Líčka máš ako tá ruža, potrebuješ už len muža

Pravdu povediac, už ani toho muža nepotrebujem. Ale o tom potom.

Radšej k veci.

V poslednom čase ma začal fascinovať slovenský folklór. (Rada by som tvrdila, že zásluhou našej angličtinárky, ktorá nás núti písať každý deň sloh v rozsahu 200 slov na rozličné témy, pričom práve jedna z tém bol "Slovenský folkór a jeho vplyv na národnú kultúru", no tvrdiť to nemôžem.)

Skôr som si k nemu našla cestu prostredníctvom kúskov, ktoré mi folklór pripomínajú a ktoré ma chytili za srdce.

Jedným z takých kúskov je aj táto čelenka. Akonáhle sa na ňu pozriem, napádajú mi mnohé rozličné asociácie. Pri pohľade na ňu si spomeniem na Liptov, Pribylinu, Myjavské kroje, Východnú, SĽUK, Lúčnicu, pieseň od Elánu (Raz nás stopli strašne milé baby mohli sme sa desať razy zabiť...), rozkvitnuté lúky na Brezovej pod Bradlom a mnoho ďalšieho.

Cez víkend sme boli s našimi v Bratislave a stavili sme sa aj na "hodoch", kde v jednom zo stánkov predávali talentované ručičky aj takéto poklady. Rozhodovala som sa medzi kúskom s jesennou tématikou (listy, gaštany- ozaj umelecký kúsok, ale zdalo sa mi to už priveľa) a touto. Je pravda, že pripomína skôr jar ako jeseň, no mne nič nebráni v tom, aby som ju nosila aj posledný septembrový deň. (Aj učiteľ nemeckej matiky sa ma dnes pýtal, že či už je jar. Nakoniec však poznamenal, že sa mu čelenka páči. I keď, čo iné mu ostávalo, všakže?) 

Okrem toho, dnes bol nádherný slnečný deň a tá čelenka mi spolu so slniečkom rozžiarili deň. 

Farebne som ju doplnila o dva jednoduché kúsky v podobe košele a sukne, ktorých farebné odtiene sa nachádzajú i na kvetoch čelenky. Keďže čelenka je už sama o sebe dosť výrazným kúskom a sukňa i košeľa sú dvoch rôznych farieb, doplnila som to už len jednou základnou farbou, ktorá by podľa môjho názoru nemala chýbať v žiadnom jesennom šatníku, a to svetlou karamelovou hnedou.

Prajem úspešný týždeň.  :)

máme sa fajn.

Nestarám sa. Aspoň na pár dní.

Ide sa nakupovať, oddychovať, užívať si.

Nájsť perfektné lodičky, ktoré vás chytia za srdce, sadnú vám na nohu a majú krásnu farbu, je niečo ako... (nech si každý doplní podľa svojho). 

Pre mňa osobne je to školský beh na dlhú trať (napríklad taká 12-minútovka), počas ktorej celý čas nadávam, že musíme behať dookola po zarastenej antuke a byť objektom na pozorovanie pre dôchodcov, ktorí nemajú čo robiť a na sídlisku vykúkajú z okien, a na ktorej konci sa nemôžem zväčša nadýchnuť a mám chuť všetkých zaškrtiť. Nakoniec som však s výsledkom vždy spokojná.

Čo sa týka kúpy lodičiek, počas hľadania toho správneho páru nadávam, že behám po všetkých možných obchodoch a aj tak nikde nič nemajú (sú skoro také nekvalitné ako tá antuka) a predavačky, ktoré ma pozorujú, sa zo mňa len smejú (ako tí dôchodcovia, ktorí nás pri behaní pozorujú). 

Avšak, našla som ich! 

Majú nádhernú zelenú farbu, dokonalý tvar a sú maximálne pohodlné. Boli navrhnuté Nataliou Vodianovou (so šľachetným úmyslom pre Naked Heart Foundation) a nosia ich aj tieto krásky!

