PHILIPS Lumea Precision Plus

Jar sa blíži! Samozrejme, situácia za oknami tomu (minimálne u nás) nenasvedčuje, ale v obchodoch sa na nás valia jarné kolekcie z každej strany. A pravdou je, že jedného dňa TO TEPLO už doraziť musí! Alebo žeby sme tu mali začínajúcu dobu ľadovú? Úprimne, dúfam, že nie. Ja mám totižto chuť konečne sa odhalovať! (Nie doslova, samozrejme. Len tak trošku. Vrstvy svetrov a pančúch mi už prerastajú cez hlavu a ruinujú chuť chodiť medzi ľudí.) Lodičky, šaty, nejaké to sako a pocit slobody pre moje nohy. Žiadne 120+ DEN či starosti z očiek na pančuškách. A teraz, keď sa nebudem musieť starať o to, či sú moje nohy hladké na dotyk počas väčšiny teplých dní vďaka PHILIPS Lumea Precision Plus, bude môj život krajší...

Blogy a príspevky na nich bývajú o rôznych veciach. Niekedy sú to veci pekné, inokedy menej pekné. Ale poväčšine, čo som si stačila všimnúť, majú snahu byť užitočné. Dnešná téma možno nebude každému po chuti, ale verím, že pomôže mnohým z vás.

diví psi.

Do ticha. Čosi si šepkáme.

Slová Hiraxove.

"Navôkol mňa samí cudzí.
Viac mŕtvi, ako živí.
Chodiace domy bez okien,
len by vrážali.
Vrážali a tvrdili,
že vidia, vedia, vetria
taktiež mojim smerom."

Zistila som, že som extrémista. Taký malý, ale predsa. Akosi nehľadím na okolnosti, ktoré by mohli sprevádzať či sprevádzajú rôzne situácie a deje. 

Odráža sa to najmä počas fotení. Čo na tom, že sneží a je chladno? Chceme fotky, budú fotky. Aj keby mali, ako sa hovorí, traktory z neba padať.

 A tak si to odnáša (občasne mnou týraný) fotograf Martin a šikovná vizážistka Paťka.

dnes nemám slov. oddychujte. .)

18.

Hľadím do zrkadla. Minútu, dve, možno dlhšiu dobu. Odraz obzerám z pravej i ľavej strany. Svetlo dopadá od okna na pravú polovicu tváre a vytvára zvláštne tiene. Oči sú asymetrické a okolo úst sa črtajú jemné vrásky. Rozmýšľam, čo sa za tie roky zmenilo. Na mojej tvári, v mojich očiach. V podstate nič. A zároveň všetko. Vraví sa, že časy sa menia. Len blázon by tomu nebol ochotný uveriť. (Šťastný to človek.) Všetci dobre vieme (zo skúseností, z rozprávania), ako to v živote chodí. Boli dobré, boli zlé, boli staré, boli reálne a hlavne boli TO časy. Zväčša sme ich mali a máme také, aké si ich urobíme. Moje boli dobré. Krásne spomienky na detstvo, plná náruč zážitkov, v srdci ľudia, ktorí prišli v pravý čas a ostali tam dodnes. Možno bolo pár výnimiek. Chtiac-nechtiac, nemôžeme byť stále "hore". V živote je pár časov, počas ktorých sa nezadržateľne blížime ku dnu. Tých pár výnimiek nastalo, keď som mala pochybnosti o svojich rozhodnutiach a trápila hlavu s nepodstatnými vecami, keď ľudia z môjho srdca nečakane odišli a nerozlúčili sa, keď som kládla otázky a odpovede neprichádzali, keď som potrebovala vysvetlenie a dostala som len veľavravné pokrčenie ramenami. No všetko som prežila a odo dna som sa celkom úspešne (niekedy síce s ťažkosťami) odrazila. Následky to zanechalo iba v mojich očiach a možno sa čosi nájde aj na duši. Ale nič katastrofálne... 

