaká v piatok.

Držte palce! 

A svet nie je ružový len vďaka Mathe, ktorú už mám za sebou.

Je ružový najmä kvôli tomu najsuperružovémukabátunasvete! Som z neho nadšená najviac, ako je to len možné. Vie rozžiariť celý deň a vždy, keď sa naňho pozriem, musím sa usmievať. Tak pozitívny kúsok oblečenia som si do šatníka nevniesla už veľmi dlhú dobu.

Ozaj, povedali by ste, že to, čo mám na sebe, sú silonky? Kúpila mi ich mamina v Calzedonii a chvíľu mi trvalo, kým som prijala fakt, že daného materiálu nemusia byť len legíny alebo cyklistické nohavice či tie super nohavice z AA (vždy som si ich veľmi chcela kúpiť, ale ich cena ma vždy odradila). Sú veľmi pohodlné, perfektne pevné, takže sa tak skoro neroztrhnú (ak sa vôbec niekedy roztrhnú), na dotyk je to "jedna báseň" a stáli len čosi okolo 10€! 

Mám taký pocit, že ich už nikdy nevyzlečiem. Sú skvelé!

Ale s jednou vecou sa vám musím priznať. Bolo mi v nich chladno (a možnosť natrepať pod ne ešte nejaké iné silonky ma ráno v záchvate myšlienok na matiku nenapadla). V Tatrách nám napadol sneh, čo znamená, že chlad sa rozšíril už i do kotliny a dnes, okrem toho, že fúkalo, bola i zima. 

No Martin, ako správny nebojácny a extrémistický fotograf, milujúci "nadštandardné" podmienky (veď viete, strecha, jazero, + či - sto, ide stále) na fotenie sa nenechal odradiť ani dnes...

Ešteže je to rovnaký blázon ako ja, inak by ma asi nemal kto tak supersky fotiť. :)

Koníčky a kone.

Od mala som v kontakte s koňmi. Sami ich máme 7 a sú to tie najúžasnejšie tvory na svete (popri slonoch). Dokážu vycítiť, či ste smutní alebo vás niečo bolí, vždy, keď sa im pozriete do očí, vidieť v nich čistú nevinnosť a zároveň nesmiernu silu. Pri pohľade na nich mi napadá len vznešenosť, sila, grácia, krása a vytrvalosť. 

A keď som videla tento klobúčik v Gate, prvé, čo mi napadlo, boli kone. 

Viem, je to pomerne zvláštny kúsok doplnku, klobúk, ktorý nápadne pripomína jazdeckú helmu, no už teraz viem, že bude mojou srdcovkou najmä z toho dôvodu. 

Jedna z vecí, ktorá je na blogoch skvelá, je možnosť spolupráce. Či už sa jedná o formu "produkt za reklamu" alebo "napíš pre nás článok a praj si, čo chceš", vždy máte vďaka tomu možnosť získať väčší rozhľad, skúsenosti a samozrejme si i "prilepšiť". Som veľmi vďačná za každú ponuku a návrh, i keď nie všetky mi do "kontextu" blogu sedia. 

Jedna nová a druhá staronová spolupráca mi však sadli a sedia veľmi. 

Z tejto stránky som mala možnosť vybrať si topánky podľa môjho výberu a veruže som tú možnosť aj využila. Pre ženu, ktorá topánky miluje, nemôže byť taká ponuka nikdy zlá, všakže. 

Spolupráca s Persunmall trvá už dlhší čas a tentokrát som si vybrala koženkovú sukňu, ktorá sa asi stane jedným z mojich obľúbených zimných kúskov.

Inak, ak by ste nevedeli, píšem blogy i Martinovi.

Budem rada, ak si čo-to prečítate aj tam. Obsah príspevkov totižto nie je totožný ako príspevky u mňa, tak šup, šup aj tam! :)

povedz, že to tak nie je.

