to všetko kvôli tebe.

Keď je človek zamilovaný, tak je všetko nejaké divné. Nemyslím to zle. Samozrejme, že nie. Len ten svet je o niečo ružovejší (a pre tých, čo nemajú ružovú v láske by to mohol byť problém), vy nechodíte, ale lietate minimálne dva centimetre nad zemou (viete, ak sa niekto bojí výšok, tak aby to nebolo privysoko), upršané dni už nie sú pochmúrne a nenájde sa nič, čo by vás znechucovalo. O tom, že v bruchu vám lieta všakovaký pestrofarebný hmyz ani nehovorím. Len dúfam, že to zamilovanie potrvá čo najdlhšie, lebo dopad na tvrdý povrch reality by mohol byť bolestivý. 

Aj keď, nemusíme byť zamilovaný iba do ľudí, všakže? Stačia aj dokonalé topánky alebo fenomenálna sukňa. Ja som takú našla. Stála 2, 50€, dá sa vyhrnúť a ak budem veľmi chcieť, vánok sa mi s ňou bude pohrávať takým spôsobom, až ma odnesie kamsi do krajiny zázrakov. Čo sa týka topánok, je mi úplne jasné, že niektoré z vás mi budú chcieť za ne dať facku (nepáčia sa vám, viem), ale ja som si ich musela dať! Ráno bolo 5°C a verte mi, že by som večer už bola bez prstov, ak by som si ich nedala. A okrem toho, celkom mi pasujú k taške. 

nechajte.

Neberte ľudom ilúzie. A neberte ich ani sebe. Sú krásne a nevinné, plné tajomstiev a neobjavených zákutí. Skúste si predstaviť, aký by bol svet bez nich pustý. Teda ten môj určite. Žijem z ilúzii a skladám si z nich budúcnosť. Z času na čas mi ich niekto vezme, no mám ich dostatok, tak sa nebojím. A okrem toho, vždy prichádzajú nejaké nové. Ozaj, všimli ste si, že som veľmi iluzívna bytosť? Ale vždy lepšie iluzionizmus ako alkoholizmus (či iné zvieratá), všakže. 

Moje prvé dokonalé rifle. (No dobre, tak druhé. Ale do tých prvých sa už nezmestím, tak upadajú do zabudnutia.) Čakali v sekáči a najskôr som ich nechcela. Vybrala si ich maminka a ja som sa na nich iba škaredo mračila. Prvotný plán bol taký, že si ich kúpi ona. A veru si ich aj kúpila. Ale doma som zmenila názor a teraz sú moje. Úplne jednoduché a predsa výnimočné. (Ani vlastne neviem čím, no niečo na nich bude. Ak raz zistím, čo, dám vám vedieť.) Zatiaľ ich budem nosiť s bielou košeľou a obľúbenými topánkami. 

Amen.

nekráčaj predo mnou.

 Niekedy si prajem, aby som sa vrátila do čias, kedy nebolo potrebné riešiť obité kolená. Do čias, kedy nám ku šťastiu stačila formička do piesku a nevedeli sme si zrátať 2+2. Do čias, kedy bolo všetko nepodstatné. Do čias, kedy som sa topila v maminých šatách a plávala v otcových topánkach. Do čias, kedy nám bolo najlepšie.

Aj teraz mi je krásne, to hej. Len tie bežné každodenné starosti ma unavujú. 

len svieť. my máme zbrane.

Slniečko nám v týchto mesiacoch už intenzívne svieti a my sa pomaly presúvame na miesta, kde nás môže svojimi lúčmi nielen hladiť, ale bohužiaľ aj ohrozovať. Nie ste malé deti, aby som vám musela hovoriť, aké škodlivé je UVA a UVB žiarenie, koľko kožných či iných problémov môžu spôsobiť a čo robiť, aby ste sa pred nimi dostatočne ochránili. Takéto veci dúfam viete. Či už ste pri mori alebo niekde v horách, je veľmi dôležité nezabudnúť na kvalitné prípravky na ochranu pred slnečným žiarením. 

A ja mám pre vás zopár tipov na kvalitnú slnečnú ochranu.

1. Photoderm Bronz Sprej SPF 50+/UVA 35

Nebudem vám hovoriť jeho základné (super)vlastnosti, pretože podrobný popis tohto zázraku si môžete prečítať tuto. Ja vám radšej poviem, aké mám z neho pocity ja.