Zvyknem tvrdiť, že život plynie ako rieka. Kľukatí sa, dvíha svoju hladinu, občas ma mŕtve rameno, no vždy nájde svoju správnu cestu. Moja rieka plynie, plynie a plynie. Kamsi do diaľky. Nie som jasnovidec, neviem, čo bude zajtra. Ale chcem a snažím sa konať tak, aby bol zajtrajšok lepší ako dnešok. 

Mám sny, ako každý. Robím chyby, ako každý. Som človek ako vy. Omylný, občas márnotratný, sebecký. Ale stále som jedinečnou osobnosťou ako každý jeden z vás. Nesnažím sa byť niekým, kým nie som. Žijem, bojujem, odpúšťam, starám sa, snívam.

Dosiahla som vek, kedy začína ísť do "tuhého". (Čau 18tka. Nevolala som ťa, nechcem ťa, choď preč? Ale keď už si tu, nejako sa s tebou teda popasujem.) Predo mnou je veľa dôležitých rozhodnutí a momentov, počas ktorých budem musieť povedať buď "áno", alebo "nie". A nechcem zlyhať... Mám plány, mám sny. Chcem žiť v Paríži alebo Amerike, chcem robiť, čo ma baví, chcem byť šťastná a spokojná.

Ale kto nechce, však? Nič z neba nespadne bez snahy. Tak sa snažím...

Len "zajtrajšok" ukáže, či sa snaha vyplatí. Dovtedy budem silná a robiť veci s vervou, tak, ako spieva Selah Sue v jednej zo svojich piesní "I’m strong, I know how to stay out".

Narodeninový darček od fotografa Martina a vizážistky Paťky. Paríž, prechádzka s Ozzym a snehové vločky.

momentálne momenty.

Za oknami takmer Vianoce, predo dvermi "osemnástka", v hlave celkom slušný zmätok, pod stolom kocúr obtierajúci sa mi o nohy, v srdci čisté prázdno, roh izby ponorený v neporiadku šiat, v žalúdku pár polomŕtvych motýľov trepotajúcich krídlami z posledných síl, odniekiaľ dolieha zvuk televízora.

Momentálna situácia, momentálne radosti a zmätky, momentálne dotyky snehových vločiek roztápajúcich sa na dlani, momentálna momentálnosť momentov....

Chýba mi všetko, čo kedysi bolo. Zároveň sa teším na všetko, čo príde.

Taký ten rozporuplný pocit, keď sa vám chce smiať cez slzy. 

Vybehnúť do snehu, len kvôli "pár cvaknutiam" môže naozaj len šikovný a obetavý fashion fotograf Martin. :)

Dámy a páni, show sa môže začať...

Aká? Dočítate sa tu.

som šťastný človek.

V živote sú momenty, kedy si uvedomíme, ako veľa pre nás iní ľudia robia. Momenty, kedy si uvedomíme, aké šťastie máme, že sme boli v správnom čase na správnom mieste. Momenty, kedy by sme dali zo samej vďaky aj to posledné, čo nám ostalo...

Vo svojej podstate som šťastný človek. Takmer nič (až na pár maličkostí) mi nechýba. Som zdravá, dobre živená, milovaná (poväčšine) a najmä šťastná. Sny sa mi plnia jeden za druhým a obrazne by som mohla povedať, že stúpam ku hviezdam. Nemyslím na slávu, skôr ten vnútorný pocit neprázdnoty, ktorý pretrváva a rastie, plní moje vnútro a vyčaruje úsmev na tvári. Niekto by mohol mať klamlivé domnienky, že si namýšľam alebo nebodaj vymýšľam. Niekto by mohol mať klamlivé domnienky, že mi všetko padá z neba a ľudia mi to vkladajú do rúk. Nie je to tak. Veci a úspechy nikdy nepadajú z neba (až na pár výnimiek), aj ja som si ich musela a stále aj musím zaslúžiť a "vydreť". Niekdy to bolo či je ťažké, ale nikdy som sa nesťažovala. Áno, občas si "pohundrem", ale v konečnom dôsledku som vďačná za všetky rany pod pás, za všetky rady a za všetku silu, ktorá ma ženie vpred.