Pre jesenné a zimné obdobie som veľmi túžila po pruhovanej sukni ktorá nebude ani dlhá, ani krátka, strihovo do á-čka a z hrubšieho materiálu, aby som ju mohla nosiť aj v období, kedy nám napadne sneh. U nás som nič nevidela, no vďaka spolupráci s Chicnova.com som si mohla jednu objednať. Priznám sa, bála som sa, že bude príliš krátka, príliš malá, príliš tenká a celkovo nezapadajúca do mojej predstavy, no našťastie boli moje obavy zbytočné. Je perfektná a už sa nemôžem dočkať, kedy ju budem môcť nosiť k hrubým svetrom a pančuchám v kombinácii s baretkou a rukavičkami.

svet nie je vždy gombička. ale teraz áno.

Neviem, čo by som mala dnes napísať.

Zistila som totiž, že vždy, keď som šťastná, nedokážem zo seba vyprodukovať nič, čo by stálo za prečítanie. (I keď, podľa názoru niektorých to neviem vyprodukovať nikdy, ale to už je vec vkusu, všakže.) :) 

Vznášam sa vo vlastnom svete, trošku nad zemou, ďaleko od reality. S úsmevom na perách, iskrou v očiach a pokojom v duši.

Je mi strašne fajn.

Vám?

Keď som bola menšia, milovala som "zvonáče" (aka rifle so širokými spodkami). Mala som doma také, ktorých jedna nohavica bola široká ako dve moje terajšie stehná dokopy (a že to je riadna šírka!) a cítila som sa v nich ako kráľovná sveta. Veď aj Shakira a Britney také nosili! Všetci mi ich závideli a ja som na nich bola nesmierne hrdá.

Potom prišlo také zvláštne obdobie, na ktoré rada spomínam, lebo sa na ňom vždy z chuti  a dobre zasmejem. Éra "slimiek", farebných "rúrok", tričiek s veľavravným popisom (ako napríklad "I love your boyfriend") a divných účesov. (Nechcite vidieť fotky!)

 Rifle zvonového strihu pre mňa prestali byť atraktívne a priznám sa, že by som v tom čase bola ochotná obliecť si hocičo, len nie zvonové rifle. Považovala som ich za "módnu samovraždu" takmer na takej úrovni ako menčestráky či nafukovacie pérové bundy. Zo svojho šatníka som ich radikálne "vyšmarila" a nechcela som o nich ani počuť.

Časy sa však menia. Dnes sa na také rifle pozerám opäť ako na kráľovský kúsok oblečenia. Podľa môjho názoru robia pekné nohy, sú veľmi pohodlné a v našich uliciach nie veľmi "okukané". 

V kombinácii s teplou vestou a obľúbeným klobúkom by som ich mohla nosiť snáď aj do konca života. (Alebo do zajtra, všakže. Lebo mám nové lodičky a tie treba tiež vyvetrať. :))

Samozrejme, veľkáveľkáveľká taška nesmie chýbať. Mala v ten deň asi sto kíl a mne išla odpadnúť ruka. Jediné šťastie je, že už sa do školy/zo školy vozím sama autom a veci si môžem pohodlne odložiť aj tam.

cruella de vil.

Keď som dvojfarebné pančuchy videla na stránke American Apparel, roztopilo sa mi srdce. 

Na jednej strane maximálne jednoduchý kúsok oblečenia, na druhej strane rafinovaný a originálny doplnok, ktorý už na prvý pohľad upúta a núti vás rozmýšľať, či som sa ráno nevedela rozhodnúť medzi dvoma farbami a tak som radšej zvolila obe. (Samozrejme, jedná sa o jeden kúsok oblečenia. )

Dlho som rozmýšľala, či si ich zadovážiť, alebo nechať tak, predsa, nemôžem si k nim obliecť len tak hocičo, no túžba mať ten skvost, ktorý nápadne pripomína Cruellu De Vil, bola silnejšia.

A tak som si ich minulý školský rok z výletu v Paríži doniesla so sebou. Približne pol roka mi stáli v skrini a ja som si lámala hlavu s tým, ako, s čím a kedy ich skombinovať.

Myslím, že nastal ten pravý čas začať ich nosiť a poriadne sa v kombináciách s nimi vyblázniť.

