možno som, možno nie som. ale určite budem.

Objavujú sa špekulácie, že som sa zmenila. (Najmä v súvislosti s hotpants či braletmi. viď. letné outfity.) 

Samozrejme, že som sa zmenila. Blogujem tretí rok a je prirodzené, že nebudem stagnovať a stáť na jednom mieste. 

Už nie som to 15-ročné dievčatko v ružovom tričku a "laksáčoch", ktoré si myslí, že zhltlo všetku múdrosť sveta a zásobuje vás "duchaplnými" príspevkami doplnenými fotkami z môjho ružového kráľovstva. Teraz, pre zmenu, som už 18-ročné dievčatko (niekedy v bralete či hotpants), ktoré si myslí, že zhltlo všetku múdrosť sveta a  zásobuje vás, parafrázujem "rečami zaobalenými do filozofie a pritom nehovoriace zhola nič ", doplnenými fotkami od Martina (sem-tam nejakého iného šikovníka ako Ľuboš, Ujo Jožko či Jurko). 

Ako vidíte, humor a cynizmus ma neopúšťa ani v "ťažkých" časoch. Ale teraz vážne.

Je pochopiteľné, že sa "zmeny" nebudú páčiť všetkým. Možno niekedy aj ja sama budem mať problém prijať ich, no trochu čerstvého vzduchu ešte nikomu nikdy nezaškodilo. Rastiem, vyvíjam sa, posúvam sa. Či už v súkromnom živote, nejakej tej pracovnej sfére, v názoroch či v móde. Možno práve vďaka tomu, že som do blogového sveta vhupla pomerne ako "mladé ucho", som sa pomaly, ale iste, dokázala posunúť o niečo vpred a naučiť sa nové veci. Kedysi som "pachtila" po nasledovníkoch a písala/prispievala pre to, aby prišli noví. Teraz to beriem úplne inak.

Čísla ma hrejú pri srdci, to áno, neviete si ani predstaviť, ako veľmi. Ale blogujem pre to, lebo ma to baví a stalo sa to súčasťou ako môjho, tak i života mojich blízkych. (Le ocko: Prišla ti poštou nejaká handra. Už som to aj otvoril. To budeš nosiť či to máme na podlahu?)

Už si bez blogu a všetkých tých vecí okolo neviem predstaviť svoj život. 

Ak by chcel niekto povedať, že blogovanie je životný štýl, tak by som sa bila za to, že je to blbina.

Nie je to životný štýl. Žijem tak, ako aj vy. Skôr je to vášeň a láska na celý život, ktorá sa vám vkradne do života a už sa vás nepustí. Vyžaduje si čas. Veľa času. Ale ak niečo naozaj milujete, nájdete si ho. Aj keby mal mať váš deň kvôli tomu 30 hodín. 

Napíšem niečo aj ku komentárom. Práve tie sú jedným z dôvodov, prečo sa dokážem posúvať. Často ma učia a pomáhajú mi. Priznávam, nie raz mám po ich prvom prečítaní chuť autora komentáru prefackať, no jeden-dva nádychy a razom sa na tom už len smejem a uvedomujem si, že niečo na tom predsa len bude. Veď každý sme nejaký a stále platí "sto ľudí, sto chutí". I keď, niekedy by stačilo prvotné emócie predýchať a razom by bolo všetko krajšie. Alebo si nechať zájsť chuť, lebo potom to vyzerá nejako takto: "prikovam peknu tanecnicu k rebrine nahu a polozim jej na obe palce na nohach 80kg zeleznu gulatinu na dve hodiny". (Naozaj?! Naozaj?! Naozaj?!)

Za každý komentár však ďakujem. (Teda, až za ten, čo je spomenutý vyššie. Ten je ozaj chorý a hodný psychiatrie.)

Kedysi som aj ja komentovala o 106. Teraz si vychutnávam príspevky bez toho, aby som niečo napísala a radšej si obľúbené ukladám do záložky. Preto si veľmi vážim, ak mi niečo napíšete a strávite na blogu o moment dlhšie. Veľké ďakujem všetkým vytrvalým komentátorom. (Aj tým občasným, aj tým príležitostným, aj všetkým.)

A kde som to začala?

Pri zmenách, všakže.

Bude to ťažký rok. Maturity, výber vysokej školy, voľba, či DE, CZ alebo SR, lúčenie sa s mnohými vecami, ktoré nechcem opustiť, zbohom ľuďom, ktorí sú pre mňa všetkým.

Ale zvládnem to.

Musím. 

Tak teda, poďme spraviť prvé kroky...

Ozaj, asi by to chcelo zmenu, čo sa týka designu. Nemám však žiaden nápad, čo a ako. Nejaké typy? Alebo kontakty na "šikovné" ručičky? 

Foto: Martin Krystynek

Ľuboš Pitoňák

Love, peace and fashion Ivanka

Topánky: New Look, Sukňa: Vintage, Košeľa: Vintage, Vesta: H&M, Kabelka: Z Talianska, Klobúk: H&M, Šatka: Second-hand, Opasok: Camaieu