Keď som bola dieťa, mala som pred spaním taký rituál. Skôr, než som si ľahla do postele, kompletne a precízne som vždy skontrolovala priestor pod posteľou. Bála som sa, že odtiaľ v noci vylezie príšerka a bude ma chcieť zjesť. V mojich predstavách to boli rôznofarebné strašidlá, minimálne 4 krát väčšie ako ja, s obrovskými tesákmi a veľkými labami. Keď som bola chorá a musela som ležať "zababušená" pod perinou, poverila som kontrolou podposteľného priestoru maminku. Nikdy to nechcela urobiť a ja som nechápala prečo. Išlo predsa o moje prežitie, nie? Čo ak by tam nejaké to strašidlo predsa bolo? 

Dnes ten rituál už nepraktizujem. A pochopila som aj, prečo bolo treba toľko presviedčania, aby ho praktizovala sem-tam i moja mamina. Strašidlá neexistujú pod mojou posteľou. Neschovávajú sa tam, aby ma mohli cez noc strašiť a zjesť. Sú totižto všade okolo nás. Nepotrebujú sa schovávať, lebo sme si na nich už zvykli. Nemajú obrovské tesáky a laby. Pozreli ste sa dnes do zrkadla? Tak potom s istotou viete, ako tie strašidlá vyzerajú.
Sú ukryté v nás. V každom z nás. U niekoho tak hlboko, že sa dostanú na povrch iba z času na čas, u niekoho ich spoznávame denne.
Kiež by boli schované radšej pod posteľou...

...I can beat the night, Im not afraid of thunder

I am full of light, I am full of wonder

Woah, oh I ain't falling under

Woah, oh I am full of wonder

Though our feet might ache, the worlds upon our shoulders

No way we goin break, cos we are full of wonder...

ples príšer.

Ak by som mala zreferovať Halloweensky večer, tak by som ho radšej nezreferovala. Niežeby bolo zle, ale dobre tiež nebolo.

Zhrniem to tak, že deti pod 16 rokov by sa po 22:00 hodine nemali túlať po vonku s očami ako pomlčky a fľaškou v ruke, že "tlačenka" nie je to pravé orechové na tancovanie, že keď som chcela teplo a vydýchaný vzduch, mohla som si doma postaviť bunker z vankúšov a schovať sa doň, keďže by to malo taký istý výsledný efekt ako ten "cirkus" v dajmetomu klube, že budúci rok si urobím súkromnú party (najlepšie ja a ja, aby som mala kde tancovať), že asi som na také veci "stará"?!, keď som sa pri pohľade na tie decká okolo cítila ako "matka pluku" a môj hlboko zakorenený pocit zodpovednosti mi prinášal nutkanie všetky tie deti odviesť domov k mamám a otcom so siahodlhou prednáškou. Jasné, hovorím to, akoby som mala 35 a dve vlastné deti, ale keď je človek na tom tak, že nepije, nefajčí, poslúcha, čo sa mu povie a na diskotéku si chodí zatancovať (lebo na to sú diskotéky určené, keby niekto nevedel) a počas večera, kedy sa chce odreagovať tancom vidí okolo seba 13 ročné deti, ktoré sú opité a neviemčovšetkoešte, pripadám si ako z Marsu.

Aj ja som mala svoje "muchy", keď som mala 13, 14, 15. Chcela som do vlasov melír a do nosa piercing. Našťastie, Bohu vďak a rodičom vďak, sa mi tieto "vyspelé" želania nesplnili a ja som dnes taká, aká som.

Boli a sú určité hranice, ktoré sa nemohli a nemôžu prekračovať a tak to má aj ostať. 

Tak mi napadá, tým deckám dávajú na ten chlast a nechcemvedieťčovšetkoešte peniaze rodičia?

Každopádne, som asi staromódna a nerozumiem tejto dobe.

Ale vyhovuje mi to....

Čo sa týka môjho Halloweenskeho kostýmu, skladá sa z body, hotpants a záclon. Kúpila som ich za 3,50€ v ŤAVE (second-hand), postrihala, poskladala a bolo. 

Mám zlé, zlé vlasy a potrebujem s nimi niečo robiť. Rozmýšľala som, že by som opäť raz vyskúšala niečo kratšie. Problémom však je, že tak, ako to môžete vidieť na fotke nižšie, mi to pravdepodobne držať nebude, takže to zase raz ostane len pri podstrihnutí. Každopádne, budem nad tým rozmýšľať.

Pokiaľ by ste však mali dáky nápad, aký účes by sa vám ku mne hodil, sem s ním.