Začínam však zľahka, klasikou B&W...

Čo vy? Máte niečo podobné, či dokonca rovnaké, doma?

Alebo máte radšej "klasiku"?

I am the architect of my own destruction.

Prečo sú veci tak jak sú?

Že keď nič, tak nič. A keď raz niečo príde, tak ako veľká voda a naraz?

Z každej strany sa na vás niečo valí a vy nemáte kam uhnúť. Krok vzad ani vpred vám nepomôže a jediné, čo môžeme urobiť, je ostať stáť na mieste, nechať veci plynúť a čakať, ako sa to všetko skončí.

Možno vás vody unesú, možno vás utopia, možno z vás spravia Poseidóna.

A možno je to všetko iba sen, ktorý sa rozplynie ako ranná hmla, rovnako ako ilúzie o láske a šťastí.

No možno aj nie...

Aj napriek mierne pesimistickému textu teraz prežívam veľmi šťastné obdobie.

Držím si palce, aby mi to vydržalo tak dlho, ako to len bude možné.

Keby som mala možnosť narodiť sa ešte raz, v tele niekoho iného, chcela by som byť Ulyana Sergeenko.

Tak nádherná a inšpiratívna žena, v ktorej outfitoch zreteľne vidieť hrdosť na svoju kultúru a miesto, odkiaľ pochádza. Dokáže povzniesť oblečenie na úplne inú úroveň a vždy ho doplní perfektnou vizážou.

 Okrem toho, kolekcie, ktoré sama navrhla, sú neskutočné. Snové a nádherné.

Pre mňa obrovská inšpirácia...

Celkovo však, všetky tie Ruské krásky sú pre mňa idolmi.

Raz, keď vyrastiem...

Outfit som mala oblečený na piatkovú vínnu degustáciu v Penzióne Fortuna. O našich gastronomických zážitkoch si môžete prečítať tu: http://www.martinkrystynek.com/blog/vino-odkryva-tajomstvo-srdca.

slaboch.

"Až raz povieš ahoj, chladne ako zbohom,

začne ťa to mrzieť, za najbližším rohom."

A tak som konečne zistila, čo som zač. Vďaka jednej z najkrajších piesní od Elánu. Tušila som to už predtým, no nikdy som si to nechcela priznať.

Som slaboch. Nemám "gule" na to, aby som ľuďom dokázala povedať zbohom bez toho, aby sa mi hlavou premávali myšlienky, aké to bude, ak sa už neuvidíme, ak sa prestaneme stretávať, ak sa prestaneme kontaktovať. 

Asi nie kvôli nim. Skôr kvôli sebe.

Na jednej strane viem, že naše úlohy v životných dejstvách zožali svoj posledný aplauz a možno aj standing ovation. Viem, že je čas ukončiť, čo bolo, zavrieť za sebou dvere a kráčať ulicou každý sám.

No na druhej strane si sama pre seba vravím: "Čo teraz? Je už naozaj koniec všetkých koncov?" Akosi si nechcem pripustiť fakt, že aj bezo mňa im bude sveta žiť. Že ich život, môj život, pokračuje bez zmien, v rytme, v akom "beží" bežne. 

Je vo mne ten hlúpy pocit, čo ak?

Čo ak mi budú chýbať? Čo ak mi to bude ľúto? Čo ak to tak nemalo byť?

A k tomu som aj sebec.

Lebo myslím len na to, ako bude mne...

Každopádne, všetko sa asi deje preto, lebo to tak má byť.

:)

O tom, ako sa sukňa nosila, si môžete prečítať tu. 

čriepky.