Páči sa mi, že sa rýchlo vstrebáva, čiže nezanecháva na pokožke biele fľaky a ja nevyzerám ako riaditeľka vápenky. Má príjemné, veľmi jemnú, nevtieravú vôňu a skvelý obal, respektíve dávkovanie, vďaka ktorému nie je nakrémované všetko naokolo, ale len to, čo nakrémované byť má. Nie je príliš hustý, ani príliš riedky, taký zdravý stred, povedala by som. Mám s ním výbornú skúsenosť a rozhodne môžem odporučiť.

2. Photoderm Kid Mlieko pre deti SPF 50+/ UVA 38

Keďže mám mladšieho súrodenca, v našej domácnosti sú krémy určené pre deti nevyhnutnosťou. O tomto si môžete prečítať viac tu.

Na otestovanie tohto produktu som použila pokusného králika (rozumej brata). Ten má kožné problémy a veľmi svetlú pokožku, takže bol vhodným objektom na testovanie. Keď som sa ho opýtala na jeho názor, okomentoval to slovami: "Paráda." Aj keď v jeho hlase bolo cítiť miernu iróniu, ten krém parádny naozaj je. Najmä preto, lebo ho nespálilo, aj napriek tomu, že som ho natrela krémom iba jediná raz a vonku strávil takmer celý deň. Tiež tá jeho modrá farba mi veľmi pomohla pri natieraní, pretože môj brat je "šinter" a vkuse niekam odbehoval. Aj po tom, čo sa vrátil, som videla, ktoré miesto som už natrela a ktoré ešte natrieť musím. (Áno, pamäť mám veľmi slabú.)

3. Photoderm AKN Mat SPF 30/ UVA 13

Info tu.

Teší ma, že sa po ňom nelesknem ako vosková figurína a neupchávajú sa mi póry. Vôňu má rovnakú ako Bronz Sprej, takže som spokojná. :) Jediná vec, ktorú mu môžem vytknúť je, že je trošku (pri)riedky.

4. Photoderm Bronz SPF 50/ UVA 35

Diagnóza je rovnaká ako u predošlých produktov. Je hustejší ako AKN Mat Fluid, takže má u mňa 11 bodov z 10. Navyše predlžuje prirodzené opálenie. No nemiluj ho.

"Pikošky a infošky" o ňom tu.  

jednoducho.

Len cítiť sa voľná ako vták, nechať vánok pohrávať sa so sukňou, chodiť bosá po tráve a nasávať energiu zo slnka. To je všetko, čo momentálne k životu potrebujem. A čo potrebujete vy?

nedýchajte.

Je nespočetne mnoho kníh, časopisov či blogov. Všade píšu články ako schudnúť do plaviek, ktorý muž je ten pravý, aký outfit zvoliť do spoločnosti a podobné užitočné veci nevyhnutné pre plnohodnotný život. No nik vám nedá návod na to, ako ten plnohodnotný život žiť. A dobre všetci viete, že ten návod vám nedám ani ja. Pretože si myslím, že neexistuje, nikdy neexistoval a ani nikdy existovať nebude. Život je nevyspytateľný a návody na nevyspytateľnosť sa napísať nedajú.

No mám návod na to, ako sa bezbolestne (čo sa týka telesnej stránky) udusiť. Stačia vám vaše pocity.

 Stačí len, ak ich budete držať v sebe, s nikým o nich nerozprávať a oni už vykonajú "špinavú" robotu za vás. No aby sa všetko podarilo podľa vašich predstáv, musíte sa navonok tváriť spokojne a vyrovnane. Nik si nič nevšimne a tie pocity vás časom jednoducho sami udusia.

Berte to s rezervou. Je to všetko len taká recesia, sebairónia a sarkazmus. Ja sa totižto neviem rozprávať s nikým o tom, čo ma trápi a zožiera. A tak sa "dusím". Pocity ma sťahujú do korzetu a deň po dni uťahujú stužky viac a viac, až pokým nemám pocit, že už sa nenadýchnem. V tom sa stužky zázračne prestrihnú a všetko je opäť v poriadku. 