Sme tu krátko. Treba si vychutnáva každý jeden moment, ktorý máme možnosť prežiť a zažiť.

Čo sa týka mňa,  nie som až tak ďaleko. Dalo by sa povedať, že toto je len začiatok. Viem, že šťastie je pominuteľné, no verím v to, že všetko je tak, ako má byť...

Veľa šťastia všetkým.

Môj pocit šťastia stúpa aj vďaka skvelým ľuďom, s ktorými spolupracujem. Fotil šikovný fashion fotograf Martin Krystýnek.

odviate vetrom.

Žijeme v rozličných svetoch. Ty si tam a ja som tu. Môj vesmír, tvoj vesmír, iné galaxie. Žiadne mliečne cesty ani dráha. Žiadne premostenia. Ani raketoplány nemáme, aby sme sa k sebe dostali. Dve rozličné dimenzie, ktoré sú ďaleko od seba. Tvárime sa, že sa milujeme a hlboké priepasti medzi nami nevnímame. Naoko. Zdanlivo.
Ale všetci vedia, že je to len pretvárka. Strúhame pózy, aby sme uspokojili očakávania spoločnosti. Hráme divadlo, aby sme zakryli niečo, čo má ostať skryté.
Faloš tu, faloš tam, na koho sa pozerám? Na seba, na teba, na nás.
Sme v tom spolu....

Aj v tom vetre. Drž ma pevne.
Vlasy dupkom. Prevráti ma hore pupkom?
Snáď nie.
Aj keď, včera a dnes som od toho nebola ďaleko.
Divím sa, že môj fotograf bol ochotný ma odfotiť.

prvý pokus.

Dvere sa otvorili a do ateliéru vošla štíhla blondínka. Jemné črty tváre, belasé iskrivé oči, plavé vlasy zopnuté v cope. "Toto je Ria? Tá sexy blondínka s našpúlenými perami z fotky? To nie je možné..." pomyslela som si. Aby nedošlo k nedorozumeniu, Ria bola SEXY! A veľmi. Ale takým tým neprvoplánovým spôsobom. Maximálne prirodzená a krásna žena. Oblečená v džínsoch a ružovej mikine, nenalíčená a v teniskách. A predsa tak nádherná, usmievavá a očarujúca...

Razom som ostala spokojnejšia. (A opäť som sa presvedčila, že fotky a domnienky môžu človeka ľahko oklamať.) Ria vyzerala presne tak, ako som chcela a potrebovala, aby vyzerala. Predstavu daného fotenia som mala v hlave a som chystala vopred dúfajúc, že všetko sadne a podarí sa tak, ako má. A keď som Riu zbadala, bola som si istá, že všetko dopadne dobre...

Posadila som si ju na stoličku a dala sa do práce. V hlave sa mi vynáralo milión obrázkov, ako by to malo vyzerať, aké by to malo byť. Začali sme líčením. "Prvá séria bude romantická a jemná, chce to niečo prirodzené," pomyslela som si a vysypala tri kozmetické taštičky, ktoré som mala so sebou. Na milión vecí som, ako inak, zabudla, ale napokon som si vystačila aj s tým, čo som mala.

Pobaliť veci, naložiť auto a vydať sa na cestu...

Nie ďalekú, samozrejme. :) Fotili sme v penzióne Fortuna (kde nám okrem priestoru na fotenie nachystali aj vynikajúci obed...) v Spišskej Sobote a všetko šlo ako po masle. 

Fotili sme v interiéry, aj v exteriéry. Niečo sme počas fotenia "dolíčili", prezliekli, obuli, premiestnili. :)

 

Nebudem zbytočne kecať, radšej si pozrite výsledok mojej a Martinovej práce. :)

I malé meškanie môže spôsobiť veľké problémy...

 Človek by ani nepovedal, že celý deň strávený rozmýšľaním dokáže tak vyčerpať...

 Je to dokonca ešte horšie ako celodenné tanečné workshopy. Čo z toho vyplýva? Že nie som zvyknutá rozmýšľať? Snáď nie...