Niekedy rozmýšľam, aké by to bolo, dostať v živote šancu na viac. Zopakovať si jeden čarovný okamih v živote, mať možnosť zmeniť svoje rozhodnutie, stretnúť sa s niekým, kto mi chýba, vymazať spomienku, či sa len tak nečinne prizerať na svoje minulé činy. Fantazírujem, aké by som mala pocity, či by sa mi v očiach leskli slzy, alebo by som sa smiala. Fantazírujem, či by bolo rovnaké počasie ako vtedy, alebo by som si ho mohla dotvoriť sama. Svietilo by slnko, alebo by padal sneh? Bolo by to také, aké by som si to sama vysnívala? Napríklad by padali veľké snehové vločky a na ceste by bola námraza, z úst by sa mi pri výdychu valil kúdolček dymu, teplý dedkov kabát by ma hrial, sedela by som na lavičke a na nohách by som mala papučky z detstva, ktoré mi pripomínajú Vianoce u babky? A všetky krásne chvíle z čias, keď som mala päť , by sa mi premietali pred očami? 

Veľa ľudí a okamihov mi chýba.  Ale asi to tak musí byť, že niekto odíde a niekto iný príde...

Často si uvedomujeme, čo pre nás veci znamenajú, až keď ich stratíme.

úsmev, skús ho ďalej prihrať.

Nejde o to, či sme priemerní, talentovaní, nadaní, krásni, malí, chudí, starí alebo multisuper. Jediné, čo by sme mali mať, je schopnosť naplno využiť to, čo nám život ponúka. 

Svet sa zbláznil. A my s ním. 

Niečo sa pokašľalo. Len kvôli tomu, že si niekto mýli pojmy s dojmami. No človek sa učí na vlastných chybách a všetci vieme, že mýliť sa je ľudské. No niekde som počula, že zotrvávať vedome v omyle je diabolské. Tak snáď si to uvedomíme a budeme sa podľa toho riadiť. Pretože ak nie, tak je možné, že niekoho zraníme. Bude nás to mrzieť a bolieť. A myslím, že bolesť je horšia ako potupa. Preto je lepšie ospravedlnenie, než žiť so "špinavým" svedomím. 

Niekedy stačí, ak veríte.

Niekedy neostáva nič iné, než veriť...

možno som, možno nie som. ale určite budem.

Objavujú sa špekulácie, že som sa zmenila. (Najmä v súvislosti s hotpants či braletmi. viď. letné outfity.) 

Samozrejme, že som sa zmenila. Blogujem tretí rok a je prirodzené, že nebudem stagnovať a stáť na jednom mieste. 

Už nie som to 15-ročné dievčatko v ružovom tričku a "laksáčoch", ktoré si myslí, že zhltlo všetku múdrosť sveta a zásobuje vás "duchaplnými" príspevkami doplnenými fotkami z môjho ružového kráľovstva. Teraz, pre zmenu, som už 18-ročné dievčatko (niekedy v bralete či hotpants), ktoré si myslí, že zhltlo všetku múdrosť sveta a  zásobuje vás, parafrázujem "rečami zaobalenými do filozofie a pritom nehovoriace zhola nič ", doplnenými fotkami od Martina (sem-tam nejakého iného šikovníka ako Ľuboš, Ujo Jožko či Jurko). 

Ako vidíte, humor a cynizmus ma neopúšťa ani v "ťažkých" časoch. Ale teraz vážne.

Je pochopiteľné, že sa "zmeny" nebudú páčiť všetkým. Možno niekedy aj ja sama budem mať problém prijať ich, no trochu čerstvého vzduchu ešte nikomu nikdy nezaškodilo. Rastiem, vyvíjam sa, posúvam sa. Či už v súkromnom živote, nejakej tej pracovnej sfére, v názoroch či v móde. Možno práve vďaka tomu, že som do blogového sveta vhupla pomerne ako "mladé ucho", som sa pomaly, ale iste, dokázala posunúť o niečo vpred a naučiť sa nové veci. Kedysi som "pachtila" po nasledovníkoch a písala/prispievala pre to, aby prišli noví. Teraz to beriem úplne inak.

Čísla ma hrejú pri srdci, to áno, neviete si ani predstaviť, ako veľmi. Ale blogujem pre to, lebo ma to baví a stalo sa to súčasťou ako môjho, tak i života mojich blízkych. (Le ocko: Prišla ti poštou nejaká handra. Už som to aj otvoril. To budeš nosiť či to máme na podlahu?)