Na "Fejsbuku" si môžte pozrieť fotku môjho prvého DIY. Tak pokiaľ ste zvedavé, kliknite si. ;) 

zajtra bude krajší deň.

spočítaj ma koľko ma je

všetky drobné porátaj

ak všetko na halier sadne

to len potom bude raj

počítaj ma pomaličky

buď dôsledná na chvíľu

viem nie som maličký

Ľahko dôjde k omylu

 zrátaj všetky moje vášne

čo ti prejdú cez ruky

nestavaj sa ku mne vlažne

a nečakaj záruky

spočítaj vynásob vydeľ

urči si na každý deň svoj prídel

umocni odmocni daj si ma na entú

aj keď ma rozkrájaš stále budem tu

 spočítaj vynásob vydeľ

urči si na každý deň svoj prídel

deleno plus mínus stále som to ja

aj keď sa prerátaš stále si moja

môžeš sa prerátať chýb bude celý roj

jedno ti vždy vyjde vždy som celý iba tvoj

spočítaj ma koľko ma je

všetky drobné prerátaj

ak všetko na halier sadne

myslím si že každopádne

nájdeme sa spolu na dne

(Richard Müller) <3

Len to som vám dnes chcela.

Teraz sa idem pustiť do môjho historicky prvého DIY výtvoru. A neviem, či to prežijem. Ak sa do nedele neozvem, pravdepodobne to bolo na mňa až príliš kreatívne...

Zajtra tanečná súťaž v Snine a nervy už od samého rána. 

Majte pekný víkend.

niekedy.

Mám chuť otrieskať si hlavu o múr. Najlepšie o taký, ktorý je z pekných červených tehál, nech to má úroveň. Naozaj neviem, z akého dôvodu som spravila rozhodnutia, ktoré zmenili môj život. Možno skrat, slepota či len obyčajná ľudská hlúposť. Neviem. A asi to ani vedieť nechcem. Radšej si postavím ten múr a nebudem na to myslieť.

Vždy si dobre rozmyslite, keď budete kráčať vpred. Cestu, ktorú si raz naplánujete a pôjdete ňou, vám bude ľúto opustiť aj napriek faktu, že na nej trpíte. Lebo nebudete mať to srdce premrhať a zahodiť tú energiu, ktorú ste už raz do krokov vložili. 

Ale rozhodnutie kúpiť si tieto nohavice nebolo zlé. Môžem si v nich vykladať nohy na sedačku, skákať o 106, vo vetre plápolajú a najmä, tvária sa nenápadne. Aj keď pravdu povediac, veľmi im to nejde. Jedinou ich chybičkou je, že sú veľmi rozporuplné. Niekto ich miluje, niekto nenávidí. Ja patrím pochopiteľne do prvej skupiny. 

Avšak hovorí sa: Sto ľudí, sto chutí. Tak neberme ľuďom ich názory. ;)

vrásky, motýle a iné haraburdy.

Je veľa vecí, ktoré ma na živote fascinujú. Jednou z nich sú pocity. Je úžasné, ako dokážu ovplyvňovať naše konanie. Je zarážajúce, ako sa dokážu v priebehu sekundy zmeniť. Je zvláštne, že v rovnakých situáciách majú ľudia úplne odlišné pocity. Je krásne, ako môžete vďaka nim cítiť motýle v bruchu alebo strácať zem pod nohami. Je smutné, koľko sĺz kvôli nim vyroníme alebo koľko vrások nám vďaka nim pribudne. Z času na čas na nich nadávame, ale jedno viem celkom presne. Nemali by sme to robiť, pretože pocity sú dokonalé. Len ľudia nie. Aj keď ich viníme za to, čo robíme, môžme si za to sami. Kvôli našej nedokonalosti robíme toľko chýb a prešľapov. Ale to nevadí...

Chyby sú na to, aby sa opravovali a aby sme sa vďaka nim naučili niečo nové. 

A okrem toho, dve dokonalé veci pri sebe, to by nefungovalo. Verte mi. 

Myslím, že ma budú chcieť niektoré z vás kvôli tým pokrčeným nohaviciam ukameňovať. Ale skôr, než to urobíte, by som rada vysvetlila, prečo vyzerajú tak, ako vyzerajú. Hlavným dôvodom je, že sú mi veľké. No to som zistila až dnes ráno, keď som mala veľkú chuť obliecť si ich. A ani skutočnosť, že nohavice č. 36 mi mierne padajú, moje (diabolské) chúťky na "korálové nohy" nezastavil. Ďalším dôvodom je, že tie nohavice som mala oblečené počas celého dňa a keďže som v nich lietala hore-dolu (a nenosím v taške žehličku ako každý iná Superžena), majú trošku iné tvary, aké mali ráno. A verte mi, na mieste tých nohavíc vyzerám po celom dni oveľa horšie.

veľa lásky.