Každopádne, písomná časť maturity zo Slovenského jazyka a literatúry je za mnou. Ako sa cítim? Veľmi spokojne. Dúfam, že takáto spokojná budem aj pri všetkých ostatných "maturitách", ktoré ma ešte počas tohto a budúceho roka čakajú. (SJL ústna časť v júni, nemecké maturity vo februári 2014 a ústna časť v máji 2014...) Snáď to dáko prežijem.

Vraj má opäť snežiť. Upadám do depresie...

Konečne sa ten sneh u nás ako-tak roztopil a už ho tu budeme mať znovu? Dnes však bolo vonku veľmi príjemne. Zvolila som farebnejší outfit a opäť som sa presvedčila o tom, že ak mám vo svojom živote farby, dni sú akési krajšie. 

Čo vy a farby? Kamarátite sa?

Outfit fotil (nielen, ale aj) fashion fotograf Martin.

učiť sa, učiť sa, učiť sa...

Ako sa človek vyrovnáva s tým, že mu horí mu za pätami? 

Snaží sa pred tou páľavou utiecť? Alebo ju nebodaj chladí ľadovými kockami, ktoré nosí, už z predchádzajúcej skúsenosti, po vreckách? Či ju len jednoducho ignoruje a tvári sa, že sa nič nedeje? Čo bolí, to prebolí? Možno niečo z toho, možno ani nič.

Ja neviem. Neviem, čo robiť. Mne za a dokonca aj pod pätami evidentne horí. V utorok maturujem. Žiadna katastrofa, hovorím si. Keď to zvládli všetci predo mnou, zvládnem to aj ja, nie? Hovoriť si je jedna vec, veriť v niečo/niečomu je už druhá. 

Verím, verím, verím. Vraj keď si niečo veľmi želáte, splní sa to. A ak si niečo hovoríte, tiež sa to splní.

Tak čo teda s tým horením a pätami? Asi nič. 

Musím len veriť. (A učiť sa.) Snáď pomôžu aj Modlitbičky od Rúfusa...

v zdravom tele...

V zdravom tele, zdravý duch.

Tak nejako sa hovorí, všakže? Každý z nás si pod "zdravím telom" predstaví niečo iné. Niekomu sa páči vypracované telo, inému zase krivky. Som názoru, že každému z nás je "súdené" niečo iné. No dnešný životný štýl, veľa stresov, málo času a nie najlepšie stravovacie návyky sa akosi do toho "súdeného" miešajú a naše telo sa nám patrične "zavďačuje". Jeme, nejeme, diétujeme, nediétujeme. Meníme svoje tvary (úmyselne či neúmyselne), čo zanecháva následky. Či už na duši, alebo na tele.

Sme ľudia večne nespokojní. Tu máme niečoho veľa, tam zase niečoho málo. No postavu svojich snov človek nezíska siláckymi rečami o tom, ako bude od pondelka cvičiť. Nezíska ju pozeraním na prehliadky VS so zmrzlinou v ruke a slzami v očiach. Áno, zázraky sa dejú, ale nie v tejto životnej sfére. Pre to, aby človek získal to, čo chce, musí aj niečím pohnúť. (Bohužiaľ, prstom nestačí. Treba rozhýbať celé telo.) Cesta je dlhá. Verte mi. Viem, o čom hovorím. Nejde len o to, aby sa človek hýbal. Pohyb je fyzicky náročný. To vie každý, kto to niekedy skúsil. No tlak na psychiku tiež nie je najmenší. Pevná vôľa, prekonávanie sa, 110% miesto 100%. Strava tiež urobí svoje. Ak sa celé dni prepchávame slaninkou, hranolkami a kysnutým cestom, hodinka týždenne v "posilke" nás určite nezachráni.

Prvá zmena nastáva v našej hlave. Je potrebné zmeniť prístup...

Ja som zmenila. Pomaly to začína prinášať svoje výsledky. No viem, že mám pred sebou ešte dlhú-predlhú cestu.