Už si bez blogu a všetkých tých vecí okolo neviem predstaviť svoj život. 

Ak by chcel niekto povedať, že blogovanie je životný štýl, tak by som sa bila za to, že je to blbina.

Nie je to životný štýl. Žijem tak, ako aj vy. Skôr je to vášeň a láska na celý život, ktorá sa vám vkradne do života a už sa vás nepustí. Vyžaduje si čas. Veľa času. Ale ak niečo naozaj milujete, nájdete si ho. Aj keby mal mať váš deň kvôli tomu 30 hodín. 

Napíšem niečo aj ku komentárom. Práve tie sú jedným z dôvodov, prečo sa dokážem posúvať. Často ma učia a pomáhajú mi. Priznávam, nie raz mám po ich prvom prečítaní chuť autora komentáru prefackať, no jeden-dva nádychy a razom sa na tom už len smejem a uvedomujem si, že niečo na tom predsa len bude. Veď každý sme nejaký a stále platí "sto ľudí, sto chutí". I keď, niekedy by stačilo prvotné emócie predýchať a razom by bolo všetko krajšie. Alebo si nechať zájsť chuť, lebo potom to vyzerá nejako takto: "prikovam peknu tanecnicu k rebrine nahu a polozim jej na obe palce na nohach 80kg zeleznu gulatinu na dve hodiny". (Naozaj?! Naozaj?! Naozaj?!)

Za každý komentár však ďakujem. (Teda, až za ten, čo je spomenutý vyššie. Ten je ozaj chorý a hodný psychiatrie.)

Kedysi som aj ja komentovala o 106. Teraz si vychutnávam príspevky bez toho, aby som niečo napísala a radšej si obľúbené ukladám do záložky. Preto si veľmi vážim, ak mi niečo napíšete a strávite na blogu o moment dlhšie. Veľké ďakujem všetkým vytrvalým komentátorom. (Aj tým občasným, aj tým príležitostným, aj všetkým.)

A kde som to začala?

Pri zmenách, všakže.

Bude to ťažký rok. Maturity, výber vysokej školy, voľba, či DE, CZ alebo SR, lúčenie sa s mnohými vecami, ktoré nechcem opustiť, zbohom ľuďom, ktorí sú pre mňa všetkým.

Ale zvládnem to.

Musím. 

Tak teda, poďme spraviť prvé kroky...

Ozaj, asi by to chcelo zmenu, čo sa týka designu. Nemám však žiaden nápad, čo a ako. Nejaké typy? Alebo kontakty na "šikovné" ručičky? 

o ničom a o všetkom.

Sľúbila som siahodlhý článok.

Mám ho. Dokonca i napísaný. Bohužiaľ však len perom, v starom zošite, kde som si kedysi zapisovala všetky články pred tým, než som sa dostala k počítaču. 

A tak si tam teraz "hovie". Niekde na strane 86 až 88. (Správne čítate. Má tri strany. Samozrejme, v elektronickej podobe sa to skráti, ale aj tak je to dosť.) Čaká, kým ho vytiahnem na svetlo sveta. Bol napísaný od srdca. O všetkom a o ničom. (Pre niekoho o ničom a o ničom. Ale stále máte možnosť nečítať ho.)

Práve preto tu dnes ešte nie je. Je ho príliš veľa.

Ale zajtra by už mohol byť.

Dúfam.

Fotky sú ešte z piatkové popoludnia. 

Bol krásny slnečný deň a ja som mala ráno pred skriňou "krušné" chvíle.

Sukňu, ktorú som dostala odtiaľto, nie a nie skombinovať s niečím, čo som mala v hlave a skrini. Nič k nej nepasovalo, všetko bolo príliš. Pomaly som už strácala nádej, keď som na vešiaku objavila sako vo farbe, ktorá sa objavuje i na sukni. Pasuje! 

Pocit víťaza bol neprekonateľný a ja som bola rada, že som stihla prvú hodinu včas. 

lepší ako sme.

"Kráčame do raja obuto bosí

po zemi, ktorá nás na chrbte nosí. 