Milujeme milovať. Milujeme byť milovaným. Jednoducho milujeme.

Svet napreduje a ja nechcem byť pozadu. Skôr naopak. Tak poďme vpred!

Mnoho blogeriek má na "fejsbúku" fanpage a aj napriek tomu, že sa snažím nepodliehať davovej psychóze, mám ju aj ja. Pravdu povediac, moja fanpage existuje už XY rokov, ale vďaka môjmu nečasu (iný výraz pre lenivosť), som tam neprispievala. Ale časy sa menia.

Dámy a páni, klikajte tuto. 

Keďže nie som zástancom blogových príspevkov typu "pozrite sa, čo som si nové kúpila", budem práve tam prispievať fotky nových pokladov, niečo na inšpiráciu, linky na dobrú muziku (vec vkusu, všakže.) a tiež nejakú tú fotku z každého príspevku spolu s jeho názvom, čím vlastne získate prehľad o všetkom, čo ste si mohli/môžete na blogu prečítať.

Love, peace and fashion Ivanka

aka fuka funda luka.

Viete, čo je na snoch najlepšie? Že vám ich nemôže nik vziať. Tak snívajte. Vždy, všade a o všetkom.

Ninja korytnačka sa môže schovať.

Viete, čo je na blogoch najlepšie? Že môžem byť kýmkoľvek, kým sa mi zažiada byť. Môžem byť sebecká, egoistická, milá, anonymná, sarkastická, luhárka, cynická, náladová, telepatická, pohodová, vzdelaná, rozumná či akýmkoľvek iným zvieracím druhom. A viete, čo je ešte lepšie? Že mi to nik nemôže vyčítať. Nik mi nemôže povedať, že taká by som byť nemala, pretože ma vlastne nik tak dobre nepozná, aby mi niečo také mohol povedať a nevie, aká v skutočnosti naozaj som. Môžem sa tváriť, že mám rada ružovú a v skutočnosti ju môžem neznášať. Môžem sa tváriť, že uznávam Oliviu Palermo a v skutočnosti ju môžem mať doma nalepenú na dverách a hádzať do nej šípky. Môžem sa tváriť, že ignorujem vaše komentáre a v skutočnosti môžem nad nimi potajomky jasať či plakať do vankúša. Môžem všetko a vlastne nič. Skrývať sa za masku, vystupovať anonymne, predstierať, že som vy. Ale viete, také veci ma nebavia. Načo by som sa skrývala, keď o mne už aj tak všetko viete?

 

(Inak, ružová je krásna farba. Olivia je nádherná žena, ktorú veľmi obdivujem. A čo sa týka komentárov, čítam všetky! Možno na ne neodpisujem, akoby sa patrilo, ale to len preto, že nemám tak veľa času. Ale polepším sa. :*)

návraty.

Je veľa vecí, ktoré v živote nepochopím. Ale jednoducho viem, že je za nimi niečo viac a tak sa nestarám. Len ich prijmem a nezaujímam sa o to, čo, prečo a ako. Avšak sú také veci, ktoré nepochopím nie preto, že je za nimi niečo viac, ale preto, lebo sú až príliš absurdné. Jednou z tých vecí sú odchody, príchody a návraty.

Viete, keď z vášho života niekto raz odíde, rozlúčite sa s ním a žijete ďalej. Samozrejme, zvyknúť si na jeho neprítomnosť čosi trvá, ale po istom čase to zvládnete. Už naňho viac nemyslíte, nemáte potrebu spomínať na to, čo ste spolu zažili či chuť rozplakať sa pri každej jeho novej fotke. Váš život nadobudol nový smer a je vám krásne aj bez neho. No v tej chvíli, keď vám je najkrajšie, sa ten sebecký egoista vráti do vášho života. Z ničoho nič, bez pozvánky, bez rečí, tváriac sa, že sa nič nestalo. Nepochopím, prečo to ľudia robia. Baví ich to, rúcať náš svet? Nie je už dostatočne komplikovaný aj bez ich odchodov a návratov?

Pravdepodobne sa im zdá, že nie je. Veď viete, vždy chcú len "naše dobro" a nič viac.

lotéria.

(Ja a Dover. :)

Život je ako lotéria. Taká malá obdoba Lota. V tom tipujete náhodné (alebo aj nenáhodné) čísla a dúfate, že vyhráte. Ak vám praje šťastie, môžete sa tešiť, pretože ste si polepšili. Ak nevyhrajete, nič sa nedeje. Len nie ste taký šťastný, ako by ste boli s výhrou. Dni ubiehajú a vy tipujete ďalej. Raz sa to predsa musí podariť, všakže. 