Začala som od stravy. Celkom úspešne odolávam čokoláde (tú som predtým dokázala zjesť na posedenie),  biele pečivo som vymenila za celozrnné, snažím sa jesť viac ovocia a zeleniny, pijem viac vody (žiadna Cola, vážení), stanovila som si limit "jedna sladkosť na deň" (zväčša doobeda, pretože tak to telo dokáže efektívnejšie spracovať), atď.

Okrem tanečných tréningov, ktoré mám tri krát do týždňa už 14 rokov vkuse, chodím do posilňovne (Fit + Kardio) a vždy sa snažím zo seba vydať maximum. Sú dni, keď sa mi absolútne nechce, no viem, že ak sa neprekonám, uškodím tým len a len sebe.

Psychika. Celkom silná vec, čo poviete?

Ďalej sú tu "zázraky", ktoré nám popri pohybe a stravovaní podajú pomocnú ruku.

Dostala som možnosť vyskúšať telové mlieko proti celulitíde od Avonu. Pravda, nie som veľmi dobrým "testovačom", pretože (pri všetkej skromnosti) sa ešte celulitída neobjavila. (Ďakujem Mamičke a Ockovi za dobré bunky) Avšak, ako prevencia mi to veľmi vyhovuje, pretože človek nikdy nevie, kedy sa niečo zvrhne. (Aby sme si to ujasnili, celulitída je strašiakom aj celkom chudučkých žien. Veľa ľudí si celulitídu spája s nadváhou, ale nie je to celkom tak. Vinníkom sú aj hormóny, nikotín či genetické faktory.) 

Telové mlieko  "obsahuje komplex hlohu a kávového zrna. Tento jedinečný komplex spaľuje tuk v bunkách kože až o 200% viac, už v priebehu 6 dní a zabraňuje vzniku novej celulitídy. Už za 2 týždne je redukovaná hĺbka a intenzita kritickejších prejavov celulitídy. Za 4 týždne sa vzhľad celulitídy výrazne zlepšuje. Novinka pritom pomáha predchádzať tvorbe ďalšej celulitídy." 

Toľko, čo sa týka teórie. Aká je prax? Pleť je príjemná na dotyk, pretože mlieko vytvorí na pokožke akýsi "film". Dobre vonia a ľahko sa rozotiera. 

Ak však chcete nejaké výsledky, nesmiete zabudnúť na...

Veď viete čo. :) (Pokiaľ ste si pozorne prečítali článok.)

Avšak najviac podstatné je, aby sme sa cítili dobre...

Máte aj vy nejaké vychytávky (stravovacie, pohybové, "zázračné"), o ktoré sa so mnou radi podelíte? 

Fotky vznikli u Martina. Čo vám budem hovoriť, talentovaný je ten chlap...

A spolu s Bobinkou, ktorá mi urobila make-up, sú hviezdny tím.

nikdy nič neľutuj?

Niekedy sú veci jednoduché. Buď sú čierne, alebo sú biele. Nič viac, nič menej. Vezmeme to, na čo máme v danej chvíli náladu a "sme za vodou". Inokedy sú komplikovanejšie. Majú dve strany. Dve čiernobiele. Obe by sme chceli mať, ale nejde to. Obe nás rovnako obohacujú, ale vybrať si môžeme len jednu. Veď ani mincu nemôžeme otočiť tak, aby padla súčasne hlava i orol. Keď sa chceme niekam pohnúť, môžme ísť vpred alebo vzad. Naraz to nepôjde, lebo by sme ostali na mieste. Pravidlo pravej ruky nemôžeme použiť vtedy, keď používame pravidlo ľavej. Jednoducho to nejde...

Rozhodnutia, rozhodnutia. Komplikujú život, čo poviete? Nemáte niekedy strach, že dané rozhodnutie nebude správne a vy to budete veľmi ľutovať?

Viem však jedno. Rozhodnutie spolupracovať s Martinom, fashion-beauty-glamour fotografom, ľutovať určite nebudem...

neprehrávam.

Ako chutia povinnosti? Trpko. Trpko ako nedozreté slivky. 