Míňame postavy,ktoré sa hrbia,

míňame tiež aj tie, 

čo nemajú chrbát. "

(Lepší ako sme)

Alebo tie, čo chrbát majú, radi nám ho ukážu, len tá chrbtová kosť chýba, všakže. 

No každý z toho raz vyrastie. Dúfam...

V deň, kedy som mala na sebe tento outfit, bolo "oblačno, miestami fašírky", preto som si  samodržky počas dňa obliekala a zase vyzliekala. Z toho neustáleho "čachrovania" s nimi sa preto sem-tam stalo, že čiarka na zadnej strane už nešla tým smerom, ktorým mala, ale našla si vlastnú cestu. Konkrétne teda v momente, kedy som chcela outfit aj odfotiť. Samozrejme, hneď potom, ako som to na fotke zbadala, som to upravila tak, ako to má byť, no to už môj LILfotograf nezvládol a odišiel so slovami, nech si to odfotím sama.

Tak som to teda nechala tak. Snáď vám to veľmi neprekáža. 

Zajtra siahodlhý príspevok o...

Veď uvidíte.

Je veľa dobrých dievčat. Ale tie zlé sú populárnejšie.

Žiadnu súvislosť s názvom článku a mojou osobnosťou nehľadajte. Nemám potrebu na seba upozorňovať "výkrikmi do tmy". Možno by chcel niekto tvrdiť, že áno, pretože videl tento či tento outfit, ale o nič viac, než len poodhalené nohy (ktorú ku letu predsa patria), nejde. 

Na druhej strane, keď sa to tak vezme, vďaka tým, pre niekoho "škandalóznym", pre iného "famóznym" outfitom, sa čísla návštevnosti blogu zdvihli veľmi pekne smerom nahor. Takže na tej "múdrosti" asi predsa len niečo bude...

Aj keď pravda nemusí byť vôbec taká, akú ju chceme vidieť my. :)

Mimochodom, "Móda zo slovenských a českých ulíc" si jednu z tých fotiek zvolila i na svoju profilovú fotku, čo ma tiež veľmi teší a zároveň sa cítim poctená a polichotená.

Dnes veľmi pohodlný a rýdzo dievčenský outfit, s ktorým nebudú mať najmenší problém najmä tanečníčky.

Keďže sama tancujem 15-ty rok, je mi "tanečný štýl" obliekania veľmi blízky a rada ho aplikujem v praxi. Samozrejme, v TUTU sukničke (alebo jej obdobnej), drese a tanečných špičkách by som na ulicu len tak nevyšla (iba ak by sa jednalo o takéto fotenie), no jednotlivé kúsky počas bežného nosenia rada využívam. 

Ako napríklad túto super-duper sukňu. Už dlho som po takej túžila. Videla som ju na Dadoo.sk či "naživo" pri predstavení finálovej dvanástky Miss Slovensko 2013 a moje srdce pri každej jednej zaplesalo.

Jediný problém bol cena. Áno, sukňa bola prekrásna, ale cena privysoká na to, aby sa mohla zaradiť do mojej šatníkovej "armády".

Našťastie som cez FB našla slečnu, ktorý takéto podobné sukne predáva za veľmi dobrý peniaz a sukňa je už úspešne "vojačikom" šatníkovej" armády. Radosť žiť! (Nie som materialistka. Len sa mi tam tá veta hodila. Naozaj mám z tej sukne obrovskú radosť. :))

if i was your boyfriend.

Viete, čo znamená pojem "éra veľkých kabeliek" v mojom chápaní? Škola, škola a ešte raz škola. (Pre tých, ktorým sa pohľad na maxi kabely hnusí, je mi ľúto. Je pred nami čas 9 mesačného spolužitia.)

Veľa priestoru pre 100 kilové učebnice, do ktorých sa pozrieme raz do roka (keď podpisujeme knihy), ešte viac priestoru pre desiatu, tréningy, nevyhnutné poklady, ktoré človek v škole zaručene potrebuje (nepýtajte sa) a lístky na obed. Skoré vstávanie, neskoré líhanie si, od rána do večera na nohách, veľké kruhy pod očami, sem-tam "šlofík" na lavici. (Na ten som sa počas všetkých tých rokov štúdia neodhodlala. No nikdy nehovor nikdy.)