A v tom živote je to podobne. So všetkým a so všetkými. Tipujete, či si vás láska, šťastie, zdravie, bohatstvo, úspech alebo pokoj nájde. (Každý má iné priority.) Popritom dúfate, že prežijete a že sa dožijete dňa, kedy sa to podarí. A verte mi, vždy sa to podarí. Len to chce čas. Ako všetko. (Tak ma napadá, ten čas bude asi nejaký kúzelník. Ale i tom až nabudúce.)

Chcela som vám ukázať PPC šaty. (PPC-Peter Pan Collar) Ale po súťaži skončili v dosť úbohom stave, tak ich radšej najskôr operiem. Medzitým niekoľko náhodných fotiek z uplynulých dní. (Fotenie-backstage s 2W, súťaž v BJ, ležanie v tráve,...)

relationshity.

Neviem, prečo sú niektoré veci tak, ako sú. Ale beriem to tak, že asi niekto chcel, aby tak boli. Je to síce zvláštne, že všetko, o čom si v kútiku duše snívam, sa stáva skutočným, no niekto mi raz povedal, že keď si nejakú myšlienku, ktorá sa týka určitého cieľa, vsadím hlboko do hlavy, tak sa mi splní. A to ani nemusím vidieť padať hviezdu. Tak si teda vsádzam myšlienky do hlavy a oni odtiaľ odchádzajú v podobe šťastia a spokojnosti. Skúste to aj vy...

Funguje to.

Tak to bolo aj s touto sukňou. Chcela som niečo pastelové, jemné a hravé. Niekoľkokrát večer pred spaním som si ju predstavovala visieť v mojej skrini a hádajte, čo sa nestalo? O pár dní visela na vešiaku v Humane a čakala na mňa. (bezpochyby.) Síce bez gombíka, no o to čarovnejšia. V šatníku som jej spravila miesto a aj s novým ružovým gombíčkom predstavila osadenstvu skrine. To ju prijalo, samozrejme, s nadšením a ako môžete vidieť, hneď vytvorila nerozlučnú trojicu s klobúkom a bielou blúzou. Len sa obávam, aby ich priateľstvo nezničil príchod ďalšieho vysnívaného kúsku odevu, tzv. Peter Pan Collar šatiek, ktoré budete mať možnosť vidieť v nasledujúcom príspevku.

gýč v podobe amerického úsmevu na dva prsty.

Mohla by som napísať niečo múdre. Mohla by som napísať aj niečo menej múdre. No to by som musela nemusieť sa učiť chémiu. (Veď to poznáte. Vždy sa nájde niečo "zmysluplnejšie", čo treba práve vykonať.) Takže nič z písania dnes nebude. Inokedy.

Zatiaľ sa tvárme, že nemám nohu v obväze, že mi neskracuje (moju obriu svalnatú) nohu a že zajtra nie je piatok, ale napríklad sobota (kiež by!).

kde si bol celý môj život? hneď vedľa, všakže.

Viete, čo je najväčší paradox? Že vždy, keď niečo dlho hľadáme, aj tak nakoniec zistíme, že sme to mali celý čas pod nosom.

A sú dva prípady zistenia. Buď to zistíme včas, čo znamená, že to stihneme chytiť a už to nikdy nebudeme chcieť pustiť z rúk. Uložíme si to do srdca, vyryjeme pod kožu, posplietame do vlasov.

Potom je tu ten druhý, horší prípad. Zistíme to neskoro a iba sa nám to presype pomedzi prsty ako piesok. Nie taký, s akým sme sa hrávali v piesku a stavali z neho bábovky. Ten by sa chytiť dal. Bol mokrý a ťažký, ba možno trochu ocikaný pouličnou zverou. Ale čo na tom záležalo, keď sa dal tak ľahko chytiť do dlane? Aj tak bol lepší ako tento, ktorý je príliš sypký, príliš suchý, príliš na nič, aby sme zvládli čo i len zrniečko z neho zachytiť. A tak to všetko odíde. Možno, keby sme mali ten náš piesok, bolo by to jednoduchšie.

Tuším založím ligu na ochranu tradičného pieskoviskového piesku, plného baktérii a krásnych spomienok. 

Pár fotiek z fotenie s Borisom a mojím bráškom.

Bolo dobre, čo vám budem hovoriť.