Sme ľudia. Zraniteľní, hlúpi, odhodlaní, snívajúci, žijúci, prežívajúci. A každý z nás si kráča vlastnou cestou. Teda, minimálne sa o to snažíme. No nájdu sa aj takí ľudia, ktorí si dajú tú námahu, aby od svojej cesty odbočili a šli tou našou. Veľmi radi nám ju znepríjemňujú najviac, ako to len vedia a ako to je možné. V behu nám pod nohy hádžu polená, pália mosty ponad rieky šťastia, kradnú nám myšlienky a vylievajú kotlíky s elixírmi lásky. Radujú sa z ľudského nešťastia, konkrétne z toho nášho a vysmievajú sa nám do očí. Netušiac, čo ich k tomu vedie, sa ich snažíme zastaviť, no v tejto hre sme dostali rolu slabšieho hráča. Žiadne Jin a Jang, žiadna rovnováha či hra na "férovku". Je len víťaz a porazený. A víťaz berie všetko... 

Tak sa teda snažím....

slnko, farby a pekný deň.

Sú veci, ktoré vám niečo pripomínajú a ku ktorým sa vám viažu nádherné zážitky. Doma máme takýchto vecí mnoho. Počnúc fotkami z dovolenky a táborov, cez rôzne suveníry, až po papieriky s tzv. "rýchlou poštou", ktorá kolovala počas vyučovacích hodín s tým najtajnejším odkazom ku vašej priateľke či veľkej láske celou triedou a neraz skončila v koši, takže to, čo teraz máte uložené doma, sú len útržky. Časom sa však stratia. Časom sa rozbijú. Časom na ne zabudneme. No je tu aj niečo viac...

Niečo, čo sa časom nestratí ani nevybledne. Spomienky...

Tie nám nevezme nik.

Spomínam si, ako sme túto tašku v lete, ktoré som strávila u tety v Nemecku, obdivovali. Zaujala ma na prvý pohľad, pretože bola úplne iná než tie, ktoré som dovtedy videla. Mala dokonalý tvar, nádherné žiarivé farby, originálny dizajn. Láska na prvý pohľad. Ale z obchodu som odchádzala bez nej. Až tak veľmi som ju nepotrebovala. Alebo? :)

Teta ju potajme kúpila a pri poslednej návšteve mi ju dala. Milujem ju! (Tetu aj kabelku, samozrejme.)

Tak veľmi som si ju zamilovala, že ju z rúk už asi nepustím. 

Okrem toho, už ma znovu začína baviť obliekať sa do farieb. To vďaka tomu slniečku. :)

Aj fotky sú optimistickejšie, nemyslíte? Alebo to bude len novým fotografom, ktorého ruky sú kúzelné a vedia zachytiť ten pravý moment?

Ona je Madonna!

Myslím, že to bolo niekedy v roku 2008. Videla som jej fotku na Pokeci a postupne "prečesala" celý jej album s fotkami. Bola "prívržencom" čohosi ako EMO. Tunel v ušiach, vlasy s ofinou, po akej som v tom čase túžila aj ja, pod spodnou perou piercing. Kockované košele, rôznofarebné okuliare, perfektné "face" výrazy na fotkách. Bola som z nej hotová! Odvážne som jej napísala "erpéčku" (deti narodené v minulom tísicročí vedia, o čom píšem) a čakala na odpoveď. Deň, dva, týždeň. Odpoveď neprišla...

Tak som jej teda (odvážne, ako inak) napísala ďalšiu. Čo ak jej tá prvá neprišla, všakže? 

Avšak keď neprišla odpoveď znovu, vzdala som to. (No jej fotky som obdivovala aj naďalej. Potajme, samozrejme.)

Jedného dňa, niekedy v roku 2011, som si na blogu našla komentár. Od slečny, ktorá sa nápadne podobala na ňu. Že sa jej môj blog páči a je novým "followerom". Po zhliadnutí jej blogu do seba všetko zapadalo. Bola to ona! Musí to byť ona! Je to ona. Bobinka! Spomenula som si na jej "pokecový" profil a bola šťastím bez seba...