Ale určite to všetci poznáte. Buď ste to už zažili a prežili (ak bez ujmy na zdraví, tak gratulujem), zažívate to teraz, alebo vás to ešte len čaká.

Tak veľa šťastia všetkým.

Nohavice veľmi často nenosím, ako už zaiste viete. Keď už si nejaké vyberiem, musia ma obzvlášť zaujať. Strihom, farbou či ich samotnou "osobnosťou". 

Dlhšiu dobu som pokukovala po nejakých, ktoré by boli v "boyfriend" štýle. Presne také mi do šatníka chýbali. Pohodlné, širšie, no zároveň dobre padnúce a vzhľadovo (pre mňa) atraktívne. Zásadná podmienka bola, aby nevyzerali, akoby som ich ukradla ocinovi (, lebo zatiaľ všetko, čo som videla, sa im nápadne podobalo). 

Síce sa v názve strihu riflí "boyfriend jeans" nachádza slovo boy, čiže chlapec, je dobré si uvedomiť, že by to nemali byť chlapčenské rifle požičané od brata/priateľa/ocka/dedka. Majú iný strih, ktorý len zbytočne deformuje siluetu a vo väčšine prípadov sú podstatne väčšie než naše. Nehovorím, že také rifle nemôžu vyzerať dobre. Áno, videla som už mnoho naozaj krásnych kombinácii, no len veľmi málo ľudí má schopnosť skombinovať ich tak, aby zachovali ženskosť a nepôsobili ako strašiak do maku.

Ja som mala šťastie, keď v balíku z Ameriky prišli aj tieto jeansy. V obchodoch som žiadne BFJeans nevidela, takže som sa im pri skúšaní veľmi potešila. O to väčšiu radosť som mala, keď mi padli. Sú jednoduché, nevtieravej farby, s jemným prešívaním a pekným detailom v spodnej časti v podobe zipsu.

Dokonalo ženské, "do koča i do voza", k lodičkám i converskám.

vietor a ľudská hlúposť? sem, prosím.

Ku koncu leta som sa naučila dve veci. Proti vetru a ľudskej hlúposti sa neoplatí bojovať. Na súvislosti sa nepýtajte. Možno sú, možno nie sú. No na nich nezáleží. Isté je, že zvolím radšej slogan "ber život s ľahkosťou" a tým vetrom sa nechám unášať. 

Jednoducho len rozprestriem ruky, otočím sa chrbtom, privriem oči a naplno využijem jeho mocnú silu v môj prospech kedykoľvek, keď to bude možné a potrebné. Ten sa mi oprie do chrbta a odnesie ma presne tam, kam potrebujem.

Čo sa týka ľudskej hlúposti, musím byť o čosi opatrnejšia. Pri tej by som to rozprestieranie rúk a otáčanie sa chrbtom neskúšala. A už vôbec nie privretie očí, pretože to môže mať fatálne následky. Chvíľka nepozornosti a ste v "ťahu". Myslím, že tá by ma určite neodniesla tam, kde potrebujem. Práve naopak. Možno by som skončila pritlačená k múru bez možnosti vybrať si svoju cestu. 

Pravda, neoplatí sa proti hlúposti bojovať, no byť obozretný a dávať si na ňu pozor, nikdy nie je na škodu. Veď neraz ju môžeme obrátiť vo svoj prospech.

Alebo?

Keď som bola malá, pri každej otázke ohľadom obľúbenej farby, padla nekompromisne odpoveď: "Ružová!" 

Postupom času ju vystriedala modrá, modrá či modrá, no cítim, že sa opäť blížia časy, kedy bude odpoveďou výhradne ružová. Pre mňa určite.

Zbožňujem ju! A keď som vo výpredaji v Reserved videla šaty v tejto dokonalej farbe, vedela som, že je to láska na celý život. 

Rovnako, ako aj tie topánky...

Mimochodom, mám ich aj v béžovej.  :)