Naše cesty sa náhodne spojili. Vďaka modelingovej agentúre, v ktorej sme mali byť obe. Pamätám si, bolo to minulého roku vo februári, kedy sme sa mali spoločne ukázať na fotení. Bola som na chate so spolužiakmi, keď mi zazvonil telefón. Fotenie sa zrušilo...

Telefón zazvonil znovu. Ozval sa v ňom svieži zvučný hlas. Slovami "Ahoj, to som ja, Boba." sa začal telefonát plný smiechu a zároveň zúfalstva. Bobs sa rozhorčovala nad zrušeným fotením, ja s ňou. Bobs sa smiala, ja s ňou. Páčilo sa mi, že síce sme sa ešte nevideli, mala odvahu mi zavolať. Aj napriek tomu, že sme sa nepoznali, telefonát s ňou bol prirodzený, akoby sme sa poznali dlhé roky. 

Potom nejaké tie správy na FB, náhodné stretnutia na ulici (také dvojsekundové) a prvé ozajstné stretnutie.

Fotenie s Borisom. Vonku nádherne svietilo slnko a Bobinka meškala. No po chvíli sa rozrazili dvere a v nich sa zjavila Boba. S okuliarmi na očiach, dlhočiznými vlasmi, mierne rozčúlená. Prvý krát som ju v celej kráse videla naživo. :) Nemohla som z nej spustiť oči, taká bola nádherná. Deň nám ubehol rýchlo. Bolo to skvelé fotenie. Boba s plechovkami na hlave, ja obalená v lepiacej páske. Spomienky na celý život.

"Dokopy" sme sa dali v čase, kedy Bobinka postúpila do finále Miss Tatry, kde som jej robila voľnú disciplínu. Za moment, kedy ma o to požiadala dodnes ďakujem Bohu. Síce tú Miss-ku nevyhrala, pre mňa bola víťazkou tak či tak. Miss-ka bola zlomovým momentom.

Odvtedy sa veľa vecí zmenilo....

A zmena je predsa život. Mne sa tento život páči...♡ 

Bobinku zbožňujem. Vždy, keď som s ňou, spomeniem si na tie "prvé" momenty, ktoré som pri nej zažila. A v každom bola rovnaká. Mierne šialená, stále nádherná. S očami ako levíča a nádherným noštekom. 

Vždy sa smejem na tom, aké šťastie mám. Kedysi som ju  potajme  obdivovala na Pokeci, teraz je človekom, ktorému môžem povedať čokoľvek, a viem, že je to v dobrých rukách.

Jednoducho priateľka na celý život...

Fotky sú od nášho "šéfa" Martina. Bolo to skvelé fotenie. Pár záberov nájdete aj na stránke fotografa.

povedala som málo.

Hodiť zlatú rybku do kanála a čakať, že sa zajtra vynorí "medzi svojimi" niekde v mori neďaleko ostrova Krk, je trochu naivné. Zahrabať jadierko z jablka do pieskoviska pred panelákom a čakať, že z neho bude o dva roky malá jabloň, je trochu naivné. Vybrať baterky z hodín v kuchyni a čakať, že sa v tom momente zastaví čas, je trochu naivné. Ako sa tak pozerám okolo seba, trochu naivné je dnes asi všetko. Vraj taká malá dávka naivity nemôže nikomu uškodiť. Z času na čas...

Len keby tých z času na časov nebolo toľko. Zbiera sa to, zbiera. Naivita stúpa. Stále vyššie. Stále rýchlejšie. Stále plynulejšie. A ja strácam pojem o jej hodnotách.

Len verím, len čakám, len starnem. Ako v Kraskovej básni "Zmráka sa".

Ale včera bolo dobre. Ani sa nezmrákalo. Dokonca som si aj poskočila. Na námestí, v blízkosti môjho obľúbeného H&M, pred objektívom môjho obľúbeného (okrem iného) fashion fotografa. (A nie len jedného! .)) A mala som na sebe rifle...

Časy sa menia. Len nech už je jar. Lebo lodičky a sako sa k nim hodia úplne najviac. ;)